Každý rok, keď sneh a mráz postriebria krajinu, naše dedinky a mestá ovládne čaro Vianoc. V každom príbytku sa šíri vôňa ihličia, prítmie a teplo domova. K tomu neodmysliteľne patria vianočné oblátky, opekance, kapustnica, cesnak a med. Tiež vianočné spevy, modlitby i spomienky.
Niet takých sviatkov, ktoré by boli opradené toľkými zvykmi, obyčajami, obradmi, hrami a piesňami. Bývalo voľakedy zvykom, že všetci tí, ktorí boli mimo domova, sa snažili vrátiť a spoločne zasadnúť k štedrovečernému stolu. V mnohých slovenských dedinách a osadách ani dnes nezabúdajú na tradície, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu.
Slaninky pre nás i Ježiškove slinky
V rázovitej obci Štrba pod Tatrami v predvianočnom čase chodievali pastieri odoberať zvonce. „Pastierska chasa, bača s valachmi, prišli do každého domu, kde mali ovce, s pekným pozdravením: „ Dobrý deň, gazda náš, prišli sme podľa starého zvyku zvonce od oviec odobrať, aby sme ich opravili. A pokiaľ my zvonce pooberáme, vy ovečkám touto materinou dúškou ponad oči poriadne poutierajte, aby im strigy neuškodili a mlieko nezobrali,“ spomínali na mladé časy tí najstarší. Salašníci hneď k tomu pridali: "Keď už sme tu, tak vám zvestujeme novinu. Išiel bača z hory, potratil on bačkory, mlieko sa mu vylialo, v geletke nič neostalo. Oj, synáčku malučký, v jasliach ležiaci, čo ti teraz dám? Mám len syra sladkého, pre chlapčeka malučkého. Dajže nám, gazda, slaninky pre nás a Ježiškove slinky“.
Foto: Archív Vojtecha Majlinga
Gazda na to odpovedal: „Nuž, čo by som vám nedal, veď dneska je taký deň, keď sa s každým podelíme.“ Zavolal chasu do vykúrenej izbietky, ponalieval po poháriku páleného a gazdinú požiadal: „No, starká, daj chase, čo sa patrí“. Pastieri sa poďakovali a so spevom odišli do ďalšieho domu.
Mávali tu kedysi aj taký zvyk, že na Štedrý večer, keď zazvonili zvony, bežali dievky k potoku, aby sa umyli v studenej vode a boli po celý rok pekné a zdravé. Chlapi, hlavne tí smelší, v predvianočnom období od Lucie robievali stolček. V tomto čase bolo treba doň zatĺcť trinásť klincov. Keď zatĺkli posledný, hneď vraj bolo v Štrbe o jednu bosorku menej.
Kronka ako liek na celý rok
„Predvianočná nálada sa u nás začala šíriť už od začiatku adventu. Najskôr to bola Lucia. V tento deň gazdinky natierali varešky sadzami. Potreli nimi aj tváre všetkých v dome. Ženy po večeroch plietli ponožky z ovčej vlny, svetríky či zápästky. Otcovia zase za dlhých zimných večerov strúhali potajomky pre deti z dreva rôzne hračky, bábiky, koníky. Nuž, a konečne prišiel ten dlhoočakávaný deň. Držal sa u nás prísny pôst. Popoludní doniesol otec stromček a deti ho vyzdobili. Skôr ako spoločne rodina zasadla k štedrovečernému stolu, otec šiel do stajne s vahančekom, kde boli štedrovečerné dobroty pre kravičky a koníky,“ zaspomínala si teta Sameliaková z dedinky Oravské Veselé, ktorá leží pod zasneženými končiarmi Pilska.
Zvláštnym obradom bola úprava štedrovečerného stola. Na stôl prestierali vždy nový biely ľanový obrus. Naň postupne kládli cesnak, cibuľu, zemiaky a zopár drobných peňazí. "Okrem toho aj chlieb a samostatný krajec, z ktorého sa vydlabala striedka. Tam sa vložila oblátka s medom. Tento kúsok chleba sa volal kronka a slúžil ako liek na celý rok. Večeralo sa z jednej misy. Rodičia pri večeri napomínali svoje deti: Seď pri stole rovno, aby sa nám obilie nepovalilo. Jedávalo sa deväť jedál: kapustnica, krupica, halušky so sušenými slivkami, rezance s makom či tvarohom, opekance s makom, sušené slivky, rezance s lekvárom a tvarohom,“ priblížila tradície teta Sameliaková.
Vinšujem, vinšujem, na šťastie, na zdravie, na toto Božie narodenie, ten starý rok prežiť,nového sa dožiť,hojnejšieho, pokojnejšieho. Od Boha lásku, od ľudí priateľstvo, na dietkach potešenia a vám všetkým veľa zdravia.
