Láska v tábore smrti cez tetované číslo

Bola to láska, ktorá sa zrodila v zajatí prízraku smrti. Oboch väznili v nacistickom koncentráku. Rozdiel spočíval v tom, že Ludwig Eisenberg mal o kúsok väčšiu nádej zostať nažive ako Gisela Furmanová.

10.01.2018 12:00
Auschwitz, koncentračný tábor Foto: ,
Vstupná brána do nacistického pekla v niekdajšom Auschwitzi.
debata (2)

Dojímavý príbeh vznikol v lete 1942, keď sa pred 26-ročného muža posadilo 18-ročné dievča. Tmavovláske išiel tetovať väzenské číslo. Nacisti mu prikázali túto ponižujúcu prácu krátko po apríli 1942, keď ho deportovali do Auschwitzu. Dievčinu odvliekli do nemeckého tábora smrti o tri mesiace neskôr. Obaja židovskí väzni pochádzali zo Slovenska.

Eisenberg, ktorý sa narodil v roku 1916, začiatkom vojny viedol obchod v Bratislave. „Dozvedel sa, že v jeho rodných Krompachoch sa majú zhromaždiť všetci Židia v takzvaných táboroch. Ponúkol sa úradom, že ako mladý a schopný muž sa viac hodí na prácu ako jeho zostarnutí rodičia. Veril, že týmto spôsobom rodinu udrží v bezpečí,“ uviedla v novinách The Guardian Heather Morrisová, ktorá o jeho príbehu napísala knihu, čo vyjde na budúci týždeň.

Počínanie mladého obchodníka začiatkom holokaustu sa môže niekomu zdať naivné z dnešného pohľadu, lenže vtedy ešte Židia ani len netušili, že nacisti vybudovali na území okupovaného Poľska plynové komory určené na masové vraždenie. Eisenberga v Krompachoch zaradili k židovským zajatcom. „V deň, keď ho odvliekli, naposledy videl svojich rodičov,“ poznamenala Morrisová v súvislosti s tým, že otec a matka zahynuli počas holokaustu.

Zmena na číslo 32407

Po deportácii do Auschwitzu nacisti menili ľudské bytosti na čísla. Eisenbergovi vytetovali na ruku číslo 32407. Väčšinu väzňov čakala smrť a časť tých, ktorí boli zdraví a plní sily, dali na otrocké práce. Eisenberg začal budovať nové baraky, pretože Nemci potrebovali rozšíriť koncentrák. Dostal týfus, ale našťastie sa uzdravil. Začal robiť pomocníka hlavnému tatérovi v Auschwitzi, ktorým bol väznený francúzsky akademik; oslovoval ho Pepan. Približne o mesiac Francúz zmizol a jeho úlohu prevzal Eisenberg.

Nacisti si vybrali rodáka z Krompách za nového hlavného tatéra sčasti kvôli tomu, že ovládal veľa rečí, podotkla stanica BBC: „Hovoril po slovensky, nemecky, rusky, francúzsky, maďarsky a trochu poľsky.“

Robil pod dozorom esesákov; podstatné bolo, že táto drina ho vzdialila od hrozby, že ho pošlú do plynovej komory. V pekle, ktorým bol Auschwitz, mal odvtedy iný život. „Dostával väčšie porcie jedla. Spával v samostatnej izbe. Keď urobil svoju prácu alebo keď neboli noví väzni na tetovanie, mal voľno,“ citovala BBC Morrisovú. Niekedy mu dokonca dali dve ríšske marky, za čo sa v Auschwitzi v predajni pre Nemcov napríklad dalo kúpiť viac ako šesť kilogramov chleba.

Eisenberg síce pomáhal esesákom, ale necítil sa ako nacistický kolaborant. „Povedal mi, že človek vezme čokoľvek, čo mu ponúknu. Prijmete to a ste vďační, lebo to znamená, že sa možno zobudíte ďalší deň,“ tlmočila jeho názor Morrisová.

Vyhrážky od Mengeleho

Tieň smrti pritom visel nad ním neprestajne. Vedel, že nacistom sa môže hocikedy znepáčiť tak, že by neváhali prestreliť mu hlavu alebo ho poslať ho do komory na smrť. V strachu ho utvrdzoval beštiálny lekár Josef Mengele, ktorý vykonával odporné pokusy na väzňoch. Naznačoval mu, že by sa mohol stať jeho obeťou. „Často sa nenápadne priblížil ku mne, keď som pracoval, a terorizoval ma slovami, že jedného dňa, tetovač, si ťa vezmem, jedného dňa…“ povedal Morrisovej.

Na snímke z povojnového obdobia je bývalý väzeň... Foto: SITA/AP, Archív
Lale Sokolov Na snímke z povojnového obdobia je bývalý väzeň z koncentráku v Auschwitzi Lale Sokolov (pôvodným menom Ludwig Eisenberg).

