Pani Alena, nazvime ju tak, pretože jej meno z pochopiteľných dôvodov neuvedieme, pracuje v pohrebnej službe na východe Slovenska ako administratívna pracovníčka a občasná rečníčka. „Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem robiť takúto prácu,“ hovorí žena po päťdesiatke, ktorá je v súkromnom kontakte antiprototypom profesionálne smútiacej pracovníčky. Je za každú zábavu a rada sa nahlas a nákazlivo smeje – možno je však práve takáto povaha najlepšou ochranou pred „syndrómom vyhorenia“. V súvislosti s krematóriom slovné spojenie „syndróm vyhorenia“ asi taktiež vyznieva dosť sarkasticky, však? Ako hovorí poopravené príslovie: Kto sa smeje naposledy, o chvíľu umrie.
Alena má na starosti administratívu okolo objednávok a vybavovania pohrebov, často číta aj smútočnú reč a na záver kondoluje príbuzným. „Raz sa mi stalo, že som si zobrala na obrad nesprávne okuliare. Našťastie, do prvej pesničky som si text ako-tak pamätala, počas hudby som vbehla do kancelárie a rýchlo som si zobrala tie správne. "Samozrejme, že smútočnú reč neviem celú naspamäť, pretože ju vždy musím prispôsobiť zosnulému na základe podkladov, ktoré mi dodajú príbuzní. Mám však predpripravené určité základné verzie, teraz používam jesenný scenár: Leto sa vytratilo a s prvými farebnými listami jesene sa vkráda do našich duší melanchólia lúčenia…,“ rozosmeje sa a spomína, ako sa jej raz počas obradu rozsypali po zemi papiere. „Odvtedy mám smútočnú reč založenú v špeciálnych doskách, odkiaľ mi hárky nemôžu vypadnúť. Ale naposledy sa to stalo pánovi farárovi.“
Výsosť, o chvíľu sa začína hodina dejepisu!
Dva najväčšie trapasy, ktoré sa jej počas pohrebu stali, súviseli s púšťaním hudby. „Niektorí príbuzní si nevyberú z našej ponuky, ale chcú priniesť vlastné cédečko,“ vysvetľuje. „Dostali sme pokyn, že máme pustiť známu Gottovu pesničku z filmu Tri oriešky pre Popolušku Kdepak ty ptáčku hnízdo máš. Nikto nám však nepovedal, že okrem hudby sú tam nahraté aj dialógy. A tak po skončení pesničky smútočnou sieňou zadunel hlas Preceptora z filmu: Výsosti, za chvíli začíná výuka dějepravy!“
Pani Alena vtedy mala čo robiť, aby nevybuchla do smiechu. „Plecia sa mi triasli a najhoršie bolo, že najbližším príbuzným som potom išla podať ruku a kondolovať. Musela som to predýchať. Ani jednému z nich som sa nedokázala pozrieť do očí.“ Občas sa jej stane, že keď zaželá „úprimnú sústrasť“, ľudia nepovedia „ďakujem“, ale odpovedia: „Úprimnú sústrasť aj vám.“ Možno jej tým chcú naznačiť, že túto prácu jej teda vôbec nezávidia. Napokon, aj na pohrebe sa možno smrteľne nudiť.
