Týrané deti väčšinou mlčia

, 07.12.2017 06:00
UP-psycho 5x
Ilustračná foto Autor:

Ako môže okolie odpozorovať, že s dieťaťom nie je niečo v poriadku a môže byť týrané? Pokiaľ ide o týranie, v ktorom sa vyskytuje fyzické násilie, okolie môže zaregistrovať stopy poranení a násilia na tele, najmä tie neobvyklej formy, teda poranenia na nezvyčajných častiach tela, iných ako tých, kde sa dieťa bežne zraní pri hre a športoch.

Viditeľné môžu byť modriny, štípance, škrabance, plešiny po vytrhaných vlasoch, popáleniny, ktoré nemajú inak dobre vysvetliteľnú príčinu. Dieťa sa ubližovanie často snaží maskovať, a preto okolie môže zaregistrovať neprirodzené správanie pri prezliekaní, napríklad na telesnej výchove v škole, na výletoch, lekárskej prehliadke, neochotu vyzliecť si dlhé rukávy a podobne.

Netreba však robiť prirýchle závery, môže byť len hanblivé alebo počas dospievania citlivo vnímať svoje telo. Pri zažívanom fyzickom násilí môže byť dieťa ľakavejšie aj tam, kde žiadne ohrozenie nie je, akoby intuitívne reagovalo na útok, i keď žiadny nehrozí. Môže sa mnohých vecí báť, čo nebýva okoliu zrozumiteľné, vyhýbať sa domovu, návštevám, utekať z domu. Časté býva impulzívne reagovanie, agresia namierená k okoliu, ale aj k samému sebe. V prípade silných či dlhotrvajúcich pocitov bezmocnosti je prítomný depresívny syndróm, naučená bezmocnosť. Samozrejme, ak sa stretneme len s niektorým z prejavov, automaticky to neznamená, že hneď ide o syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Znamená to len, že máme spozornieť a rozvážne postupovať v preverení, čo dieťa zažíva.

A čo v prípade psychického týrania?

Psychicky týrané dieťa máva v dôsledku devalvovania blízkymi často negatívny alebo nerealistický sebaobraz, preto sa častejšie podceňuje alebo preceňuje. Neprimerane reaguje na svoje chyby, bojí sa zlyhania, môže trpieť neprimeranými pocitmi viny a vzťahovačnosťou. Môže byť v zvýšenej miere úzkostné, čo okolie dokáže rozpoznať napríklad vo fyzickej napätosti, neurotických a stereotypných aktivitách či napätosti v sociálnom kontakte.

Pokiaľ dieťa dlhodobo nezažíva pocit bezpečia a lásky v rodine, nevie sa cítiť hodné lásky a rešpektu ani v iných prostrediach. Tak sa stáva, že aj keď mu okolie prejavuje náklonnosť, nevníma ju, drží si odstup, či samo seba vníma ako okolím neprijaté, lebo uverilo tomu, že lásky nie je hodné. Napriek tomu, že si veľmi želá lásku a dobré vzťahy, môže mať v ich nadväzovaní a udržiavaní problém a správať sa tak, že si ich skôr znemožňuje. Ide o sekundárnu, vnútornú viktimizáciu, ktorá je výsledkom identifikovania sa dieťaťa s rolou obete. Preto po zamedzení násilia treba s týmito deťmi pracovať aj terapeuticky, s ich identitou, aby sa v budúcnosti vo vzťahoch opäť mohli cítiť bezpečne a ako hodnotné bytosti.

Deti často o skúsenostiach s týraním hovoriť nechcú. Prečo je to tak?

Deti obvykle samy podnet nepodajú, najmä ak ide o rodinných príslušníkov alebo niekoho blízkeho. Rovnako pri vyšetrovaní prípadov je pre ne veľmi náročné, neraz retraumatizujúce, o násilí hovoriť. Súvisí to s viacerými vecami. Najmä pokiaľ ide o ubližovanie v rodine, k trýzniteľovi prechovávajú obvykle ambivalentné pocity a napriek hnevu je tam vždy aj láska a hovorenie o týraní je prežívané ako zrada dôležitých figúr. Boja sa toho, čo svojou výpoveďou spôsobia druhým aj sebe samým. Je to pre deti takmer nepredstaviteľná situácia spojená s veľkým stresom a často zvolia stratégiu "nejako to už vydržím a potom, keď budem môcť, tak sa odsťahujem”.

Ako by sme mali reagovať, ak zistíme, že v našom okolí sa nachádza týrané dieťa? Ako mu môžeme pomôcť?

Hovoriť s dieťaťom o jeho silno negatívnych zážitkoch, traume či týraní by mal človek, ktorý je skúsený viesť taký rozhovor spôsobom, ktorý v čo najväčšej miere zníži riziko retraumatizovania, ku ktorému dochádza v situáciách "priznania” a vyšetrovania. Terapeuticky s tými, čo zažívali neadekvátne správanie zo strany okolia, pracujeme tak, aby pre nich bolo možné vytvoriť dostatočne bezpečnú pozíciu rozprávačov o ťažkých udalostiach. Docielime to i tým, že zámerne venujeme pozornosť viac než tomu, čo konkrétne sa im dialo, práve tomu, čo dieťa podniklo, aby tie situácie nejako zvládlo.

Napriek zdanlivej bezmocnosti vyplývajúcej z roly dieťaťa, keď veľa vecí nie je v jeho v rukách, nikdy nie je možné nereagovať. Napriek nepráviu, to dieťa celý ten čas nejako zvládalo – zaťalo zuby, našlo si imaginárneho kamaráta, staralo sa o zvieratko, písalo poviedky, chodilo behať a podobne. Pýtame sa ho na to, posilníme jeho vedomie vlastnej kompetencie. Je potrebné, aby takéto deti mohli o minulých zážitkoch hovoriť, ale tempom, akým potrebujú a z takej pozície rozprávača, v akej ich vyrozprávanie príbehu skôr posilní než zahanbí a ešte stigmatizuje do role obete. Dôležité je, aby mohli s obeťami hovoriť o zážitku v role aktívne zvládajúceho, čím posilníme tie aspekty ich identity, ktoré boli pod tlakom problémov utláčané.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#týranie detí #psychické násilie #práva detí #fyzické týranie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
18,99
Aranžmán s amarylisom

Aranžmán s amarylisom

19,99
Antúria červená

Antúria červená

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk