Neznámy muž podal Kláre kúsok papiera. S trasúcimi sa rukami ho nedočkavo otvorila. List od jej milovaného manžela Ečiho! Cez zaslzené oči ho čítala len s námahou. Poslednú vetu však videla jasne: Musíš sa vrátiť, budem na teba čakať! „To boli posledné slová od neho. Ja som sa vrátila, on nie,“ spomína so smútkom v tvári na pobyt v sústreďovacom koncentračnom tábore v Seredi 97-ročná Klára Chlamtáčová, rodáčka zo Zlatých Moraviec, žijúca v Izraeli. Osudy mladých manželov Schlesingerovcov sa rozišli v roku 1944 pri druhej vlne masových deportácií. Tehotnú Kláru odtransportovali do nacistického lágra v českom Terezíne, jej manžel zahynul počas pochodu smrti z nemeckého koncentračného tábora Sachsenhausen.
V seredskom lágri sa videli naposledy
Ani vojna nedokázala zabrániť mladej láske. Eči (z maďarského mena Öcsi) mal možnosť vysťahovať sa do Palestíny. Omietol ju. „Bez teba by som nedokázal žiť,“ povedal Kláre. Vzali sa 18. augusta 1940. Zákony fašistického Slovenského štátu proti Židom im neumožnili vychutnať si radosti mladého manželstva. „Žili sme v Zlatých Moravciach. Gardistické razie boli na dennom poriadku. Museli sme odovzdať všetky cennosti, šperky a čo sa im zapáčilo. Manžel mi kúpil k svadbe rádio. Dlho sme si ho neužili. Tri dni po svadbe nám ho zhabali. Dokonca aj šaty. Mohla som si nechať len troje a kabát, manžel dva obleky, pulóver, kabát a ešte obaja topánky. Manžel si raz spomenul, že ešte máme cennú zbierku známok a zlaté plniace pero. Dal to do bonboniérovej škatule a nechal na stole, že to na druhý deň niekde skryjeme,“ pokračuje pani Klára.
O druhej v noci ich zobudil buchot na bránu. Razia! Gardisti prišli skontrolovať, či odovzdali všetko, čo mali. Mladí manželia stŕpli: tá bonboniéra na stole… „Obrátili hore nohami celý dom, ale tej bonboniéry na stole sa ani nedotkli. Bolo by to pod ich úroveň, vziať si čokoládu od Žida. To nás zachránilo,“ vracia sa do mladosti.
Situácia sa začala vyostrovať. Klára s manželom hľadali úkryt, kde sa dalo. Ušli do Budapešti, tam ich chytili a na čas uväznili, pomoc potom hľadali u priateľov v Bratislave. Za čas to šlo, no nakoniec skončili v rukách nacistov a obaja skončili v seredskom lágri. Tam ich navždy od seba oddelili. Najprv ich nechali spolu, pred transportmi už boli zaradení v samostatných skupinách – muži, ženy a starci s matkami s malými deťmi. Klára bola v tom čase v pokročilom štádiu tehotenstva.
Porodila v nacistickom tábore v Terezíne
S trpkosťou rozpráva o neľudských podmienkach, keď ich v dobytčích vagónoch viezli do Terezína, aj na tamojší koncentrák, v ktorom hladovali a živorili. Bola pred pôrodom, do práce ju, ako iné ženy, nezaradili. „Najskôr nás dali do karantény. Všetky ženy potom zaviedli k akémusi gynekológovi. Každej tehotnej sa opýtal, v koľkom je mesiaci. Až neskôr som sa dozvedela, že všetkým, čo nedosiahli ôsmy mesiac, robili výškrab alebo tzv. balónový pôrod, čo bolo obzvlášť kruté a bolestivé prerušenie tehotenstva,“ dopĺňa pani Klára.
Dcérka, ktorej dala meno Nomi, sa narodila v Terezíne 18. februára 1945. „Nechcem rozprávať, aké to bolo… Narodila sa drobnučká, doktor jej nedával veľké šance na prežitie, vlastne mu na tom ani nezáležalo. Povedal, že určite bude postihnutá. Možno práve preto bola z nej veľká bojovníčka. Keď sa to celé peklo skončilo, podarilo sa mi ju dať úplne do poriadku. Je zdravá, šikovná, múdra a má vlastnú rodinu,“ dodáva s úsmevom. Dcéru neskôr premenovali oficiálne na Evu, ale dievčaťu sa Nomi veľmi páčilo, hovoria jej tak dodnes.
Po vojne sa Klára vydala za Zoltána Chlamtáča. Ani s ním sa osud nemaznal. V nacistických koncentrákoch prišiel o svoju prvú manželku a tri deti. S Klárou mali syna Imricha, ktorý sa stal medzinárodne uznávaným vedcom a okrem iného prezidentom Európskej aliancie pre inovácie.
„Žijem už dlho, mám za sebou veľa zlého, ale aj dobrého. Niet vari dňa, keď si nespomeniem na niektorého z našich nežidovských priateľov zo Zlatých Moraviec či z Bratislavy, ktorí nám pomáhali, pričom sami veľmi riskovali. Priala by som si, aby sa obludné a nezmyselné masové vraždenie bezbranných ľudí, ktorí fašistickému režimu nevyhovovali pre vierovyznanie, farbu pleti či iné názory, už nikdy neopakovalo…,“ dodáva Klára Chlamtáčová, ktorá svoje spomienky na kruté obdobie svojho života spísala do knižky Pramienok života.
Slovenský štát riešil „židovskú otázku“ najtvrdšie
Na území Slovenska žilo v roku 1938 približne 140-tisíc Židov. Mohli študovať, vykonávať svoje povolanie, remeslo, mohli podnikať, zakladať spolky aj politické strany, získali občiansku aj náboženskú rovnoprávnosť, uznali ich za národnostnú menšinu.
„Situácia sa začala meniť v druhej polovici 30. rokov minulého storočia. Zvyšovanie politického napätia prinieslo so sebou nárast antisemitských nálad istej časti slovenského obyvateľstva. Po Mníchovskej dohode v septembri 1938 vyhlásila Hlinkova slovenská ľudová strana 6. októbra 1938 na Slovensku autonómiu a postupne zaviedla vládu jednej strany a totalitný režim. Na čelo autonómnej vlády sa dostal Jozef Tiso. Jeho kabinet už na začiatku vládnutia avizoval ,riešenie židovskej otázky',“ približuje historické fakty riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave profesor Pavol Mešťan.
Po vzniku samostatného slovenského štátu 14. marca 1939 sa objavili prvé protižidovské právne normy, ktoré začali už oficiálne riešiť „židovskú otázku“ na našom území. Vrcholom bol tzv. Židovský kódex z 9. septembra 1941. Tvorilo ho 270 paragrafov, ktoré obmedzovali majetkovoprávne, náboženské, občianske i ľudské práva Židov. „V čase svojho vzniku bol slovenský Židovský kódex jednou z najtvrdších protižidovských právnych noriem v Európe. Teba však povedať, že prenasledovanie Židov sa začalo už skôr. V roku 1939 dosadzoval štát vládnych dôverníkov a dočasných správcov do židovských obchodov a podnikov. Tzv. prvý arizačný zákon bol schválený v apríli 1940. Do marca 1942 bolo zlikvidovaných asi 10-tisíc malých podnikov a arizovaných zhruba dvetisíc,“ pokračuje.
