U nás taká obyčaj 8: Dlhé večery napĺňali priadky, páračky i rozprávky

Denník Pravda prináša seriál, folklórny kalendár U nás taká obyčaj. Každý mesiac v ňom priblížime tradičné ľudové zvyky, ktoré sa viažu k danému obdobiu. Okrem tých, ktoré ešte aj dnes ožívajú v rôznych kútoch Slovenska, ponúkneme i menej známe, dokonca aj zabudnuté. Dnes sa pozrieme na zvyky a tradície, ktoré sprevádzali skracujúce sa, pomaly už zimné, dni. Patrili k nim priadky, páračky i stridžie dni.

18.11.2017 07:00
debata
zväčšiť Dievky lejú olovo v Ponikách. Foto: Archív Vojtecha Majlinga
08-09-Dievky leju olovo Poniky Dievky lejú olovo v Ponikách.

Celý kraj je v tichom mlčaní zakovaný. Aj hory sú nemé. Ale tam dolu, pod šindľovými strechami, sa život nezastavil ani počas dlhých sychravých, neraz zasnežených chladných večerov. Keď sa sneh dotkol striech, z komínov sa začal kúdoliť dym. Steny dreveničiek zdobia pekne uložené polienka dreva. Mráz maľuje na okná bielu fantáziu, zdobí strechy cencúľmi. Dnešný človek sa pýta: „Čo robievali ľudia v tomto čase?“

Pre gazdov to bol čas poopravovať všetko, čo sa počas leta pokazilo a na čo doteraz nebolo času. Po našich dedinách sa voľakedy hovorilo: „Hospodár nemá ovládať len sedem remesiel, ale dvakrát toľko.“ Chlapi poopravovali náradie, plietli košíky, opálky a brezové metly. Iní zase strúhali z dreva lyžice, varechy a šaflíky, teda drevené vydlabané misy. Starý otec pri sliepňajúcom svetle petrolejky strúhal a páhoval šindle, robil do nich zárezy. Ale ani ženy a dievky nezaháľali, mali dostatok vlastnej práce.

Na priadkach si pričarovali mládencov

Od prvej novembrovej nedele sa voľakedy schádzali ženy a dievky večer čo večer do kúdeľnej izby, kde sa priadlo, spievalo a spomínalo. So spevom najprv otvorili dvere a jedna za druhou vošli do vykúrenej izbietky. Odložili kožúšky či teplé vlnené šávolky, hrubé vlnené šatky. Každá si priniesla praslicu či kolovrat. Okrem toho každá dievka musela doniesť dve, tri polienka dreva do pece, aby bolo teplo. No nie vždy bolo polienko z jej domu. Najčastejšie ho brávali potajomky zo dvora, kde mala frajera.

zväčšiť Stretnutie mladých vo Važci. Foto: Archív Vojtecha Majlinga
08-09-Stretnutie mladych Vazec Stretnutie mladých vo Važci.

S pribúdajúcimi hodinami pribúdalo práce. Kolovraty bzučali, vretená zuneli. Popri práci sa rozprávali, aj si pospievali. Jedna priadka sa predbiehala v reči pred druhou. Keď sa vyrečnili dievky, prišiel rad na spomienky a rozprávania tých najstarších. Tie si nikdy neodpustili, aby nepokritizovali mladé dievčiny. Vravelo sa, že každá dievka musela vedieť vyšívať, tkať i priasť. Len tak mohla pomýšľať na vydaj. Potom si spolu zaspievali: Slniečko zapadá, mesiačik vychodí, teraz mi môj milý na rozum, hej, prichodí.

Pieseň vždy bola ako voda na mlyn pre staršie ženy. Jedna z nich prehovorila: „No, čo dievky, hodín je už dosť a mládencov nikde, hádam by sme ich mali dajako pričarovať. Nuž, vy to ale neviete, tak vám to poradíme.“ K bežným praktikám patrilo „hryzenie oblokov“. Niektoré dievča vybehlo z izby a bežalo do domu, kde sa už zišli mládenci. Tam trikrát malo zahryznúť do obločného rámu a spred domu nabrať zeme. Potom utekalo naspäť a zem rozhodilo po kúdeľnej izbe.

Boli sme na priadkach, boli to priadočky, ale tam nebolo mojej frajerôčky.

V horehronskej obci Závadka zapálili šnúrku, usúkanú z kúdele, pričom dievky odriekali: „Ďur, Ďur, svatí Ďur, šitkých parobkov do našej izby dur." O chvíľu už pod oblokmi zaznel spev a harmonika. Prichádzajú mládenci. Keď prišli chlapci so spevom a s muzikou, robote už bol koniec. Každý si našiel tú svoju. Tancovali, spievali, hrali rôzne hry. Možno by zábava trvala až do rána, no keď pondusové hodiny odbili večernú desiatu hodinu, do stredu izby sa postavila domáca gazdiná a zábavu ukončila: „A dosť, hodín je už veľa, treba sa vám poberať domov, aj zajtra je večer.“

Nepomohli nijaké prosby mladých, gazdiná zostala neoblomná. Vtedy jedna z dievok zanôtila: „Poďmeže my domov, desiata odbila, že by ma moja mať doma neubila.“ Priadky sa pomaly rozišli. Staršie v skupinkách, mladí túliac sa k sebe, pričom frajer svoje dievča odprevadil až pred dom.

