Ani jej matka s mladším synom Jankom v náručí netušila, kam ich vedú. Namierené zbrane neveštili nič dobré. Odovzdane kráčali v ústrety svojmu osudu. Ten chcel, aby prežili. Mnohým to však nedoprial. Počas Krvavej nedele 21. januára 1945 fašisti v Ostrom Grúni za pomoc partizánom zavraždili 64 bezbranných ľudí, z nich dvanásť detí a 26 žien. O krutom masakri hovorí aj doteraz verejne neznáme svedectvo 81-ročnej Márie Albertovej, žijúcej v Jesenskom.
Ľuptákovci unikli zúrivému vraždeniu, spolu s ďalšími obyvateľmi Ostrého Grúňa ich neľútostní nacisti vyhnali na pochod, smerujúci do Žarnovice. „Čo s nami urobia, keď sú schopní takýchto zverstiev?“ bežalo mysľami vystrašených dedinčanov.
Nacisti obsadili dedinu skoro ráno. Ľudí vyháňali z ich domovov. Časť priamo na brutálnu masovú popravu do Izidorovho domu. Ďalších hnali dolu dedinou. „Keď sme prechádzali splav na riečke, mama sa obrátila na jedného z gestapákov, ktorý vedel po slovensky, že deti musia ísť na potrebu. V tej chvíli nastal veľký zmätok, lebo nejaký muž chcel zo sprievodu utiecť cez potok do lesa. Jeden zo strážcov ho ovalil po hlave a bil dovtedy, kým sa nehýbal,“ zverila torzo svojich spomienok pred rokmi Mária Albertová v článku pre Gemerské zvesti Jozefovi Pupalovi. Marienkina mama nezaváhala. S deťmi sa skryla za hŕbu dreva. Keď chaos ustal a pochod ľudí pokračoval ďalej, bežali do lesa. Do horárne, kde sa ukryli.
Matke a deťom sotva napadlo, že muž, ktorého ubili takmer na smrť, bol ich otec. Fašisti si síce mysleli, že je mŕtvy, po čase však precitol a z posledných síl sa dovliekol do tej istej horárne. Hory v okolí poznal veľmi dobre, veď pracoval ako lesný robotník. Rodina prežila, no otec po tvrdej bitke ohluchol na celý život.
Svoj príbeh zatvorila v bezpečí domova
Streľba utíchla, nad dedinou sa vznášal dym zo spáleniska. Nacistickému besneniu podľahlo 112 domov a 78 hospodárskych budov. Aj Ľuptákovcom zostali len obhorené múry. „Prichýlila ich otcova sestra. Nemali čo jesť, bola veľká bieda,“ dopĺňa príbeh Márie Albertovej jej dcéra Anna Halajová.
Siroty i ubiedené deti umiestňovali do detských domovov. Marienka sa ocitla vo Svatom Kopečku v Olomouci. Prežila tam takmer rok, kým sa rodičia nepozviechali z toho najhoršieho. Vrátila sa domov, ale útrapy, ktoré prežila, poznačili celý jej život. Dnes má 81 rokov a ťažko podlomené zdravie. So svojím 85-ročným manželom Jánom Albertom žije v Jesenskom v okrese Rimavská Sobota. Tento rok oslávia šesťdesiat rokov spoločného života.
Marienka sa narodila 8. mája 1936 v Hrabičove, v dedine pri Ostrom Grúni. Komu by bolo vtedy napadlo, čo všetko prežije a že o deväť rokov neskôr sa práve v tento deň bude tešiť celý svet z konca druhej svetovej vojny, ktorú rozpútala fašistická nenávisť. Po vojne pracovala v Biotike v Slovenskej Ľupči. S manželom spoločne vychovali tri deti a natrvalo sa usadili na juhu stredného Slovenska.
Ani po dlhých desaťročiach sa nedokázala vyrovnať s krutými udalosťami, ktoré prežila ako dieťa. „Svoj príbeh verejne nerozprávala. Uzavrela si ho v sebe. Nikam nechodila, ani na rôzne podujatia, ani na výlety či dovolenky. Bola len domáca pani, ktorá svoj život žila vo svojej rodine, ktorá jej dávala záruku bezpečia. O svojom utrpení útržkovite hovorila len svojim najbližším,“ dodáva dcéra Anna. Desivé spomienky z detstva prežíva pani Mária veľmi intenzívne aj teraz. Pri počúvaní rádia či pozeraní televízie, keď sa hovorí o Krvavej nedeli v Ostrom Grúni a Kľaku. Nevie sa ubrániť smútku a slzám.
Fašistická zvrátenosť vraždila bezbranných
Koncom októbra minulého roku zomrela posledná očitá svedkyňa, ktorá prežila vraždenie v Debnárovom dome v Ostrom Grúni, Anna Nováková. Príbeh žijúcej Márie Albertovej bol až dodnes širokej verejnosti neznámy, o to viac je cenný. Ukazuje, že aj takúto podobu mal fašizmus vo svojej bezbrehej zvrátenosti.
Za pomoc partizánom sa nacisti vyvŕšili v ten istý deň aj na susednej obci Kľak. V oboch dedinách vyvraždili dokopy 148 ľudí, z nich 56 žien a 38 detí. Najmladšia obeť mala tri mesiace, najstaršia 89 rokov. Stalo sa tak pred 73 rokmi 21. januára 1945.
Hrôzostrašné vyčíňanie v Kľakovskej doline mala na svedomí teroristická protipartizánska jednotka Edelweiss. Patrila k najnebezpečnejším fašistickým jednotkám na Slovensku. Podnikala vyhladzovacie výpravy najmä proti civilnému obyvateľstvu.
Prepad Kľakovskej doliny je označovaný ako najkrvavejšia a najbrutálnejšia akcia Edelweissu na Slovensku. Tvorili ho esesáci, slovenskí gardisti a príslušníci Heimatschutzu, pozostávajúceho zo sfašizovaných nemeckých obyvateľov neďalekých dedín Píla a Veľké Pole. Dokopy ich bolo okolo 400. Prepad mali vopred naplánovaný. Časť obkľúčila dedinu, aby z nej nikto nemohol utiecť, ostatní šli do nej a páchali zverstvá na ľuďoch.
Nemeckej jednotke Edelweiss velil SS-sturmbahnfürer Erwein von Thun Hohenstein. Jej súčasťou bola špeciálna slovenská rota pod vedením slovenského dôstojníka Ladislava Nižňanského. Po vojne bol súdený za vojnové zločiny. Pre nedostatok dôkazov ho zbavili obvinenia. Zomrel pred šiestimi rokmi v Nemecku. Thuna Hohensteina sovietsky vojenský súd v roku 1945 odsúdil na trest smrti, popravili ho.