„Chráň si Jana, to bude tvoj dobrý pomocník!“ Zúfalý výkrik Jozefa Berkyho prehlušil aj vrčanie motora nákladného auta. Mária s 13-ročným synom Jankom bezmyšlienkovite bežali za autom, akoby dúfali, že sa tým niečo zmení. Svojho manžela videla poslednýkrát. „Zavraždili ho nacisti ako partizána. Rovnaký osud postihol aj môjho starého otca z matkinej strany z Dúbrav,“ hovorí 55-ročná Jana Luptáková z Detvy. Postupne skladá mozaiku vojnovej doby, ktorú prežili jej predkovia. Do očí sa jej tlačia slzy. Tento príbeh mal rozprávať jej otec Ján Berky. Stretnutie s ním sme si dohodli ešte začiatkom augusta. Starý pán s podlomeným zdravím, ale s jasnou mysľou a priam neuveriteľne podrobnými spomienkami, o pár dní na to náhle zomrel.
Pri raziách v osadách hľadali partizánov
Berkyovci žili v rómskej osade Pastovník pri Detve. Ľudia z nej pomáhali partizánom, niektorí sa pridali k nim a odišli do hôr. V novembri 1944 vybuchol medzi Detvou a Stožkom nemecký nákladný vlak. Odveta nedala na seba dlho čakať. Na druhý deň nacisti a gardisti obkľúčili celý Pastovník.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
„Nemci nás vyzvali, že ak sa do dvoch hodín neprihlásia tí, ktorí sú partizáni, tak vypália celú kolóniu. Práve v tom čase prichádzali z hory s drevom na chrbte môj otčim Jozef Berky-Dlhoš, Lajko Berky-Dlhoš a Vincent Berky. Nemci si na nich počkali a zajali ich ako partizánov, podozrivých z vyhodenia transportu. A zobrali ešte aj Karola Berkyho-Hruškára, to bol vtedy už pomerne starý človek. Keď to videl jeho syn, tiež sa volal Karol, povedal, aby jeho otca nebrali, že on pôjde miesto neho. Nemci s tým súhlasili, a tak tých štyroch odviedli do židovského kostola v Detve a tam ich držali niekoľko dní. Ďalej neviem, čo sa s nimi stalo,“ opísal svoj zážitok Ján Berky pred vyše pätnástimi rokmi Arnemu Mannovi, ktorý ho zaznamenal v publikácii Nové poznatky o holokauste Rómov na Slovensku, v časti Tragické osudy Rómov v Podpoľaní počas druhej svetovej vojny.
Foto: Archív Jany Luptákovej
Táto razia ľudí vystrašila natoľko, že muži z kolónie ešte dlho po nej prespávali v rôznych skrýšach v okolí. Razie sa diali aj v Dúbravách. „Prišli Nemci aj gardisti. Chlapov podozrivých zo spolupráce s odbojom postavili do radu. Takto tam stál aj môj starý otec Imrich Klinec. Ja som ho nepoznala, ale bol vraj vysoký, tmavý, kučeravý a nosatý. Tam nebolo o čom, buď je Cigán, alebo Žid. Zobrali ho a nikto ho viac už nevidel. Je pravda, že boli v horách na Poľane i na Kaľamárke s partizánmi. Občas sa zastavili doma, po nejakú skromnú poživeň aj po informácie o pohybe nacistov v okolí,“ tlmočí spomienky rodičov pani Jana.
Hlad bol oveľa väčší ako strach
Rómska osada Pastovník sa nachádzala mimo dediny, teraz už mesta Detva, pod kopcom Kamenná. Oproti osade stál bitúnok. Využívali ho nemeckí a neskôr ruskí vojaci. Aj oni potrebovali jesť. Ján Berky mal v tom čase trinásť rokov. Jeho matka si vzala vdovca so šiestimi deťmi.