Od jesene 1939 začala vláda na území Slovenska vytvárať pre Židov tzv. dočasné pracovné tábory, napríklad v Plaveckom Podhradí, Novom Meste nad Váhom, Poprade, Prešove, v Humennom aj v okolí Banskej Bystrice. V roku 1941 začali vznikať pracovné strediská pre práceschopných Židov vo veku od 18 do 60 rokov. Už koncom septembra toho roka ich bolo na Slovenku okolo 80. Súčasne sa budovali veľké pracovné tábory v Seredi a v Novákoch, v apríli 1942 k nim pribudol tábor vo Vyhniach. „Seredský tábor sa po potlačení SNP a následnej okupácii Slovenska nacistickými vojskami zmenil na koncentračný tábor. Od septembra 1944 do marca 1945 tu bolo zadržaných 11¤719 Židov. Posledný transport s 360 osobami odišiel zo Serede 31. marca 1945 do Terezína,“ odhaľuje históriu židovského holokaustu profesor Mešťan.
Za hrozivými číslami sú osudy ľudí
Ústavný zákon o vysťahovaní Židov z územia Slovenska prijal Snem SR 15. mája 1942, prvý transport so slobodnými židovskými dievčatami odišiel z Popradu už 25. marca 1942. Za ním išli do koncentračného tábora Auschwitz slobodní muži a 11. apríla v tom roku z Trnavy prvý rodinný transport. V každom transporte bolo asi tisíc Židov, ktorých natlačili do dobytčích vagónov. Rok 1942 bol najkrutejší. Do nacistických koncentračných táborov vyviezli v 57 transportoch 57 752 Židov. Za každého fašistická slovenská vláda zaplatila Nemecku 500 ríšskych mariek. Deportácií sa na mnohých miestach ujali gardisti, známi svojou brutalitou.
Druhá vlna deportácií sa začala po potlačení SNP. „Od septembra 1944 do apríla 1945 fašisti na Slovensku umučili a zavraždili 5 304 osôb, ktoré sa našli v 211 hromadných hroboch. Vypálili 90 obcí a osád. Pracovný tábor v Seredi premenili na koncentračný tábor, odkiaľ odchádzali transporty do Auschwitzu, neskôr do iných táborov v Nemecku či na území Protektorátu Čechy a Morava. Dokopy odišlo 11 transportov s 11 532 osobami,“ pokračuje v faktografii profesor Mešťan.
Ani koniec vojny nepriniesol Židom úľavu. Vojnu prežilo 28– až 30-tisíc z pôvodného počtu asi 140-tisíc slovenských Židov. Väčšina z nich stratila rodinu, manželky, manželov, rodičov, deti, súrodencov, nezostalo im vôbec nič. Často sa stretávali s nevraživosťou majoritného obyvateľstva. Mnohí sa preto rozhodli rodnú krajinu opustiť. V rokoch 1945 až 1947 sa do Palestíny vysťahovalo 1 500 Židov, o rok neskôr 2 558, ďalší odišli v roku 1949. Dokopy emigrovalo 8 925 slovenských Židov. Veľa našlo svoj nový domov v iných krajinách Európy, v Amerike či Austrálii.
„Holokaust je európsky fenomén. Decimoval židovské aj iné komunity na územiach štátov obsadených alebo kontrolovaných nemeckou nacistickou ríšou. Neobišiel ani Slovensko. Ide o udalosť, s ktorou sa časť slovenskej spoločnosti dodnes nevyrovnala a pred ktorou sa skrýva. Toto sú fakty. O hrôzach a útrapách oveľa viac vypovedajú príbehy ešte žijúcich pamätníkov a ich potomkov,“ uzatvára Pavol Mešťan.
Všetkých bez rozdielu označili za asociálov
Zatiaľ čo protižidovské opatrenia boli jasne stanovené, protirómske opatrenia sa často spájali s opatreniami proti asociálom. Na Slovensku vyhláška ministerstva vnútra z 18. júna 1940 definovala pojem Cigán takto: Pod Cigánom sa má rozumieť iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným alebo usadlým a vyhýba sa práci.
