Stará múdrosť, že revolúcia požiera svoje deti, dostala v tomto prípade až absurdné rozmery. Poprední predstavitelia KSČ, ktorí pomáhali stranu budovať a verili jej ideálom, sa odrazu ocitli na lavici obžalovaných. Sami na seba hádzali špinu, kajúcne sa priznávali k vlastizrade, rozvracaniu republiky, sabotážam či ďalším zločinom a zároveň prosili o najtvrdšie tresty.
S právom ani spravodlivosťou to však nemalo nič spoločné. Bola to fraška, kde každý z účinkujúcich iba odohral svoju úlohu – sudcovia, žalobcovia, obhajcovia i obvinení. Ako v divadelnej hre sa držali scenára a odriekali vopred naučené, predpísané texty. Autori tejto tragédie pritom nesedeli v Prahe, ale v Moskve.
Ako je však možné, že sa toľko ľudí podieľalo na tejto „inscenácii“? Prečo 14 obžalovaných klamalo a priznávalo sa k veciam, ktoré nespáchali, hoci vedeli, že im za to hrozí smrť? Prečo vynútené priznania pred súdom neodvolali? Ako ich vôbec mohli takto zlomiť?
Hľadanie obetných baránkov
Paradoxom je, že také procesy obvinení poznali už predtým, hoci vtedy verili alebo chceli veriť, že prebehli spravodlivo. Sovietsky diktátor Josif Stalin sa predsa už v 30. rokoch minulého storočia podobným spôsobom zbavil svojich rivalov v komunistickej strane.
Po druhej svetovej vojne prišli na rad i ostatné štáty socialistického bloku. Stalin, ktorý bol známy svojou paranojou, naliehal, aby sa i tam odhaľovali vnútorní nepriatelia. László Rajk v Maďarsku, Trajčo Kostov v Bulharsku, Koči Dzodze v Albánsku, Lucrețiu Pătrășcanu v Rumunsku, Władysław Gomułka v Poľsku… Údajných zradcov nachádzali všade.
Československo, kde sa komunisti dostali k moci vo februári 1948, nemohlo byť výnimkou. Už v rokoch 1950 – 1951 Stalin žiadal, aby aj v tejto krajine prebehol veľký politický proces. Plány na jeho prípravu sa však stále odsúvali, pretože sa nedarilo vytypovať hlavného vinníka – akéhosi československého Rajka, ktorý mal byť vodcom sprisahancov.
Spomedzi pozatýkaných komunistov sa najprv ako vhodný kandidát javil slovenský politik a bývalý minister zahraničných vecí Vladimír Clementis. Stalin ho neznášal už od čias, keď si v roku 1939 dovolil kritizovať sovietsko-nemecký pakt a sovietsky útok na Fínsko.
Bezradnosť „režisérov“, ktorí ani nevedeli, kadiaľ sa vydať, potvrdil i jeden z účastníkov neskoršieho procesu so Slánským, slovenský komunista Eugen Löbl. Bývalého námestníka ministerstva zahraničného obchodu zatkli medzi prvými už v novembri 1949.
Najprv mu dávali za vinu styk so západnými špiónmi a takzvanú titovčinu, teda presadzovanie politiky vtedajšieho juhoslovanského premiéra Josipa Broza Tita, ktorý sa vzoprel Stalinovi. V priebehu vyšetrovania sa však Löblova rola menila.
„V druhej polovici decembra som sa stal slovenským buržoáznym nacionalistom,“ opísal neskôr v spomienkovej knihe Svedectvo o procese (1968). S Clementisom sa počítalo ako s hlavou protištátnej skupiny, Löbla, Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského a ďalších Slovákov vybrali za jej členov.
Obdobou Rajkovho procesu v ČSR mal byť totiž súd so slovenskými buržoáznymi nacionalistami. Túto možnosť však Sovieti nakoniec neschválili. Treniciam medzi Slovákmi a Čechmi nerozumeli a okrem toho chceli čosi väčšie – skutočný monster-proces.
A tak Löbla jednoducho presunuli do inej „zločineckej“ skupiny. „Asi v marci 1951 som prestal byť slovenským buržoáznym nacionalistom. Stal som sa kozmopolitom židovsko-buržoázneho pôvodu a členom protištátnej skupiny Slánského,“ zaznamenal.
