Keď pred 180 rokmi prišla na svet, zdalo sa, že ju čaká rozprávkový život. Jej otec, bavorský vojvoda Maximilián Jozef z rodu Wittelsbachovcov, bol sčítaný muž, ktorý písal básne, rád sa zabával a maniere vysokej šľachty mu boli cudzie. Ani matka Ludovika nebola prísna a svojich osem potomkov vychovávala s láskou. Alžbeta Amália Eugénia, ktorú blízki volali Sisi, tak strávila bezstarostné detstvo.
Keďže jej rodičia nemali žiadne povinnosti na dvore bavorského kráľa, nik ju nezaťažoval tým, ako sa má správať. Mohla sa blázniť a venovať sa záľubám – literatúre, zvieratám, výletom do prírody, športovaniu a najmä jazdeniu na koňoch. Tak ako otec, aj ona rada cestovala, a pretože rodina veľa času trávila na vidieckom zámku, mladá Sisi pripomínala skôr sedliacku dievčinu než vojvodkyňu z urodzeného rodu.
Jej matka Ludovika, ktorá bola dcérou bavorského kráľa Maximiliána I., však ťažko niesla, že sa ako jediná z troch sestier nevydala do kráľovskej rodiny. Keď sa preto dopočula, že jej sestra, arcivojvodkyňa Žofia z viedenského dvora, hľadá nevestu pre svojho cisárskeho syna, zacítila šancu – možno poslednú, ako rodinu prepojiť s najvyššími kruhmi. Žofia síce nebola nadšená, ale nemala veľmi na výber.
Predaná nevesta?
Vyvolenou pre rakúskeho cisára sa mala stať Alžbetina 18-ročná sestra Helena, prezývaná Néné, ktorú na túto úlohu doma pripravili. Keď sa však František Jozef v auguste 1853, krátko pred 23. narodeninami, vybral do rakúskeho kúpeľného mestečka Bad Ischl, aby sa tam zasnúbil s vybranou nevestou, všetko dopadlo inak.
Namiesto Heleny sa zahľadel do 15-ročnej Sisi, ktorá ju sprevádzala. Z pôvodných zásnub nebolo nič a mladý monarcha zrazu odušu dvoril Alžbete. Netrvalo dlho a podľahla. Zaľúbila sa, hoci tušila, že nerobí dobre. Často plakala a sužovali ju pochybnosti. „Mám cisára rada. Len keby nebol cisár!“ zverila sa guvernantke.
To, že jej syn uprednostnil Sisi, neschvaľovala ani Žofia. Uznala síce, že je Alžbeta „sladká ako puk ruže“, no inak sa podľa nej na viedenský dvor nehodila. Až dovtedy ju cisár zakaždým poslúchal. Teraz si však presadil svoje a jeho energická matka napokon ustúpila. To, že je František Jozef Sisin bratranec, pritom nikomu neprekážalo. Také príbuzenské väzby boli v tom čase medzi vysokou šľachtou bežné.
Keď už bola ruka v rukáve, začal sa pre Sisi skutočný dril. Žofia sa rozhodla, že zo „sedliačky“ spraví cisárovnú. Musela sa naučiť dvornú etiketu, rakúske dejiny, pravidlá rôznych ceremónií, a keďže rozprávala bavorským nárečím, cibrili aj jej vyjadrovanie. Žofia ju navyše primala, aby sa lepšie starala o chrup, lebo Sisi odmalička trápili škaredé zuby.
V apríli 1854 mal mladý pár veľkolepú svadbu, no už po obrade Sisi prepadla takej panike, že s plačom ušla do izby. Nezniesla, ako si ju všetci obzerali a potom o nej klebetili. Vytriezvenie prišlo veľmi rýchlo. „Prebudila som sa v žalári a na ruke mám okovy,“ napísala v básni už dva týždne po sobáši. Ako sa neskôr zverila dcére Márii Valérii, manželstvo je „nezmyselná ustanovizeň“ – človeka doň predajú ako dieťa, skladá sľub, ktorému nerozumie, no už nikdy sa spod neho nevyslobodí.
Útrapy jej výsosti
Svokrina drezúra pokračovala i po svadbe a Sisi sa cítila ako v zlatej klietke. O svojom živote už nerozhodovala a na jej názor nebol nikto zvedavý. Všetko musela podriadiť vyšším záujmom. Jedinou úlohou, ktorú jej prisúdili, bolo dobre vyzerať a plniť si povinnosti.