Po tom, čo odvliekli otčima, sa ocitol v role živiteľa rodiny. Ako zoženie jedlo pre matku a mladších nevlastných súrodencov? Hladom trpeli nielen ľudia v osade, ale aj ostatní v dedine obracali každý kúsok jedla. Možno len vek, v ktorom si sotva v plnej hĺbke uvedomoval obrovské nebezpečenstvo, ho priviedol k riskantnému nápadu. V mraze a snehu, len v provizórnych onuckách – handrách, čo nahrádzali terajšie ponožky – sa vybral k bitúnku. „Neviem, ako sa mu to darilo, ale vždy mu niečo dali. Aj Nemci, aj Rusi. Často spomínal halušky s pretlakom, ktorý mu dal akýsi ruský vojak. Hovoril o nich ako o najlahodnejšom jedle na svete. Ako deti sme to chceli tiež ochutnať, stará mama, ktorá bola výborná kuchárka, nám ich teda uvarila. Čudovali sme sa, čo je na nich také zvláštne, ale pre otca to bolo jedlo, ktorému sa nič nevyrovnalo. Neraz som sa otca pýtala, či sa nebál, keď išiel k bitúnku, že ho môžu zastreliť. Odpovedal mi: Cítil som oveľa väčší hlad ako strach,“ pokračuje pani Luptáková.
Vracia sa aj k ďalším spomienkam svojho nedávno zosnulého otca, ktoré jej navždy zostanú v pamäti. Rozhovorí sa o nemeckom vojakovi Hilmanovi, ktorý k nim chodil do osady. Zohriať sa i niečo dobré zjesť, čo mu gazdiná z prinesených surovín uvarila. „Vôbec mu neprekážalo, že sme Rómovia. Môj otec vždy preto hovorieval, že bežní ľudia nepotrebujú nijaké vojny ani znevažovať sa či nenávidieť navzájom. Vždy je to vec vrchnosti, ktorá pre svoje zvrátené zámery zneužíva svoj národ. Neraz si povzdychol, že keby mal tú moc, tak zariadi, aby sa tí veľkí páni postavili proti sebe, trebárs sa aj pobili, len nech dajú pokoj obyčajným ľuďom,“ dodáva.
Foto: PARAJMOS
Pani Jana priznáva, že v mladšom veku sa na otca hnevala, že tak pekne hovorí o tom mladom Nemcovi: „Až keď som sa stala matkou dvoch synov, pochopila som ho. Pre otca bol ten nemecký vojak mladý chlapec, ktorého nahnali do nezmyselnej vojny. Keby sa nebol ocitol v tom období, určite by robil niečo dobré, pretože bol vraj slušný a prajný. Dokonca ho poučoval, čo má robiť aj s rodinou, aby sa chránili. Na druhej strane, medzi nemeckými vojakmi boli aj skutoční sadisti. V osade rabovali, znásilňovali ženy. Jeden mal vraj dokonca nejakej rómskej dievčine vytrhať vnútornosti.“
Gardisti boli krutejší ako esesáci
Ján Berky pochádzal z rómskej rodiny, v ktorej boli všetci zvyknutí pracovať. Jeho otčim vyrábal z hliny nepálené tehly, hovorilo sa im váľky. Mama chodievala ku gazdom pomáhať na poli, v záhrade, do dvoch sedliackych domov dokonca i prať. Takto sa starali o svoje živobytie. Za prácu im dávali predovšetkým jedlo, občas aj pár drobných. Janko mal len sedem rokov, keď začal pásť kravy a husi.
Neznášanlivosť medzi Rómami a Nerómami neexistovala, vzájomne sa potrebovali. Prišla druhá svetová vojna a všetko sa zmenilo. Niektorí sa začali Rómom vyhýbať. Zo strachu. Nacisti ich totiž označili za „podradných“, všetci sa obávali, že priateľstvo s Rómami ich môže ohroziť. „Nikto presne nevedel, čo si má o kom myslieť a aké nebezpečie ho za myšlienky a skutky čaká,“ zveril sa pred rokom Ján Berky svojmu mladšiemu vnukovi Andrejovi v rozhovore v rámci projektu Ma Bisteren! pod názvom Spomienky Rómov na 2. svetovú vojnu, na ktorom pracuje občianske združenie In minorita.
Foto: YAD VASHEM
Represie voči Rómom sa začali už v roku 1941. Janko mal vtedy deväť rokov. Už vnímal, čo sa okolo neho deje. „V tomto roku boli odvlečení niektorí chlapi z toho nášho Pastovníka. Keď ich brali, hovorili, že idú na roboty. Nikto nevedel, čo si má pod tým predstaviť, ale všetci sme sa báli. Chlapi stáli v rade a premeriavali im uši, hlavy, obzerali zuby. Už sme ich viac nevideli. Iba môj otčim a ešte jeden, čo sme ho volali strýko Štefan, sa vrátili,“ pokračoval v rozprávaní Ján Berky.
Otčim Jozef Berky-Dlhoš však krutému osudu neušiel po vypuknutí Slovenského národného povstania, keď ho odvliekli s ďalšími tromi rómskymi mužmi nacisti a gardisti do Zvolena, pretože patrili k partizánom alebo im pomáhali. Potomkovia rodiny Berkyovcov dodnes presne nevedia, čo sa s ním stalo. Je pravdepodobné, že skončil pri masovom vraždení Židov, Rómov a ďalších nepohodlných na zvolenskom židovskom cintoríne koncom roka 1944.
„Gardisti boli krutejší ako esesáci. Najviac sme si vytrpeli práve od nich. Nechceli uveriť ani v štyridsiatom piatom, že vojna sa skončila, a Rómom zapaľovali obydlia, bili ich a prenasledovali,“ dodal vtedy 84-ročný Ján Berky.
Postavil si vysnívaný murovaný dom
Proti Rómom vtedajšia Tisova vláda zaviedla celý rad opatrení, aby ich vylúčila zo spoločnosti. Tak ako proti Židom. Aj v Detve zakazovali Rómom vo večerných hodinách vstupovať do dediny, cestovanie s Nerómami vo vlaku bolo nemysliteľné…
Vojna a jej utrpenia sa nakoniec skončili. V Detve po nej zostali zničené domy, aj skromné obydlia v rómskej osade. Mladý Janko pomáhal opravovať ich bývanie. Už vtedy si povedal, že raz chce mať murovaný domček ako gazdovia, u ktorých slúžil.
Rok po vojne ako 14-ročný chlapec začal pracovať ako záhradník vo zvolenskej nemocnici. Zarábal korunku po korunke, aby sa dopracoval vysnívanému murovanému domčeku. „Nerómovia mi pomáhali. Dali mi už použitý stavebný materiál, ale aj nové drevo. Začal som stavať. Mama aj ostatní ľudia v osade ma mali za blázna, ale ja som pokračoval a domček som postavil. Gadžom sa páčilo, ako sa usilujem, a volali ma Janko. Radili mi aj pomáhali,“ povedal svojmu vnukovi Andrejovi.
Ján Berky s manželkou Martou mali šesť detí. Dcéra Jana Luptáková vyštudovala vysokú školu. Učiteľstvo – slovenský jazyk, angličtinu a pedagogiku. Ďalších päť súrodencov má stredné školy. "Veľmi si vážim svojich rodičov, že ich príkoria a útrapy vojny, keď Židia a Rómovia prišli o všetky ľudské práva, nezlomili. Zostali slušnými ľuďmi bez akýchkoľvek predsudkov.
Mnohým sa to nepodarilo, pretože roky sa utápali v ukrivdenosti a v ťažko skrývanej zatrpknutosti. Moji rodičia mi do života vštepili, že umelo vytváraná nenávisť voči ľuďom inej pleti či vyznania nikdy neprinesie nič dobré a v konečnom dôsledku na to doplatia tí najbezbrannejší. Túto ich životnú múdrosť, overenú vlastnými skúsenosťami, sa snažím vnášať aj do života mojich dvoch mladých synov," uzatvára Jana Luptáková.