Poľovačka na Slánského
O výbere najdôležitejšej postavy v pripravovanej dráme rozhodli v samotnom Kremli. Na jar 1951 dostali sovietski poradcovia v Československu pokyn od svojho moskovského šéfa Lavrentija Beriju, aby škálu obvinení rozšírili o sionizmus.
Nielenže sa tým ulahodilo Stalinovi, ktorý bol známym antisemitom, ale osnovatelia procesu súčasne dostali možnosť, ako do toho „namočiť“ ľudí z najvyššieho vedenia ČSR, dokonca aj najbližších spolupracovníkov prvého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda.
Nebolo to však ľahké. Rudolf Slánský bol generálnym tajomníkom Ústredného výboru KSČ a Gottwald sa ho zdráhal obetovať. V auguste 1951 síce súhlasil, aby ho na základe falošných výpovedí zbavili funkcie, údajne pre chybnú kádrovú politiku, no nechcel zájsť ďalej. Váhal aj o tri mesiace neskôr, keď mu Sovieti predložili verziu so sprisahaneckým centrom.
Predsa len, Slánský a Gottwald boli priatelia. Spolu zakladali stranu, spoločne počas vojny odišli do Moskvy. Stalin však nestrpel ďalšie zdržovanie. 11. novembra 1951 prišiel do Prahy posol s jasným odkazom – Slánského treba okamžite zatknúť. Keď Gottwald aj potom otáľal, Stalin mu sám zavolal. Sovietski poradcovia medzitým vyrobili potrebné „dôkazy“.
Gottwald napokon pochopil, že nemá iné východisko, a kapituloval. Cynizmus a falošnosť tej doby vykresľuje i to, že hoci sa zadržanie Slánského pripravovalo už od marca 1951, ešte v júli s veľkou pompou oslávili jeho 50. narodeniny. Dokonca vtedy vydali jeho zobrané spisy a Gottwald s premiérom Antonínom Zápotockým podpísali patetické vyhlásenie o zásluhách Slánského – "oddaného syna proletariátu a verného člena strany“.
Pre úplnosť však treba dodať, že Slánský nebol žiadne neviniatko. Antonín Novotný, ktorý sa stal v roku 1957 prezidentom, napríklad vyhlásil, že Slánský so spolupracovníkmi iba roztočili mlyny, ktoré potom zomleli aj ich. Práve na Slánského príkaz už v rokoch 1950 a 1951 zatkli a mučili viacerých nevinných ľudí.
Keď potom prišiel rad i naňho, nerobil si nijaké ilúzie. Veľmi dobre vedel, čo ho čaká. To vysvetľuje, prečo sa už o pár dní po zatknutí pokúsil o samovraždu. Vraj sa hlavou rozbehol proti kamennej časti steny, no náraz nebol dosť silný, aby ho zabil.
Vzápätí pocítil, ako celý systém funguje v praxi. Mučili ho, no napriek tomu dokázal vzdorovať až 30 dní. Nevedeli si s ním poradiť sovietski poradcovia, ani minister národnej bezpečnosti Karol Bacílek, ktorý sa mu snažil dohovoriť, aby sa priznal „pre dobro strany“.
Nakoniec to Slánský predsa len vzdal. Sovietski "inkvizítori“ zvíťazili. Príprava procesu sa mohla začať.
Nebili, ale psychicky týrali
Spôsoby, ako možno človeka ponížiť a psychicky zlomiť, sú dnes v podstate známe a stali sa predmetom psychologického výskumu. Metódy, ktoré používali sovietski poradcovia, boli osvedčené a nanajvýš účinné.
V prípade obvinených v tomto procese sa nezakladali ani tak na fyzickom násilí, ako skôr na psychickom. Ako neskôr uvádzali tí, čo si touto kalváriou prešli, bitky a fyzické mučenie sa pri výsluchoch volilo zväčša iba vtedy, keď vyšetrovateľov „tlačil čas“, teda, keď priznanie potrebovali získať čo najskôr – vtedy ho z vypočúvanej osoby doslova vytĺkli.