Počula som, že najvhodnejšou formou vládnutia je republika.Alžbeta Bavorská
Mala čo robiť, aby sa naučila, ako a čo má kedy nosiť. Jej garderóba sa ohromujúco rozrástla. Zaobstarali jej napríklad až 168 párov pančúch, 20 párov rôznych rukavíc, šesť párov kožených čižiem a 113 párov topánok. Sisi sprvoti nechápala, prečo sa na verejnosti nemôže zjaviť bez rukavíc, ani to, že si každé topánky môže obuť maximálne šesťkrát, a potom ich má venovať komorným. Na také plytvanie nebola doma zvyknutá.
Horšie však znášala príkoria zo strany Žofie. Franzi, ako cisára prezývali, bol celkom pod jej vplyvom a o všetkom sa s matkou radil. Nanešťastie jej dal voľnú ruku aj pri dohľade nad manželkou. Keď potom Sisi v 17 rokoch porodila prvú dcéru a neskôr ďalšie dve deti, Žofia trvala na tom, že ich výchovu bude riadiť sama. František Jozef súhlasil, čo bola pre jeho ženu ťažká rana. Odpor, ktorý pociťovala k viedenskému dvoru a k Žofii, prerástol až do nenávisti.
Súčasne chladol i jej vzťah k manželovi. Zistila, že majú úplne rozdielne záujmy a vlastne si nemajú čo povedať. Cisár, známy ako „suchár“, nemal pochopenie pre jej názory a vášnivú povahu. Mal ju však natoľko rád, že jej väčšinu „výstrelkov“ toleroval. Napríklad keď sa na cisárskom zámku Laxenburg neďaleko Viedne často v koči len tak sama vozila po okolí, čo bolo neslýchané. Podľa etikety nesmela totiž nikam chodiť sama, ani len na prechádzku po parku. Cisár napriek tomu nariadil, aby jej v tom nebránili.
Bola to však slabá náplasť na trápenie, ktoré Sisi prežívala. Dvoranom vo Viedni bola na posmech, robili si žarty z jej dialektu, obliekania i spôsobov. Čiastočne si za to mohla sama. Nebola priebojná, aby tomu dokázala čeliť. Navyše sa hanbila za svoje zuby, takže ich radšej neukazovala – ani pri úsmeve, ani pri rozprávaní, čo neraz vyzeralo komicky. A keďže hovorila málo, vzbudzovala dojem, že je síce pekná, ale hlúpa.
Úteky od dvora
Zlé podmienky, akým bola Sisi vystavená, sa odrazili na jej zdraví. Trápili ju záchvaty kašľa, horúčky a kŕče. Lekári jej zistili tuberkulózu a neskôr i vodnatieľku (hromadenie tekutín v tele). Nariadili jej odpočinok, a keď to nezaberalo, zmenu klímy. A tak sa Sisi vďaka chorobe splnil sen. V roku 1860 dala zbohom Viedni, aby takmer pol roka strávila na slnečnej Madeire.
Keď sa vrátila na cisársky dvor, kde sa opäť prihlásili zdravotné problémy, vybrala sa znova na cesty. Ďalší rok mimo Viedne jej veľmi prospel. Pookriala telesne i duševne. Po návrate domov bolo jasné, že sa zmenila. Nielenže pôsobila ešte krajšie ako predtým, ale nabrala sebavedomie. Už nechcela, aby ňou ostatní manipulovali. Od muža si vymohla, aby rozhodovanie o deťoch zveril do jej rúk, a to isté doprial i jej. František Jozef, ktorý ju mal stále rád, privolil.
Sisi nadobudnutú slobodu využila. Pokiaľ to len šlo, vyhýbala sa Viedni a cestovala. To síce prospelo jej zdraviu a pohode, no výsledkom bolo, že sa odcudzila nielen cisárskemu dvoru, ale aj Rakúšanom – svojim poddaným. Pohnevala si ich aj svojím obdivom k Maďarsku, ktoré sa od revolúcie v roku 1848 márne snažilo o rovnocenné postavenie v monarchii.
Zatiaľ čo cisár zostal k žiadostiam Maďarov hluchý, Sisi im načúvala. Keďže rovnako ako ona neznášali Viedeň, videla v nich spojencov. V tomto smere ju ovplyvňovala najmä jedna z jej dvorných dám, Maďarka Ida Ferenczy, a gróf Július Andráši, maďarský národný hrdina, ktorý počas revolúcie bojoval proti Habsburgovcom. Medzi ním a Sisi sa vytvorilo silné puto. Kolovali chýry, že sú milencami, no historici sú presvedčení, že šlo iba o platonický vzťah.
V každom prípade však Maďari našli v Alžbete silnú oporu. Bola to i jej zásluha, že cisár ustúpil a v roku 1867 došlo k tzv. rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Bol to krok, za ktorý síce Maďari Sisi velebili, no Slováci a ďalšie utláčané národy v Uhorsku by sa jej za to nepoďakovali.
