Od toho času ju nikto nevidel, podobne ako rad ďalších Japoncov, ktorí boli pravdepodobne v 70. a 80. rokoch odvlečení zo svojej vlasti do KĽDR.
„Náš dom sa ponoril do nepriestupnej tmy,“ hovorí Jokota, ktorý mal v tom čase deväť rokov. „Každý deň potom bol tichý a náročný,“ dodáva.
Prípad Megumi teraz znovu vyniesol na svetlo americký prezident Donald Trump, ktorý unesené dievča spomenul vo svojom septembrovom prejave v OSN. A jej rodinu i príbuzných ďalších unesených Japoncov navštívil počas svojej cesty do Japonska.
Japonský premiér Šinzó Abe označil riešenie otázky únosov japonských občanov do KĽDR za kľúčový bod svojej politickej kariéry a vyhlásil, že nebude mať pokoj, kým sa všetkých 13 Japoncov, ku ktorých únosu sa Pchjongjang priznal, nevráti domov. Abe tiež žiada po KĽDR informácie o ďalších Japoncoch, u ktorých majú japonské úrady podozrenie, že boli taktiež odvlečení. Megumi Jokotaová sa stala tvárou jeho kampane.
Od roku 2002, keď sa do Japonska vrátilo päť z 13 unesených, však nedosiahli takmer žiadny pokrok. Pchjongjang tvrdí, že zvyšných osem japonských občanov, vrátane Megumi, je už po smrti.
Pred Trumpom sa s príbuznými stretli Bush i Obama
Trump je tretím americkým prezidentom, ktorý sa s príbuznými unesených Japoncov stretol; pred ním rovnako urobili aj George Bush a Barack Obama.
Takuja Jokota dúfa, že stretnutie opäť obnoví záujem o unesených japonských občanov. Premiér Abe navyše po nedávnych vyhratých voľbách získal ďalší mandát. Jokota ale naznačil, že pomaly začína s premiérom strácať trpezlivosť. „Prial by som si, aby (Abe) doviedol túto záležitosť do konca,“ povedal.
Toru Hasuike, ktorého brat Kaoru Hasuike patrí medzi unesených japonských občanov, ktorí sa vrátili do vlasti, hovorí, že Trumpovo stretnutie s rodinami je jednoduchým gestom. „Je to divadlo, využívajú ich na politické účely. Žiadať v tomto prípade o pomoc je zvláštne. Týka sa to našej krajiny a japonská vláda by mala na seba vziať zodpovednosť a pomôcť im sama,“ podotkol.
Schôdzka Trumpa s rodinami pritiahne pozornosť verejnosti, ale pokrok v tejto záležitosti je nepravdepodobný, domnieva sa Robert Boynton, ktorý vyučuje žurnalistiku na Newyorskej univerzite a v roku 2016 napísal knihu o spomínaných únosoch.
„Smutné na tom je, že Severokórejčania vyčkávajú. Čakajú, kým ľudia, ako sú Jokotovci, zomrú. Budúca generácia už nebude taká angažovaná a táto téma jednoducho zmizne,“ vyhlásil Boynton. Takuja Jokota dúfa, že svoju staršiu sestru, ktorá mladších bratov – dvojičky bezmedzne milovala, znovu uvidí.
„Myslím na ňu v práci, pred zaspaním,“ hovorí. „Keď sa ochladí a začne padať sneh … uvažujem, či jej nie je zima. Myslím na ňu každý deň,“ dodáva.