Obvinení v Slánského procese však vo vyšetrovacej väzbe trávili celé roky, takže sa mučitelia nemali kam ponáhľať. Namiesto bitky preto volili dômyselnejšie psychologické zbrane. Tak, aby väzňa demoralizovali – aby ani neskôr neodvolal vynútené priznanie.
Vyšetrovaným napríklad zakazovali sedieť. Museli stáť pri dlhých výsluchoch, aj v cele, dokonca i pri jedení, čo pre nich bolo nesmierne vyčerpávajúce. „Vyšetrovanie trvalo priemerne šestnásť hodín denne a prestávka asi dve hodiny. Spolu som teda musel stáť alebo „pochodovať“ priemerne osemnásť hodín,“ zaspomínal si Löbl.
Obvineným nedali pokoj ani počas tých štyroch-šiestich hodín určených na spánok. "Každých desať minút zabúchal dozorca na dvere cely. Hneď som sa musel postaviť do pozoru a hlásiť… A tak ma 30–40-krát v noci zobúdzali z hlbokého spánku,“ priblížil Löbl.
Ďalší odsúdený v tomto procese, Clementisov námestník Artur London vo svojej knihe Doznání (1969) zase opisuje, že ho často vypočúvali aj celú noc, takže sa z výsluchu vracal až ráno.
"Týždne a mesiace trvajúci nedostatok spánku vysvetľuje záchvaty pomätenosti a halucinácie, ktorým som prepadal. Nie som už pánom svojho mozgu. Mám strach, že sa zbláznim. Niekedy upadám do stavu úplnej otupenosti a apatie,“ posťažoval sa London, ktorý pritom zažil i nacistické výčiny v koncentračných táboroch.
Barbarské metódy stredoveku
Ďalším účinným nástrojom bol hlad. Strava bola beztak chabá, no vyšetrovatelia to často zariadili tak, aby sa väzňom ani neušla. Výsluch napríklad naťahovali, takže obed či večeru „zmeškali“.
Väzňov týrali tiež tým, že cez deň museli v cele stále chodiť – v tvrdých väzenských papučiach. Následkom toho im už po dvoch-troch týždňoch bolestivo opuchli nohy. „Každá časť pokožky bola hrozne citlivá na ten najjemnejší dotyk. Umývanie sa stalo hrozným utrpením, každý krok bol spojený s bolesťami,“ opísal Löbl, ktorý vraj takto denne prešiel aj 20–30 kilometrov.
„Za niekoľko dní mám chodidlá i nohy opuchnuté, ako by som mal elefantitídu… Pľuzgiere sa premenili na hnisajúce rany. Nemôžem si už obuť papuče,“ vyjadril sa v podobnom duchu London.
Keď väzňov vyviedli z cely, vždy im zaviazali oči. Takto ich niekedy nechali aj celé hodiny stáť na výsluchu. Alebo ich strašili fingovanou popravou. Akékoľvek návštevy či styk s vonkajším svetom boli vylúčené. Kým sa obvinení nepriznali, nedostávali ani listy.
„Čas plynie, je to nekonečné. Ale ako slovami vyjadriť vyčerpanie, utrpenie, nevyspatosť! Niekoľkokrát sa zrútim na kolená. Spím postojačky,“ napísal London. "Tieto metódy, ktoré majú zlomiť ľudskú dôstojnosť, sú v protiklade so socialistickou morálkou. Sú to barbarské metódy stredoveku a fašizmu.“
Už som nebol človekom
Znášať také zaobchádzanie spolu s únavnými výsluchmi, kde väzňov ponižovali a vulgárne im nadávali, bola obrovská záťaž na psychiku.
Vyšetrovatelia dokonca prijali všetky opatrenia, aby sa väzni nemohli zabiť. Dali im len veľmi malé vreckovky, aby sa nimi nemohli zaškrtiť, okná v cele boli vysoko, aby nemohli rozbiť sklo a podrezať si žily. „Pokúsil som sa o samovraždu tým, že som si pohrýzol prsty a nasypal si do rán špinu. Rany hnisali, boleli – nič viac,“ prezradil Löbl.
Najhoršie podľa neho bolo asi vedomie, že sa stal obeťou vlastnej strany, pre ktorú žil a obetoval jej všetko, čo mal. To po čase obvinených viedlo k tomu, aby sa priznali.
„Akýkoľvek rozsudok sa mi videl vykúpením… Aký to má zmysel, dať sa zničiť? Veď tak či tak ma odsúdia, či sa priznám alebo nepriznám. Aký zmysel majú ľudské ideály, na čo sú zásady, všetko je pošpinené a nezmyselné, ak je možné, aby také skrivodlivosti a gestapácke metódy existovali v socialistickom štáte!“ zdôveril sa po rokoch Löbl.
Ako priznal, vtedy sa z neho vytratil aj pocit ľudskej dôstojnosti. „Bol som celkom normálny človek – ibaže som už nebol človekom,“ dodal.
Podobnou cestou si prešli aj ostatní. "Ver mi: tu sa prizná každý,“ povedal Londonovi jeden z vyšetrovateľov. A mal pravdu. Vedomie, že ho cez palubu hodila vlastná strana, ho priviedlo do beznádeje.
„Akonáhle zistíte, že vaše úsilie nemá cieľ, zmocní sa vás ochablosť. Začnem si myslieť, že tvrdohlavosťou si zbytočne predlžujem utrpenie,“ rozobral dojmy London, ktorý sa ku všetkému „priznal“ v júli 1951.
Židia a kapitalisti
Keď bolo jasné, že vodcom „sprisahaneckého centra“ bude Slánský, vyšetrovatelia a ich sovietski poradcovia museli už len pripraviť konkrétne obvinenia a zaistiť, aby si výpovede jednotlivých aktérov náhodou neprotirečili.
Do skupiny obvinených sa nakoniec okrem Slánského dostalo ďalších 13 ľudí: Bedřich Geminder, bývalý vedúci medzinárodného oddelenia ÚV KSČ, Ludvík Frejka, ktorý predtým pracoval v prezidentskej kancelárii, Josef Frank, niekdajší zástupca generálneho tajomníka KSČ, Clementis, Bedřich Reicin, bývalý námestník ministerstva národnej obrany, Karel Šváb, bývalý námestník ministra národnej bezpečnosti, London, Löbl, Vavro Hajdú, bývalý Clementisov námestník, Rudolf Margolius, bývalý námestník ministra zahraničného obchodu, Otto Fischl, niekdajší námestník ministra financií, Otto Schling, bývalý vedúci tajomník krajského výboru KSČ v Brne a André Simone, prepustený redaktor Rudého práva.
Nie je náhoda, že z týchto 14 popredných komunistov až 11 malo židovský pôvod, vrátane Slánského. V tom čase sa už totiž Izrael ocitol na zozname nepriateľov ZSSR, preto sa aj sionizmus zaradil do arzenálu falošných obvinení.
Vyfabrikovať dôkazy nebol problém – okrem spolupráce s imperialistickými špiónmi a rozviedkami sa obvinení priznávali, že vnútri komunistickej strany vytvorili sprisahanecké centrum, ktoré malo za úlohu zlikvidovať ľudovodemokratické zriadenie a znovu nastoliť kapitalizmus. Okrem toho vraj páchali sabotáže a ďalšie ťažké zločiny.
Obžaloba niekedy popustila uzdu fantázie a vyťahovala naozaj kuriózne obvinenia. Slánský sa napríklad „priznal“, že v novembri 1944, keď povstalci po potlačení SNP ustupovali do hôr, nechal pri výstupe v Nízkych Tatrách zamrznúť komunistického predáka Jana Švermu, ktorý už nevládal, takže zaostal. Zaujímavé pritom bolo, že vdovu po ňom Mariu Švermovú v tom čase už tiež väznili, mučili a v inom procese odsúdili na doživotie.
Gauner ako vy
Obvinení komunisti sa spočiatku utešovali predstavou, že to, čo sa im deje, je len nejaké nedorozumenie, ktorá sa neskôr vysvetlí. Verili, že vedenie KSČ dezinformovali, no keď vyjde pravda najavo, ich súdruhovia zasiahnu a oslobodia ich.