V Maďarsku jej výsosť v roku 1868 porodila i svoje štvrté a posledné dieťa, arcivojvodkyňu Máriu Valériu. Nastalo obdobie, keď sa Alžbetin život ako-tak ustálil. V roku 1872 zomrela i Žofia, takže zavládol relatívny pokoj. Stále cestovala, čo jej cisár hradil navzdory tomu, že dostávala ročnú apanáž 100-tisíc guldenov. Na porovnanie, je to suma, akú by vtedy obyčajný človek zarobil za 500 rokov driny.
Najkrajšia panovníčka Európy
Riešenie uhorskej otázky je asi jediným prípadom, keď sa Alžbete podarilo politicky vplývať na manžela. Skúšala to síce aj predtým, ale cisár jej úsudok podceňoval, čo bola škoda, lebo mala slušné vzdelanie a z Bavorska poznala i život chudobných ľudí, o čom jej manžel nemal ani potuchy. Je pritom paradoxné, že Rakúsko-Uhorsko reprezentovala cisárovná, ktorá monarchiu neznášala. „Počula som, že najvhodnejšou formou vládnutia je republika,“ šokovala viedenský dvor.
Aká vlastne bola v súkromí? Hoci ju na dvore mnohí pokladali za hlupaňu, opak bol pravdou. Bola inteligentná, študovala filozofiu, milovala prírodu, zvieratá a knihy, najmä poéziu. Obdivovala Heinricha Heineho, Homéra, Shakespeara aj Goetheho. Sama písala básne, veršované sú dokonca i jej denníky. To všetko však boli veci, ktorým jej úradnícky založený manžel nerozumel.
Vzdelanie jednoducho nepatrilo k nárokom, ktoré mala spĺňať. Veď ako s humorom zhodnotil vtedajší americký veľvyslanec John L. Motley, Viedeň je „mestom, kde sa v pomere k počtu obyvateľov najmenej číta a najviac tancuje“.
Do takého prostredia Sisi nezapadala. Nečudo, že ju to stále ťahalo preč. Na cesty bola vybavená i jazykovo: okrem angličtiny, francúzštiny a latinčiny, ktoré sa naučila už v detstve, sa dohovorila aj po maďarsky, česky, poľsky, rumunsky či taliansky. Ovládala i starú a novú gréčtinu.
Keď pochopila, že jej duševný svet na dvore nikoho nezaujíma, naučila sa používať oveľa účinnejšiu zbraň – svoju krásu. Označovali ju za najkrajšiu panovníčku v Európe – s peknou tvárou, úzkym driekom a hustými vlnitými vlasmi, ktoré jej siahali až poniže pása, bola očarujúca. „Ľudia očakávajú, že budem vždy vyzerať krásne a elegantne,“ vravievala neteri Márii Larischovej.
Perzský šach Nasr-ed-din, ktorý v roku 1873 zavítal do Viedne, nešetril chválou. „Je to celkom určite najkrajšia panovníčka zo všetkých žien na európskych dvoroch, ktoré som doteraz navštívil,“ poznačil si. „Má prekrásnu bielu pokožku, postavu štíhlu ako cyprus a majestátnu hlavu s nádhernými bohatými vlasmi až po päty… Dívať sa na ňu je skutočný pôžitok.“
Posadnutá krásou
Fakt, že na viedenskom dvore zavážil iba vonkajší dojem, spôsobil, že Alžbeta úplne prepadla kultu mladosti a krásy. Nemala síce rada líčidlá, šperky ani parfumy, ale úzkostlivo dbala o to, ako vyzerá. Možno povedať, že o svoj vzhľad sa starala viac ako súčasné modelky.
Najväčší dôraz venovala vlasom. Ako kaderníčku si najala Franzisku Angererovú, ktorá predtým robila účesy divadelným herečkám. Sisi ju zlákala na ročný plat dvetisíc guldenov, čo bolo toľko, ako zarábali univerzitní profesori. Z Franzisky sa stala jej dôverníčka a z česania vlasov niekoľkohodinový rituál. Keď bolo po ňom, musela kaderníčka ukázať, koľko vlasov pri česaní vypadlo. Kým sa ich Franziska naučila šikovne skryť, dostala od cisárovnej párkrát i zaucho. „Nie je to vôbec planý chýr, že teta Sisi mala vlasy na hlave spočítané,“ žartovala Larischová.
Umývanie jej hrivy bolo ešte zložitejšie – raz-dvakrát do mesiaca si na to vyčlenili celý deň. Na ošetrovanie vlasov používala viacero ľudových prostriedkov od vaječných žĺtkov až po orechové šupky. Na pleť si zase dávala krémy, masky z medu či tvarohu, ale prikladala si aj jahodovú masť a surové teľacie rezne. Obľubovala tiež kúpeľ v olivovom oleji a dvakrát denne sa dávala masírovať.
Rovnako dbala aj o zvyšok tela. Každé ráno i večer jej komorná merala obvod pásu, lýtok aj stehien a zapisovala to do knihy. Sisi bola na svoje štíhle lýtka hrdá. Keď francúzsky cisár Napoleon III. v auguste 1867 navštívil rakúskeho monarchu, obe cisárovné si zasúťažili v „premeriavaní lýtok“.
Keď však zápisy v knihe ukázali čo len drobnejší prírastok na váhe, Sisi okamžite reagovala drastickými diétami či dokonca hladovkami. Nie nadarmo sa o nej hovorieva ako o prvej rakúskej anorektičke – pri výške 172 centimetrov po celý život nevážila viac ako 45 až 50 kíl.
Súčasťou jej životného štýlu bolo i športovanie. Na zámkoch, kde sa zdržovala, mala dobre zariadené telocvične, veľa jazdila a šermovala. Krasojazdu si osvojila u učiteľa zo Španielskej dvornej jazdeckej školy, známa cirkusantka ju zase naučila jazdeckej akrobacii. Keďže rada riskovala (za búrok na mori sa dala priväzovať k sťažňu, aby sa mohla kochať prírodným živlom), stávalo sa, že jej išlo o život. Raz ju splašený kôň zhodil zo sedla a prichytenú o postroj ťahal jej hlavu po zemi.
Pravými mukami pre jej komorné však boli dlhé prechádzky. Sisi dokázala „pochodovať“ i päť či viac hodín, a to v takom tempe, že jej málokto stačil. „Ja sa skutočne nikdy neunavím. Moje sestry i ja za to môžeme ďakovať otcovi,“ smiala sa vyčerpaným spoločníkom.
Keď jej po štyridsiatke začali pribúdať vrásky, utrpelo i jej sebavedomie. Od tých čias sa už nedala portrétovať a v spoločnosti schovávala tvár za závoj, slnečník či vejár. Aj tak si však neodpustila provokáciu voči úzkoprsému manželovi – v gréckom prístave si dala na plece vytetovať kotvu. Mala vtedy už 50 rokov!
Prechádzka s dierou v srdci
Osud napokon Sisi nedoprial pokojnú starobu. Nielenže ju trápili zdravotné ťažkosti ako málokrvnosť, dna či ischias, ale postihli ju aj rodinné tragédie. V roku 1888 jej zomrel otec a o rok neskôr spáchal samovraždu jej jediný syn a následník trónu Rudolf.
Sisi jeho smrť zlomila, a keď jej o tri roky skonala i mama, cítila sa celkom opustená. Jej manželstvo bolo už viac-menej formálne. Nie sú dôkazy, že by cisára niekedy podviedla, zato on mal viacero afér i nemanželských detí. Jeho vzťah s mladou herečkou Sisi dokonca podporovala – aby jej dal pokoj.
Po inom už totiž netúžila. Od smrti syna chodila iba v čiernom a utápala sa v smútku. V auguste 1898 odcestovala do Švajčiarska, kde sa zdržoval aj taliansky anarchista Luigi Lucheni. Vystriehol chvíľu, keď iba v sprievode dvornej dámy odchádzala z hotela v Ženeve. Keď do nej vrazil, zdalo sa, že ju len udrel päsťou. Sisi spadla na zem, o chvíľu sa však zdvihla a ubezpečovala, že jej nič nie je. Rezko, ako bola zvyknutá, vykročila, aby stihli loď. Neprestala kráčať, ani keď cítila bolesti v hrudníku. Takto došli až do prístavu. Sisi ešte nastúpila na loď, no krátko nato odpadla.
„Čo sa to vlastne so mnou stalo?“ spýtala sa, keď na chvíľu prišla k sebe. Boli to jej posledné slová. Až keď ju prezreli, našli na jej košeli malú trojuholníkovú ranu, na ktorej uschla drobná kvapka krvi. Lucheni ju bodol do srdca zabrúseným pilníkom, zlomil jej pritom rebro, prerazil pľúca, a ona si to ani nevšimla…
Svet prišiel o cisárovnú, ktorá ňou vlastne ani nechcela byť. Podľa zosnulej rakúskej historičky Brigitte Hamannovej, ktorá o Alžbete napísala knihu, jej súčasníci nevedeli oceniť, kým skutočne bola. Až dnes vieme, že bola jednou z prvých emancipovaných žien v Európe.