Už počas večere sa popod okná ozývali malí speváci a vinšovníci. Vyvrcholením bol príchod betlehemcov. To sa už všetci tešili na polnočnú omšu.
Medový krížik na čelá detí
Týždeň pred Vianocami roznášali po domoch na Ponikách chlapci oblátky, ktoré napiekol pán rechtor, teda učiteľ. Prichádzali vždy s pekným vinšom: Vinšujeme vám tieto hody, žeby ste mali mlieka ako vody, masielko ako kvet, dajte mi korunku, ale hneď. „Múku kupoval pán učiteľ, ostatné, ako vajíčka, mlieko a maslo, priniesli matky školákov. Posledné dva dni pred Štedrým dňom z čiernej múky piekli opekance a „viliový chlieb“, teda vianočný chlieb z bielej múky,“ spomína folklorista a spevák Ján Kapustík z Poník.
Foto: Archív Vojtecha Majlinga
Na Štedrý deň platil zákaz vstupu cudzieho človeka, najmä ženy, do domu. Od rána preto chodili po vinšovaní chlapci. Pred večerou dievky vymetali izbu a smeti vynášali na dvor. „V ktorom smere nad domom videli svietiť jasnú hviezdu, do toho smeru sa mali vydať. Stromček, ktorý doniesol otec, ľudia zdobili medovníkmi, pozlátenými orieškami, jabĺčkami či ozdobami z papiera a zo slamy, čo si deti samy vyrobili. Skôr než rodina zasadla k stolu, otec obopol nohy stola reťazou, aby rodina držala pohromade. Večer sa začínal spoločnou modlitbou. Po nej matka urobila deťom na čelo medový krížik,“ opísal staré zvyky Ján Kapustík.
Po skončení večere odchádzali deti po spievaní a vinšovaní. Vinšovať chodili aj pastieri. Obľúbenými vinšovníkmi bývali Cigáni, lebo ľudia verili, že domu prinášajú šťastie.
Kysucké tri stromčeky a zamagurské gody
Zaujímavé zvyky mali v kysuckej dedine Staškov. „Na Štedrý deň doniesol otec z hory tri stromčeky, hovorilo sa im polazničky. Keď prišiel do izby, povedal: Deti moje, ustrojte polazničky, dajte na ne hodne cibuľky a cesnaku, aby sa nám na rok hojne urodilo,“ vrátila sa do mladosti Marta Vahančíková.
Jeden stromček ostal v izbe, druhý otec zaniesol do maštale a tretí postavil na hnojisko, aby bola dobrá úroda. Ešte pred večerou prichádzali do domu „hricovia“, mládenci s maskami, ktoré si zhotovovali zo zajačej alebo kozej kožky. Na rukách mali rukavice z ježa. "Po zavinšovaní pichali rukavicami dievky a gazdinú, aby boli po celý rok šikovné. Odmenou bol pohárik páleného a do vreca ovos či jačmeň. Pred začiatkom štedrej večere nabrala mať za lyžicu z niektorého jedla, otvorila okno a do sviatočnej noci zavolala: Všetci naši neprajníci, poďte s nami večerať. Keď sa rodina najedla, zbierali sa zo stola omrvinky, ktoré matka vzala do dlane, otvorila okno a pri tom vravela: Kde spadla omrvinka, nech vyrastie maronka (liečivá rastlinka), všetkých zelín patrónka,“ dodala pani Vahančíková.
Foto: Archív Vojtecha Majlinga
Ako predvianočné a vianočné obdobie vyzeralo na Zamagurí, v dedinke Matiašovce, porozprávala Marta Galovičová: „Všetko sa začínalo už niekoľko dní pred vianočnými sviatkami, ktoré sa u nás volajú gody. Na Luciu vkladali dievky do pohára s vodou vetvičku z ovocného stromu. Ak do Vianoc rozkvitla, mala sa dievka do roka vydať. Ako som povedala, vianočné sviatky voláme u nás gody. Štedrý večer mal zase názov Viľia Božeho narodzňa. Na stole museli byť tri chleby, cesnak a po troške z každého obilia. Pod stôl sa dávala slama, do kúta izby snop ovsa. Vianočný stromček sa u nás volal podlažnička.“
Vyvrcholením vianočného večera bolo chodenie s betlehemom. Ďalšie dni, na Štefana a deň Mláďatiek boli časom veselosti a zábavy. V domoch si ľudia zakladali nový oheň, v noci pred Štefanom chodievali mládenci po „po bursikoch“, teda chodili dievkam spievať pod oblokmi. Zaspievali každému dievčaťu, ktoré pozvali na zábavu.