Hlas mimovládnych organizácií, ktoré pracujú s problematikou násilia páchaného na ženách, zaznieva na sklonku roka vždy o čosi výraznejšie. 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanému na ženách je príležitosťou upozorniť na nedostatky, ktorým v oblasti ochrany žien čelíme. Tak napríklad: na Slovensku chýbajú bezpečné ženské domy, kvalitné poradenské služby pre ženy zažívajúce násilie, vyškolený personál v pomáhajúcich profesiách a programy pre zneužívateľov. Potrebovali by sme aj zber špecifických dát či systematické financovanie výskumov a služieb. A to je len zlomok z toho, čo treba riešiť.
Svedomie politikov
Kritike, ktorá zaznieva zo strany ženských organizácií počas 16 dní aktivizmu, dáva určitú symboliku aj načasovanie (vždy v novembri a decembri). Na konci roka najviac bilancujeme, vytvárame si predsavzatia a plány do nového roka. Apelovanie na zodpovedných a upozorňovanie na nedostatky síce možno neprinesie bezprostredné výsledky na politickej úrovni, ale môže v politikoch a političkách prebudiť svedomie.
Mimovládne organizácie sa koncom každého roka nádejajú, že ten nasledujúci bude prelomový. Na to, aby zodpovední začali brať túto tému vážne, by mohla stačiť „iba“ otvorená myseľ, vnímanie faktov a štatistík. Z údajov Agentúry EÚ pre ľudské práva sa napríklad dozvedáme, že zo žien, ktoré mali alebo majú partnera, zažila z jeho strany fyzické alebo sexuálne násilie takmer štvrtina. Podiel zasiahnutých žien by bol ešte vyšší, ak by sme k tomuto číslu prirátali aj psychické násilie.
S násilím by sme mali chcieť rázne skoncovať už len pre tieto alarmujúce čísla. Ako sa však ukazuje, ani pomenovanie takejto desivej reality nestačí. Kroky, ktoré treba pre ukončenie násilia podniknúť, sa v našej spoločnosti stále odkladajú. S právom žien na bezpečný život sa naďalej žongluje.
Čierny Peter v rukách koho?
„Zlatým štandardom“ ochrany žien je Istanbulský dohovor. Aspoň tak tento ľudskoprávny dohovor označuje OSN. Rovnako o ňom hovoria aj odborníčky a odborníci z mimovládnej sféry. Vo svojom systematickom prístupe k problematike násilia je tento dokument Rady Európy unikátny. Ide totiž o najucelenejšiu stratégiu na vytvorenie Európy bez násilia na ženách. Tento dohovor zjednocuje všetky dokumenty, ktoré boli v tejto oblasti prijaté, harmonizuje legislatívu, a navyše – jeho obsah zohľadňuje poznatky žien, ktoré zažili násilie, aj skúsenosti ženského hnutia, ktoré v tejto téme pôsobí už dlhé roky.
Keď bol dohovor v roku 2011 v Istanbule otvorený na podpis, Slovensko bolo jednou z prvých krajín, ktoré ho podpísali. Za zmienku stojí, že z členských krajín Rady Európy ho doteraz nepodpísali len Ruská federácia, Azerbajdžan a Arménsko. Naopak, medzi „osvietené“ krajiny, ktoré Istanbulský dohovor už ratifikovali a začali zavádzať do praxe, patria Belgicko, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Taliansko, Malta, Holandsko, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Španielsko, Švédsko. Ako je možné, že Slovensko, ktoré sa hlási k európskym hodnotám (ochrana ľudských práv je jednou zo základných!), dohovor dodnes neratifikovalo? Dokument, ktorý môže zlepšiť životy tisíckam slovenských žien a dievčat, je u nás stále iba vzdialeným prísľubom. Stal sa dokonca „čiernym Petrom“ politiky.