Páračky ubiehali, prišli stridžie dni

Okrem pradenia sa počas dlhých studených večerov ženy venovali tiež páraniu peria. V mnohých slovenských dedinách sa hovorilo: „Kde ešte na fašiangy perie párajú, tam svoju dievku na ocot chovajú.“ Ani páračky sa, prirodzene, nezaobišli bez mládencov. Mohli však prísť len neskôr. V opačnom prípade ich staršie ženy vítali s posmechom: „Pekní to mládenci, čo ich dievčatá v zásterách priniesli.“

zväčšiť Takto sa chodievalo na priadky v Štrbe. Foto: Archív Vojtecha Majlinga
08-09-Ideme na priadky Strba Takto sa chodievalo na priadky v Štrbe.

Dôležitý bol obrad pousádzania dievok, lebo sa tradovalo: „Dievka chrbtom k dverám, chrbtom k svojej svadbe.“ Chlapci neraz doniesli na páračky malé vtáča. Položili ho do peria a za chvíľku bolo páperie po celej izbe. Veselá zábava sa končila neskoro večer. Ešte kde-tu počuť v nočnom tichu vŕzgať sneh pod kapcami. Aj na dlhých hlásnikových fúzoch sa robia ciagle, teda malé cencúle. Hoci mráz len tak treští, prechádza celou dedinou a koná si svoju hlásnickú povinnosť: „Odbila desiata hodina, chváľ každý duch Hospodina.“ Potom zatrúbil.

Dni priadok a páračiek ubiehali a prichádzal čas plný zvykov, obyčají a najrôznejších čarovaní. Prichádzajú stridžie dni. Ľudia verili, že v tento čas majú bosorky zvýšenú aktivitu. Všetko sa začínalo na Katarínu, pokračovalo dňom Ondreja, Mikuláša a Lucie.

zväčšiť Oživené spomienky v Pníkoch. Foto: Archív Vojtecha Majlinga
08-09-Ozivene spomienky Pniky Oživené spomienky v Pníkoch.

Prvým zo série bol deň svätej Kataríny (25. novembra). V tento deň sa robievali cesnakom kríže na dvere domov a stajní, aby ich takto ochránili pred strigami. Do domu nesmela prvá prísť žena, aby sa nerozbíjal riad. Dievky do črepníkov sadili čerešňovú vetvičku. Ak vetvička do Vianoc vykvitla, mala sa dievka vydať.

Na Ondreja (30. novembra) sa hovorievalo, že aký čas bude v tento deň, taká bude celá zima. Po vinšovaní na Ondreja chodili aj pastieri. Dievky varili halušky s menami mládencov. Ktorá haluška vyplávala prvá s nejakým menom, tak sa mal volať jej nastávajúci. Večer dievky liali aj olovo. Pri odlievaní odriekali: „Ondreju, Ondreju, na teba olovo lejú, daj ty mne znať, koho budem za muža mať.“

Deti sa tešili na rozprávky a povesti

November sa prehupol do decembra, keď už všade bolo cítiť blížiace sa vianočné sviatky. Deti sa najviac tešili na Mikuláša (6. decembra). Kedysi po dedinách bolo pekným zvykom chodenie s Mikulášom. Postavy, oblečené za Mikuláša, anjela a čerta navštevovali rodiny, kde mali deti. Dobré deti dostávali cukríky, medovníky, tie, čo celkom neposlúchali, zase prúty alebo v balíčku uhlie.

zväčšiť V Terchovej idú Lucie. Foto: Archív Vojtecha Majlinga
08-09-Idu Lucie Terchova V Terchovej idú Lucie.

Deň Lucie (13. december) bol považovaný za najkratší deň v roku. Jeho symbolom bola Lucia, ktorá mala na sebe biele šaty, zamúčenú tvár, v rukách držala štetku a husacie krídlo. Po príchode do domu symbolicky omaľovala steny a krídlom poometala prach.

Na dlhé zimné večery sa tešili najviac tí najmenší. Hlavné slovo vtedy mávali staré mamy a ich rozprávky. Deti učupené pri teplej peci či na prípecku ich počúvali. Ani nepípli, najmä nie vtedy, keď stará mať hovorila o vílach, bosorkách, vodníkoch, princoch a princeznách. Neraz sa aj tak stalo, že kým starká rozprávku či povesť dorozprávala, deti, najmä tie menšie, už spali ako mušky v cmare. Možno sa im už snívalo o blížiacich sa Vianociach.

Nabudúce si prečítajte: Vianoce

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #U nás taká obyčaj