Viacerí z nich sa preto do protokolov pokúšali dostať „odkazy“ pre čelných predstaviteľov strany a štátu. Napríklad opisovali situácie, ktoré musel Gottwald dobre poznať. Dúfali, že keď to bude prešetrovať stranícky orgán, klamstvo vyjde najavo. Boli však naivní. Špička KSČ predsa dobre poznala celé pozadie procesu.
Komunistickí funkcionári navyše nemali odvahu vzoprieť sa Stalinovej vôli. Mali strach, že keby sa svojich druhov zastali, zaradili by do „sprisahaneckého centra“ aj ich.
Podľa Londona sa presne to stalo Švábovi. Ako námestník ministra bezpečnosti vraj odmietol návrhy na zatýkanie obvinených komunistov, lebo predloženým dôkazom neveril. Tým si podpísal vlastný rozsudok. V decembri 1950 ho zbavili funkcie a o dva mesiace zatkli.
Spomienky pamätníkov potvrdzujú, že istý si nemohol byť nikto. Vyšetrovatelia si akoby „do zásoby“ zbierali kompromitujúce materiály aj proti Zápotockému, Novotnému či Čepičkovi.
Keď sa napríklad Löbl pri jednom z výsluchov odvolal na vtedajšieho ministra zahraničných vecí Viliama Širokého, dostal odpoveď: „A kto je Široký? Myslíte si, že je menší gauner ako vy?“
Spadnuté nohavice
Keď sa už z obvinených nikto nestaval na odpor a všetci podpísali, čo im vyšetrovatelia predložili, nastal relatívny pokoj. Väzňom dopriali oddych. Aby pred súdom nevyzerali zničene, poskytli im lekársku starostlivosť, kvalitnú stravu, prechádzky alebo ich v prípade potreby ožarovali horským slnkom.
Ich jedinou úlohou bolo naučiť sa naspamäť predpísané texty – s otázkami, ktoré na súde dostanú, aj so svojimi odpoveďami. Pridelení referenti ich skúšali, kým to nepoznali od slova do slova. „Šesť týždňov, až do dňa procesu, ma vodia každý deň k referentovi, kde sa učím. Určuje mi normy: Do soboty týchto desať stránok… Do štvrtka pätnásť,“ zhrnul London.
Aby si to obvinení na poslednú chvíľu nerozmysleli a neodvolali priznanie, k taktizovaniu patrilo ubezpečovanie, že ak budú sekať dobrotu, vyviaznu s nižším trestom.
Pokiaľ ide o advokátov, tí boli v súdnom procese len štatistami. Ako London spomínal, pred pojednávaním videl obhajcu len raz – rozhovor bol krátky a dozeral naň referent. Na súde jeho advokát nepoložil ani jednu otázku.
Tvorcovia procesu sa zabezpečili aj pre prípad, že by si niekto predsa len trúfol povedať na súde pravdu. Keď sa o to v Bulharsku pokúsil Kostov, vypli mu mikrofón. Teraz boli už poradcovia opatrnejší. Ešte pred procesom spravili v súdnej sieni akúsi „generálku“, ktorú nahrali na magnetofón. Keby niekto vymýšľal, pustili by do rádia záznam…
Tieto opatrenia sa však ukázali zbytočné. Nikto sa už nehral na hrdinu. Prokurátori, predseda senátu aj obžalovaní sa držali nabifľovaného textu. Nezmenili ani slovo. A tak sa o jediné – humorné – prerušenie procesu nakoniec postaral obžalovaný Šling.
Vo väzení tak schudol, že to nestihol pribrať. A keďže obvineným – z obavy, aby sa neobesili – nedovolili nosiť opasok, ani traky, Šlingovi priamo pri výpovedi spadli nohavice. Pohľad na jeho spodky rozosmial i lavicu obžalovaných.
Našli sa aj hrdinovia
Inak však nebol dôvod na radosť. Naopak, nálada na súde bol napätá. Aj v celej spoločnosti. Režim proti obžalovaným rozpútal zúrivú kampaň. Zmanipulovaná tlač informovala o tom, ako ľudia pre zradcov žiadajú najprísnejšie tresty, fabriky o tom spisovali rezolúcie.