Zmrazený dohovor
Aj napriek tomu, že Slovensko na medzinárodnej pôde viackrát vyjadrilo vôľu Istanbulský dohovor prijať, pohyb, ktorý v ostatnom čase robíme, je presne opačný. Viac než k pokrokovým štátom, ktoré si ctia ľudské práva, sa tak prikláňame k režimom, ktoré s právami občanov a občianok svojvoľne manipulujú. Hoci sme na ratifikáciu dohovoru opakovane vyzývaní, naposledy i zo strany Európskej komisie, naši politickí predstavitelia tento krok blokujú.
V auguste 2017 vláda schválila uznesenie, ktorým ratifikáciu Istanbulského dohovoru odložila na neurčito. Možno za tým hľadať tlak vládnej SNS, ale aj konzervatívnych skupín, ktoré dokážu vyvolávať zdanie, že reprezentujú „hlas väčšiny“ a zároveň sa účinne mobilizovať. Oba tieto politicky vplyvné prúdy spája šírenie zavádzajúcich informácií o obsahu Istanbulského dohovoru a vyvolávanie neopodstatneného strachu v spoločnosti.
Situáciu neuľahčuje ani to, že dohovor je rozsiahly – jeho komplexnosť si vyžiadala, že má 81 článkov. V súčasnosti, keď o dohovore koluje množstvo skreslených informácií, sa však viac, ako slepo dôverovať výkladu autorít (či už tých cirkevných, alebo tých politických), oplatí vytvoriť si vlastný názor, dať si námahu, dohovor si otvoriť a prečítať si prinajmenšom jeho ciele.
Diskusia prebieha 20 rokov
Cieľom Istanbulského dohovoru je ochraňovať ženy a ich deti pred všetkými formami násilia. Zámerom je aj posilniť prevenciu násilia a násilie stíhať rovnako ako akýkoľvek iný trestný čin. Dohovor zároveň zdôrazňuje, že je potrebné podporovať mocensky rovnovážne vzťahy medzi mužmi a ženami a k riešeniu násilia pristupovať integrovane v medzinárodnej spolupráci. Zdá sa nelogické, že by niekto mohol s takýmito cieľmi nesúhlasiť.
Odklad ratifikácie bol zdôvodnený potrebou verejnej diskusie. Odborníčky a odborníci však takúto argumentáciu chápu ako alibizmus a upozorňujú, že ženy, ktoré zažívajú násilie, potrebujú pomoc hneď, bez diskusie. Navyše, ako zdôrazňujú, verejná diskusia prebieha na Slovensku už vyše 20 rokov. Odklad ratifikácie predstavuje krok naspäť. Politickí predstavitelia a predstaviteľky by ako prví mali vysvetľovať skutočný obsah dohovoru. A tiež by ako prví mali zaujať jasné ľudskoprávne stanovisko, čiže – presadzovať nulovú toleranciu voči násiliu.
Realita nie je čierno-biela
Podľa Eurobarometra z roku 2016 si 67 percent občanov a občianok myslí, že násilie páchané na ženách je neprijateľné a vždy by malo byť trestané podľa zákona. Ako je potom možné, že na Slovensku existuje predstava o (nábožensky založenej) väčšinovej spoločnosti, ktorá odmieta Istanbulský dohovor? Už len pri pohľade na „diskusnú mapu“ Slovenska sa ukazuje, že realita taká čierno-biela nebude.
Mnohí ľudskoprávni aktivisti a aktivistky, ktorí chápu význam Istanbulského dohovoru, sa hlásia ku katolíckemu či k evanjelickému vierovyznaniu. Ak niekto tvrdí, že reprezentuje hlas veriacich, a tí dohovor odmietajú, potom nehovorí pravdu. Takéto dáta a prieskumy neexistujú – možno by však stálo za to nimi disponovať, pretože z mlčania veriacich počas kázne, kde sú im podsúvané skreslené informácie o dohovore, sa toho veľa nedozvieme.