Diskoremix pre zosnulú seniorku
Druhý najväčší trapas sa stal pri soundtracku od Whitney Houstonovej ku filmu Osobný strážca. „Je to krásna pieseň, lenže sme netušili že príbuzní nám dodali jej diskoremix,“ Alenu ešte teraz pri tejto spomienke zaleje studený pot. „Prvú minútu bolo všetko v poriadku, pieseň sa začínala normálne. Odrazu však začali dubasiť bicie a príbuzní sa začali prekvapene pozerať jeden na druhého. Zvláštny výber pre dámu, ktorá zomrela vo veku asi 85 rokov. Našťastie, keď to už neúnosne začalo gradovať, kolega spoza mixážneho pultu to stlmil a stopol. Myslela som, že sa prepadnem pod zem. Ale po pohrebe za mnou prišiel vnuk zosnulej a povedal: "Nič to, aspoň sme to trochu odľahčili.“
Raz k nej do kancelárie pohrebnej služby prišli objednať pohreb príbuzní istého pána – vdova a jeho syn so ženou. „Dali sme sa do reči a pýtali sa ma, kedy býva najviac a kedy najmenej úmrtí. Najmenej úmrtí je v lete, veď vtedy lekári neoperujú, sú na dovolenkách,“ odpovedala som. Začali sa strašne smiať a ešte aj odchádzali s hlasným smiechom. Povedali, že by im nikdy nenapadlo, že sa v pohrebnej službe tak pobavia. Dokonca aj po pohrebe mi ďakovali, ako som im veľmi pomohla v ťažkej chvíli. Mimochodom, zosnulý bol lekár."
Fúzy ponechať? Ale on ich nemá!
Väčšinu zosnulých chcú príbuzní ešte pred pohrebom vidieť v otvorenej truhle. Treba ich na to špeciálne pripraviť, obliecť do prineseného oblečenia a mužov často oholiť. „Viete, čo môže byť veľké faux pax? Ak omylom oholíte fúzy niekomu, kto ich celý život nosil,“ vysvetľuje Alena. V pohrebnej službe sa tak dostávajú do situácií, aké by bežnému človeku ani nenapadli. „Raz som kolegovi na dokumentáciu k pohrebu napísala: Fúzy ponechať, inak oholiť. Na druhý deň mi celý vykoľajený volá: Alena, počúvaj, dvakrát som skontroloval lístoček s nacionáliami, čo mu visí na nohe, a tvoju objednávku. Je to on, ale ten mŕtvy žiadne fúzy nemá! Celá nesvoja som telefonovala jeho pani manželke. Aha, tak asi mu ich oholili v nemocnici. Dobre, dodám aj na pohreb fotografiu, kde je manžel bez fúzov, aby sa na seba podobal, povedala s ľadovým pokojom. Rozmýšľala som, kedy ho v tej nemocnici navštívila naposledy, keď ani neprišla na to, že už nemá fúzy.“
Súrodenci jedného zosnulého pani Alenu po vybavení pohrebu volali na drink do neďalekej krčmy. „Nemohla som s nimi ísť, bola som predsa v službe,“ hovorí. „Chlapík sa potom vrátil a schoval plechovku piva a škatuľku cigariet do jednej z vystavených truhiel. Vraj si to mám sama nájsť, bol to naozaj čierny humor. Aj som to našla – v jednej z najdrahších amerických truhiel. Už chýbal len sarkazmus v podobe ponukového lístka: Ponúkame široký výber truhiel, nenechávajte si nákup na poslednú chvíľu. Ja nefajčím, takže cigarety som dala mojim dvom kolegom, ktorí zosnulých k nám zvážajú, voláme ich čierni anjeli. Správni chlapci sú to.“
Popol na zľadovatené chodníky
Raz za pani Alenou po jednom z pohrebov prišla príbuzná zosnulého. „Bol január a mali sme strašne veľa pohrebov. Asi šesť denne vrátane sobôt. Muselo to byť na mne vidieť. Niekedy bývam taká unavená, že doma len padnem do postele. Tá pani podišla ku mne a pýta sa ma: Ako dlho robíte túto prácu? Nerobte ju dlho, raz vás to zlomí.“ Cintoríny sú plné skeptikov, ktorých očakávania sa ukázali byť správne…
Ako by chcela byť pochovaná? Pani Alena sa nadýchne: „Kým som nerobila v pohrebnej službe, trvala som na tom, že chcem byť rozhodne pochovaná v zemi. Ale teraz tvrdím, že si želám kremáciu. Áno, nech ma spália a môj popol v zime rozsypú na zľadovatené chodníky. Je to vždy ekologickejšie ako cestná soľ. Aspoň ešte po smrti urobím nejaký dobrý skutok…“ A zas sa rozosmeje.