Veľmi trpeli aj rodiny obžalovaných. Štátna bezpečnosť sa postarala, aby prišli o prácu či o bývanie, niektoré manželky skončili vo väzbe. Zároveň na ne vyvíjali nátlak, aby sa dali rozviesť. Tvrdú ruku režimu pocítili aj deti – v škole nimi pohŕdali, alebo im nedovolili študovať.
Viacerí príbuzní si dokonca pre blízkych pýtali hrdelný trest. „Žiadam pre svojho otca najťažší trest – trest smrti. Vidím až teraz, že tento tvor, ktorého nemožno nazvať človekom, pretože nemal v sebe ani kúsok citu a ľudskej dôstojnosti, bol mojím najväčším a najurputnejším nepriateľom,“ vyhlásil napríklad 16-ročný Tomáš Frejka.
Karel Kaplan a Vilém Hejl sa v knihe Správa o organizovanom násilí pozastavujú nad tým, ako mohli takú justičnú frašku dopustiť sudcovia, prokurátori a obhajcovia. Drvivá väčšina z nich vedela, že sú obvinenia falošné, no konali zo strachu či z kariérizmu. Zarážajúce je, že to neboli tzv. robotnícke kádre, teda absolventi rôznych kurzov, ale skúsení právnici, ktorí vyštudovali často ešte pred druhou svetovou vojnou.
Aj v tomto pokrivenom čase sa však našli ľudia, ktorí prejavili odvahu. Sú známe prípady sudcov a prokurátorov, ktorí sa odmietli na tomto divadle zúčastniť. A ako sa ukázalo, ani ich za to nepopravili, ani neodsúdili. Zväčša iba prišli o miesto.
S hrdinom sa stretla i Londonova manželka Lise, pôvodom Francúzka. Keďže bola, rovnako ako jej muž, presvedčenou komunistkou, spočiatku verila, že sa jej manžel previnil. Podala žiadosť o rozvod, lebo si nevedela predstaviť, že by mala zostať ženou zradcu.
Potom jej však odvolaný riaditeľ továrne, kde pracovala, Karel Berger povedal, že spravila chybu, pretože jej muž je nevinný. „Ty nerozumieš dobre česky, inak by si sa nedala nachytať,“ vysvetlil jej. Berger dokonca na protest proti procesu vrátil stranícku legitimáciu.
V škole sa zase s inou formou hrdinstva stretla Londonova 14-ročná dcéra Françoise. Keďže podľa úradov mala najprv „odčiniť svoju minulosť“, zamietli jej žiadosť o štúdium na strednej škole a skončila v učňovke. Keď sa tam prihlásila do Zväzu československej mládeže, nechceli ju prijať. Všetci jej spolužiaci však na plenárnej schôdzi vyhlásili, že ak neprijmú ju, nevstúpia do organizácie ani oni. Nadriadení potom ustúpili.
Popol pod kolesami
Čo sa týka samotného rozsudku, ten bol už len očakávaným vyvrcholením dobre zohratej drámy. A hoci ho prečítal predseda senátu, rozhodlo sa o ňom na úplne inom mieste. „Bude jedenásť špagátov a trikrát doživotie,“ uzniesol sa Gottwald.
Tak sa aj stalo. Odsúdeným ešte dopriali poslednú večeru podľa ich želania a mohli napísať listy na rozlúčku. Adresovali ich rodinám, no aj Gottwaldovi. To, čo tam uviedli, len svedčí o ich naivite. Viacerí stále verili, že prezident nemal tušenia, čo sa robí.
„V poslednej hodine svojho života človek neklame, a preto vás prosím, aby ste verili, čo vám tu píšem,“ uviedol napríklad Frejk. Šling zase Gottwaldovi prisahal, že nikdy nebol špiónom. Vedenie strany však súdruhom ani nedoprialo rýchlu smrť. Popravili ich podobne ako predtým Miladu Horákovú. Keďže šibenice vtedy nefungovali tak, aby lámali väzy, odsúdení vlastne zomierali na udusenie – pomaly a bolestivo.
O tom, čo sa stalo s ich popolom, kolujú legendy. Traduje sa, že ho dali do vreca na zemiaky, šofér ho v decembrovej zime vyviezol za Prahu, kde ho mal vyprázdniť na pole. Keďže sa však šmýkala cesta, vysypal vraj popol tam.