Iskierku nádeje predstavujú teológovia a duchovní, ktorí vyzývajú na odborné čítanie Istanbulského dohovoru. Hoci evanjelická a katolícka cirkev tvorí na Slovensku prekvapujúcu názorovú koalíciu, ktorá násilie páchané na ženách považuje za prejav individuálneho zlyhania a odmietnutím dohovoru sa v rozpore s kresťanstvom prikláňa k tolerovaniu násilia, čoraz hlasnejšie sa ozývajú aj progresívnejšie názory. Ako príklad možno uviesť Presbyterstvo cirkevného zboru ECAV v Starom Meste Bratislava.
Lenka Krištofová
Vyštudovala filozofiu a venuje sa rodovým štúdiám. Je spoluzakladateľka a editorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Prispieva do rôznych slovenských a zahraničných periodík. Spolupracuje s organizáciou Možnosť voľby.
Otvorenosť, ochotu diskutovať, kriticky myslieť, a čo je dôležité – ľudí spájať, a nie rozdeľovať, prejavilo v ostatných rokoch viackrát. Koncom novembra dokonca usporiadalo konferenciu o rodovej rovnosti, na ktorej sa stretli odborníci a odborníčky z cirkevných i sekulárnych kruhov. Na cirkevnej pôde sa diskutovalo o teológii rodu a odkryli sa viaceré skreslenia, ktoré sú v súčasnosti veriacim podsúvané.
Výsledkom konferencie bola výzva smerovaná vedeniu ECAV. Konštatuje sa v nej, že evanjelická cirkev na Slovensku by sa na tomto skresľovaní nemala podieľať, mala by rešpektovať aktuálne poznatky spoločenských vied a vyjadriť priamu podporu ratifikácii Istanbulského dohovoru. V roku 2018 bude Istanbulský dohovor určite jednou z najväčších spoločenských výziev. Zostáva len veriť, že zodpovední dokážu oživiť politickú vôľu a zastať sa ľudských práv žien a že vedenie cirkví sa dokáže dištancovať od názorov, ktoré ženám ubližujú.
Evanjelická cirkev o dohovore mlčí
Teológ Ondrej Prostredník patrí medzi najprogresívnejšie hlasy evanjelickej cirkvi. V Malom evanjelickom kostole v Bratislave spolu s kolegami a kolegyňami usporiadal konferenciu o rodovej rovnosti. Vedeniu cirkvi následne adresovali výzvu na podporu Istanbulského dohovoru.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Konferencia o rode, ktorú ste zorganizovali, bola na pôde evanjelickej cirkvi prelomová. Ako vznikla myšlienka na jej usporiadanie?
Pre mňa osobne sa téma rodovej rovnosti stala aktuálnou vtedy, keď niektorí kresťanskí aktivisti začali formulovať kritické stanoviská k pojmu „rod“. Už na prvé počutie sa mi ich argumentácia zdala zvláštna. Podozrenie, že ide o teologicky nesprávne odôvodnenú kritiku, sa mi potvrdilo, keď som si naštudoval prácu Gabriele Kuby. V kresťanských kruhoch je veľmi rozšírená a kritici konceptu rodu čerpajú najmä z nej. Keď sa začiatkom roku 2017 vedenie evanjelického cirkevného zboru Bratislava Staré Mesto rozhodlo vytvoriť priestor na diskusiu odborníkov a odborníčok z oblasti teológie a rodových štúdií, veľmi ma to potešilo. Išlo vlastne o reakciu na kritiku pojmu „rod“, ktorá prichádzala z cirkevného prostredia. V súčasnom teologickom výskume sa vyprofilovala aj „teológia rodu“, ktorá k pojmu „rod“ pristupuje otvorene. Myslím si, že konferenciou sa nám podarilo ukázať, že výsledky výskumu rodu nie sú v rozpore ani s biblickými správami o stvorení človeka, ani s textami Novej zmluvy. Jedným z úspechov konferencie je, že sa nám v pokojnej atmosfére podarilo podnietiť diskusiu medzi odborníkmi z takých zdanlivo vzdialených odborov, ako sú teológia a rodové štúdiá.