„Práve tento prístup, stotožnenie etnicity s asociálnosťou, bol dôležitým argumentom ospravedlňovania perzekúcií. Vznikal dojem, že Rómovia si za to môžu sami, lebo sa vyhýbajú práci, kradnú, parazitujú, a teda si taký osud zaslúžia. Tento prístup pretrval aj po skončení vojny, keď sa genocída spáchaná na etnickom princípe spochybňovala a bagatelizovala,“ hovorí historička zo Občianskeho združenia In minorita Zuzana Kumanová.
Keď nacisti prevzali moc, v prvej fáze riešili súpisy a evidenciu Rómov. Krátko po tom im zásadne obmedzili občianske a ľudské práva. Nesmeli sa zúčastňovať na verejnom živote, chodiť do škôl, vlastniť majetok. Vyhláškou ministerstva vnútra vtedajšieho Slovenského štátu z 20. apríla 1941 o úprave niektorých pomerov Cigánov nariadili odstrániť rómske obydlia od miestnych ciest a umiestniť ich na odľahlom mieste či zakázali vstup na verejné miesta. Potom prišli na rad pracovné útvary, kde Rómov využívali na otrocké práce. Na nútené práce brali všetkých rómskych mužov bez ohľadu na to, či predtým mali stálu prácu.
„Posledným štádiom bola internácia v zaisťovacích táboroch a následná deportácia do vyhladzovacích koncentračných táborov. Hoci k ich zriadeniu, napríklad v Dubnici nad Váhom, došlo až na sklonku roka 1944, brutalita v zaobchádzaní so zaistencami sa prejavila v plnej sile. Vo februári 1945 popravili 26 zaistencov, ktorí ochoreli na škvrnitý týfus. A to ešte nehovoríme o Rómoch, ktorých kruto vraždili po potlačení SNP,“ približuje.
Rómsky holokaust je stále neznámy
Na perzekúciách Rómov na Slovensku aj v iných nacistami okupovaných krajinách sa podieľali nielen príslušníci armády, ale vo veľkej miere aj príslušníci rôznych polovojenských zoskupení. U nás to boli príslušníci Hlinkovej gardy a v Maďarsku prívrženci Strany Šípových krížov. Za genocídu Rómov počas medzinárodného Norimberského procesu nebol nikto obžalovaný, teda ani súdený.
Počas druhej svetovej vojny zahynulo v Európe 300– až 500-tisíc Rómov. „Aj tento odborný odhad naznačuje, že Rómovia nacistom nestáli ani za to, aby vo vyhladzovacích táboroch viedli presnú evidenciu zavraždených,“ dodáva Kumanová.
Rómsky holokaust sa zvykne označovať ako neznámy. Neznámy preto, že sa o ňom začalo hovoriť až v posledných rokoch, nie je dostatočne spracovaný ani v odbornej literatúre a v mnohých rómskych komunitách sa o ňom ani nehovorí.
„Dnes sú tieto zločiny dávno premlčané, ale nesmú byť zamlčané. Musíme o všetkých týchto zverstvách páchaných na nevinných ľuďoch hovoriť, nabádať k ostražitosti, byť citliví na prejavy rasovej neznášanlivosti, intolerancie a xenofóbie. Iba tak dokážeme spoločnosť uchrániť pred narastajúcim nacionalistickým extrémizmom,“ zhrnula odkaz rómskeho a židovského holokaustu Zuzana Kumanová.
Svedectvá pravdy (tretia séria)
- 9 príbehov: Chava Eva Šelachová, Desider David Fischer a jeho syn Avri, Adela Maková a jej strýko Ján Bučko, Eva Bäckerová, Pavel Klinec s manželkou Margitou, rodina Ladislava Welwarda, rodina Pavla Traubnera, rodina Jána Berkyho, Klára Chlamtáčová
- 8 svedectiev priamych pamätníkov
- 6 svedectiev potomkov pamätníkov
- na seriáli spolupracovali: Múzeum židovskej kultúry Bratislava, Občianske združenie In Minorita, Múzeum SNP Banská Bystrica, Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica a ďalší