V júli 1942 Eisenberg tetoval dievčatá a ženy z transportu zo Slovenska. Bola medzi nimi aj Gisela Furmanová. Mala prisúdené číslo 34902. Zaľúbil sa do nej. „Vytetoval som jej číslo na ľavé predlaktie a ona mi vytetovala svoje číslo do môjho srdca,“ obrazne sa zdôveril na krátkej časti z dlhých videonahrávok, ktorú Morrisovú použila na serveri YouTube ako upútavku na svoju knihu. Neskôr sa ukázalo, že Furmanová opätovala city k Eisenbergovi. „Nádej na prežitie dvoch zamilovaných však bola vzdialená,“ prízvukuje autorka na svojej webovej stránke.

Po uši zaľúbený Eisenberg bol odhodlaný urobiť maximum, aby Furmanová zostala nažive a pokúsiť sa aj o kontakt s ňou. Medzi nacistickými beštiami sa našiel jeden esesák, ktorý sa nad ním zľutoval. Bol to Nemec, ktorý na neho dozeral. Doručoval listy Furmanovej, ktoré jej písal Eisenberg. Zároveň sa tatér pre ňu zriekal svojich zvýšených dávok stravy. Mnohí obyčajní väzni totiž zomierali na podvýživu. Prostredníctvom tohto esesáka jej zariadil aj menej náročnú prácu (mala šťastie, že z nej urobili otrokyňu, a neposlali ju rýchlo po deportácii do plynu).

Eisenberg sa zdôveril Morrisovej, že napriek tomu jeho láska nevidela nejakú nádej, skôr počítala s tým, že aj ju zavraždia. Našťastie sa mýlila.

Obaja boli stále nažive, keď dva dni pred oslobodením Auschwitzu sovietskou armádou nacisti stadiaľ utekali preč. Časť väzňov brali so sebou, Furmanová sa ocitla medzi tými, čo sa vydali na pochod smrti (toto pomenovanie sa používa pre veľký počet obetí pri nemeckom úniku, veľa vysilených väzňov zastrelili alebo sami v mraze zomreli).

Eisenberga naložili do transportu smerujúceho do koncentráku v Mauthausene, ktorý sa nachádzal na nacistickom území, ktoré ešte štáty protihitlerovskej koalície neobsadili. Podarilo sa mu utiecť. „Preplával Dunaj a vrátil sa na Slovensko,“ napísala Morrisová.

Našiel nezvestnú lásku

Po skončení vojny Eisenberg dúfal, že prežila aj Furmanová. Viera ho nesklamala. Keď prišla na Slovensko, vypátral ju pomocou Červeného kríža. Obaja boli tak silno presvedčení, že k sebe patria, že sa zosobášili už v októbri 1945. Priezvisko si zmenili na Sokolov, respektíve Sokolovová. Ženích rozbehol úspešný obchod s textilom, ich spoločná budúcnosť vyzerala sľubne. Lenže vo februári 1948 sa v Československu odohral komunistický puč. Eisenbergovi nielenže znárodnili obchod, ale ho aj na nejaký čas uväznili, keď zistili, že do novovzniknutého štátu Izrael posiela peniaze na jeho podporu.

Manželom sa podarilo emigrovať. „Odišli najprv do Viedne, potom do Paríža a z Európy do Sydney,“ napísala BBC. Na ceste sa zoznámili s jedným párom z Austrálie, ktorý žil v Melbourne. Títo ľudia ich presvedčili, aby začali nový život v tomto meste, čo sa aj stalo.

Lale Sokolov (novú prvú časť mena začal používať v Austrálii) sa opäť venoval biznisu s textilom a jeho manželka sa živila ako módna návrhárka. V roku 1961 sa im narodilo jediné dieťa, syn Gary.

Niekdajší hlavný tatér z Auschwitzu sa desaťročia nikomu nezdôveril s tým, čo prežil. Tajomstvo začal odkrývať po smrti svojej ženy. „V decembri 2003 ma predstavili Sokolovovi. Jeho manželka nedávno zomrela a dozvedela som sa, že má príbeh, ktorý by mohol stáť za vyrozprávanie,“ uviedla Morrisová na svojom webe. Vznikali dlhé hodiny nahrávok. Sokolov zomrel v roku 2006. Autorka mu pred smrťou ešte stihla zistiť, že jeho rodičov, o ktorých osude dovtedy nič isté nevedel, nacisti krátko po deportácii do Auschwitzu zavraždili.

Morrisová písala knihu niekoľko rokov. Jej dielo s názvom Tatér z Auschwitzu vyjde v niekoľkých krajinách súčasne na budúci týždeň a neskôr sa objaví v kníhkupectvách v mnohých ďalších štátoch, pričom sa počíta aj s prekladom do slovenčiny.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Auschwitz #Tatér z Auschwitzu