Každá nastupujúca diktatúra potrebuje ozbrojené zložky. Uvedomovali si to aj ruskí boľševici na čele s Vladimírom I. Leninom. Aby mohli uskutočniť štátny prevrat, komunistický predák Lev N. Trockij už v polovici októbra 1917 založil Vojenský revolučný výbor (VRK), ktorého červené gardy potom v Petrohrade zaútočili na Zimný palác a odovzdali moc boľševikom.
Keď splnili úlohu, vodcovia „revolúcie“ VRK 18. decembra rozpustili. Nie však bez náhrady. Už na druhý deň komunistická vláda, tzv. Rada ľudových komisárov, na podnet svojho vodcu Lenina rozhodla, aby vznikla špeciálna organizácia na „boj proti kontrarevolúcii“. Jej potreba bola o to naliehavejšia, že niektoré skupiny obyvateľstva otvorene prejavovali odpor voči novému zriadeniu a úradníci v Petrohrade vyhlásili generálny štrajk.
Založením novej organizácie poverili Felixa Edmundoviča Dzeržinského, ktorý sa angažoval už v zrušenom VRK. Lenin mu dal podrobné pokyny, ako si novú inštitúciu predstavuje a čo od nej očakáva. Na stretnutí komisárov 20. decembra 1917 Dzeržinskij potom vystúpil s plamenným prejavom, kde vysvetlil, prečo taký represívny orgán chýba.
„Nachádzame sa vo vojne, a síce na najkrutejšom zo všetkých frontov, lebo nepriateľ sa maskuje a postupuje. Je to boj na život a na smrť!“ rozohnil sa 40-ročný revolucionár. Ako podotkol, v takej situácii sa nemožno spoliehať na spravodlivosť.
Rada po jeho slovách – a to aj bez vydania príslušného dekrétu – schválila vznik Všeruskej mimoriadnej komisie pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou, pre ktorú sa neskôr ustálila ruská skratka ČK (Čeka).
Na čele s Dzeržinským
Napriek tomu, že od boľševickej revolúcie uplynulo už sto rokov a historici toto obdobie dobre spracovali, i dnes sa občas objavujú názory, ktoré všetku vinu za komunistický teror prisudzujú Stalinovi a Lenina predstavujú ako odporcu násilia. To je však mylná predstava.
Veľký teror, rozsiahle čistky či sociálne inžinierstvo síce naozaj dosiahli rozmach až v 30. rokoch minulého storočia za vlády J. V. Stalina, no násilia sa neštítil ani Lenin. Pokladal ho za legitímny prostriedok k dosiahnutiu politických cieľov a upevneniu moci. Činnosť Čeky je toho dôkazom.
Dzeržinskij, ktorého vodca boľševickej revolúcie postavil čela novej organizácie, Lenina nesklamal. Hoci pochádzal z poľskej šľachtickej rodiny (pravým menom sa volal Dzierżyński) a pôvodne sa chcel stať katolíckym kňazom, ako odporca ruského cára dobre poznal tvrdé výsluchy aj väzenie. Boli to skúsenosti, ktoré sa mu v novej funkcii zišli.
Hoci sa Čeka stala synonymom krutosti a sadistického vraždenia, jej vodca bol príkladom zvláštneho paradoxu. Osobne sa neprejavoval ako surovec, a keď údajne sám viedol výsluch, tak sa správal mierne až zhovievavo. Na druhej strane však nemal najmenší problém zabíjať „od stola“ – predpokladá sa, že podpísal zhruba 10-tisíc rozsudkov smrti.
Nesporne mal i potrebný organizačný talent. Čeku zakladal s približne 40 ľuďmi, no už o tri mesiace neskôr, keď sa presťahovali z Petrohradu do Moskvy, ich bolo 600, v júli 1918 2 000, koncom roka12-tisíc a v roku 1921 pre Čeku pracovalo už takmer 300-tisíc ľudí.
Nástup teroru
Podľa pôvodného zámeru mala síce Čeka odhaľovať a likvidovať nepriateľov revolúcie, ale konečný ortieľ nemala vynášať svojvoľne. Mala ich odovzdávať revolučným tribunálom, čo sa však v praxi nedialo. Naopak, aj o zatknutí významných osôb informovala úrady až dodatočne.
Lenin taký postup podporoval, a keď vo februári 1918 presadil proklamáciu s názvom Socialistická vlasť v nebezpečenstve, Čeke sa aj formálne uvoľnili ruky. Podľa dokumentu bolo totiž možné „nepriateľských agentov, špekulantov, drancovateľov, chuligánov, kontrarevolučných agitátorov a nemeckých špiónov“ zastreliť rovno na mieste.
Keďže čekisti nemali problém kohokoľvek zaradiť do niektorej z uvedených kategórií, záležalo vlastne iba na nich, koho zabijú alebo ušetria. Postupom času sa Čeka navyše rozširovala – v lete 1918 vznikli desiatky pobočiek v krajoch i okresoch.
Rozmachu organizácie nahrávala aj politická a spoločenská situácia v Rusku. Nielenže zúrila občianska vojna, ale množili sa i vzbury a protesty obyvateľov. Petrohradského šéfa Čeky dokonca zavraždili a v auguste 1918 prežil atentát samotný Lenin.
Následkom toho sa v septembri 1918 začalo obdobie tzv. červeného teroru. Jeho podstatou bolo, ako to objasnila Čeka, „odpovedať na zločinecké plány nepriateľov robotníckej triedy masovým terorom“.