Plánujete v interdisciplinárnom dialógu pokračovať?
Prial by som si, aby táto diskusia pokračovala štruktúrovaným spôsobom. A to nielen na úrovni odborníkov a odborníčok z oblasti teológie a rodových štúdií, ale aj zástupcov cirkví a štátnych inštitúcií. Posledné mesiace roku 2017 ukázali, že názory, ktoré do verejného priestoru prináša napríklad iniciatíva Slovenský dohovor za rodinu, túto tému zaťažujú množstvom dezinformácií. Medzi širokou verejnosťou vzbudzujú strach a používanie pojmu „rod“ dokonca prezentujú ako útok na základy náboženského presvedčenia. Téma rodovej rovnosti a rodovo podmieneného násilia je neprípustne zneužívaná na veľmi ťažko pochopiteľné politické ciele určitých cirkevných kruhov.
Kde a ako sa v evanjelickej cirkvi diskutuje o Istanbulskom dohovore?
Na pôde evanjelickej cirkvi je diskusia, žiaľ, veľmi obmedzená. Samozrejme, táto téma rezonuje na sociálnych sieťach vo viacerých neformálnych fórach. Tam má však diskusia skôr emocionálny charakter. Spomínaná konferencia bola zatiaľ jediným odborným podujatím, ktoré vytvorilo priestor aj pre vecnú debatu. Oficiálne sa evanjelická cirkev k Istanbulskému dohovoru a jeho ratifikácii ešte nevyjadrila.
Poznajú veriaci skutočný obsah dohovoru?
Väčšina veriacich sa v tejto otázke spolieha na stanoviská cirkevných autorít. Aj keď v evanjelickej cirkvi je mnoho ľudí, ktorí sa dokážu zorientovať sami, na základe svojho vzdelania, je dôležité, aby zaznel aj oficiálny hlas cirkvi. Istanbulský dohovor je štandardný ľudskoprávny nástroj, ktorý potrebujeme, aby sme dokázali účinne bojovať proti násiliu na ženách. Obávam sa však, že predstavitelia evanjelickej cirkvi nechcú v tejto téme zaujať iné stanovisko ako rímskokatolícka cirkev. To by však bola falošná ekuména, ktorá sa podieľa na prehlbovaní utrpenia mnohých žien a dievčat. Predstavitelia evanjelickej cirkvi nesú zodpovednosť za to, ako sa jej členovia a členky orientujú v zložitých spoločenských otázkach. Chcem vyjadriť nádej, že ratifikácii Istanbulského dohovoru vyjadria čím skôr svoju podporu a že tak urobia v duchu najlepších tradícií evanjelickej cirkvi na Slovensku.
Reagovalo vedenie ECAV na vašu výzvu na podporu ratifikácie?
Zatiaľ nie. Jediná reakcia sa dá vyčítať z informácie o rokovaní Generálneho presbyterstva evanjelickej cirkvi z 8. decembra 2017. Je zverejnená na webe ECAV. Podľa tejto informácie na podnet generálneho biskupa Miloša Klátika a generálneho dozorcu Imricha Lukáča schválilo Generálne presbyterstvo uznesenie, v ktorom „so znepokojením prijalo informáciu, že sa v jednom z kostolov ECAV konala konferencia o rodovej rovnosti. Otázka rodovej rovnosti sa totiž zneužíva na podkopávanie fungovania rodiny a hlásanie najrôznejších názorov, ktoré sú v rozpore s oficiálnymi stanoviskami cirkvi. GP sa uznesením obrátilo priamo na členov cirkevných zborov, aby nedopustili zneužívanie svojich kostolov na podobné účely“. Chcem vyjadriť presvedčenie, že predstavitelia evanjelickej cirkvi prijali toto uznesenie pod vplyvom nedostatočných informácií a že sa k téme čím skôr vrátia a svoje stanovisko prehodnotia.