Ľudí bolo možné trestať už aj za „štvanie“ proti sovietskej moci. Za tieto „zločiny“ hrozila poprava, väzenie alebo odvlečenie do pracovných táborov, ktoré sa začali zriaďovať zrejme už od júla 1918.
Rozhádaná banda opilcov
Po tom, ako Čeka získala plnú moc na boj proti triednym nepriateľom, v terore jej už nikto nebránil. Podľa dobových novín zastrelila napríklad len v Petrohrade 3. septembra 1918 500 ľudí. Odhaduje sa, že od septembra do konca októbra toho roku ich popravila 10– až 15-tisíc.
Také krviprelievanie však nebolo po vôli ani viacerým boľševikom. Z ich radov ustavične zaznievala kritika na brutálne praktiky čekistov.
Na miestnom zhromaždení komunistickej strany v Zemľansku 30. októbra 1918 sa účastníci napríklad sťažovali, že krajská pobočka Čeky ignoruje i rozhodnutia tamojšieho straníckeho výboru. „Čeka je rozhádaná a labilná banda opilcov,“ zhodnotili miestni kritici.
Všetky snahy však boli márne. Lenin sa organizácie zakaždým zastal. Na jednom jej podujatí 7. novembra 1918 dokonca vyhlásil: „Keď vidím, čo Čeka robí, a čelí za to útokom, tak vravím: Sú to malomeštiacke táraniny, ktoré nestoja za reč.“
Odporcov Čeky však neumlčal. Oslabiť jej moc sa usiloval aj ľudový komisár pre justíciu a hlavný žalobca najvyššieho revolučného tribunálu Nikolaj V. Krylenko. Podľa neho sa Čeke mali výrazne obmedziť kompetencie, aby sa stala iba jedným z vyšetrovacích orgánov.
Dokonca i významný stranícky činiteľ a Leninov spolupracovník Lev B. Kamenev (tak ako Krylenka ho dal neskôr popraviť Stalin) v januári 1919 žiadal, aby Čeku zrušili a jej úlohy preniesli na iné organizácie. Tlak bol nakoniec taký silný, že Lenin ustúpil a súhlasil s istými obmedzeniami a kontrolou nad činnosťou Čeky.
V skutočnosti to však vyzeralo inak. Pozícia spornej organizácie sa skôr posilnila. Získala kontrolu nad armádou, a keď v marci 1919 Dzeržinského vymenovali za ľudového komisára pre vnútorné záležitosti, Čeka prakticky prešla pod NKVD (ruskú obdobu ministerstva vnútra). Pod Dzeržinského tak spadalo 125-tisíc ozbrojených mužov a v roku 1920 ich bolo až 250-tisíc.
O dva roky neskôr napokon Čeka oficiálne zanikla, keď sa zmenila na GPU (Štátnu politickú správu) a začlenila sa pod NKVD. Aj keď na čele zostal Dzeržinskij, právomoci novej organizácie sa obmedzili a výrazne sa zredukoval počet jej pracovníkov. V júli 1926 nakoniec zomrel i Dzeržinskij.
Štát proti vlastným občanom
O brutálnych výčinoch čekistov sa dodnes šíria hotové legendy. Napríklad že pri mučení využívali hladné potkany, ktoré púšťali na väznených ľudí.
Podľa ruského štátnika a historika Pavla N. Miljukova, ktorý bojoval proti boľševizmu, používala Čeka barbarské metódy, ktoré sa líšili podľa kraja. Napríklad v Charkove vraj ľudí skalpovali a z rúk im sťahovali kožu.
„Vo Voroneži posadili mučených do sudov, ktoré mali vnútri natlčené klince a sudy potom rozkotúľali. Obetiam tiež vypaľovali päťcípu hviezdu na čelo a kňazom nasadzovali korunu z ostnatého drôtu. V Caricyne a Kamysine pílili ľuďom kosti, v Poltave a Kremencugu obete narážali na kôl,“ priblížil Miljukov v roku 1927.
Do akej miery sú tieto opisy hodnoverné, ťažko posúdiť. Niet však pochýb, že členmi Čeky boli naozaj často pochybné indivíduá a sadisti, ktorí týrali a vraždili nevinných ľudí. Ich zvrátenú činnosť však podporoval samotný socialistický štát.
„Počas občianskej vojny sa ich násilie mohlo obrátiť prakticky proti každému – proti inteligencii, štrajkujúcim robotníkom, ktorých často označili za banditov, proti roľníkom alebo národnostným menšinám,“ uviedol pre nemecký časopis Die Welt historik Jan C. Behrends, ktorý sa zaoberá dejinami európskych diktatúr.
Podľa neho je na príklade Čeky vidieť pravú tvár totalitného režimu. Ako totiž pripomenul, úlohou moderného štátu je chrániť svojich občanov. „Boľševici ten poriadok postavili na hlavu. Stvorili štát, ktorý sa ako prvé usiloval o to, aby bol schopný prenasledovať svojich občanov,“ vysvetlil historik.
O to zarážajúcejšie je, že popularita Dzeržinského v súčasnom Rusku neustále rastie. Keď jeho sochu, ktorá v Moskve stála pred veliteľstvom KGB, v roku 1991 zbúrali, zdalo sa, že si ho už nebude nikto pripomínať.
Lenže časy sa menia a starí boľševickí hrdinovia prichádzajú opäť do módy. Už niekoľko rokov sa tak v meste rieši spor, či by sa socha „krvavého Felixa“ nemala vrátiť na miesto.