Poprava priamo na ulici. Príbeh slávnej fotografie z Vietnamu

Je to jedna z najznámejších vojnových fotografií. Jej autor za ňu dostal Pulitzerovu cenu a časopis Time ju zaradil na zoznam 100 najdôležitejších snímok všetkých čias.

04.02.2018 08:15
Saigonska poprava. Zdroj - Wikipedia Foto:
Saigonska poprava. Keď obletela svet, významne sa pričinila o to, že sa verejná mienka začala obracať proti americkej politike.
debata (256)

Zachytáva popravu muža počas vietnamskej vojny. Keď obletela svet, významne sa pričinila o to, že sa verejná mienka začala obracať proti americkej politike.

Ako to už býva, aj táto fotografia vznikla náhodou. 1. februára 1968, dva dni po začiatku severovietnamského útoku, známom ako ofenzíva Tet, sa americký fotograf Eddie Adams vybral do ulíc Saigonu, aby zachytil, čo sa vonku deje.

Hlavné mesto Južného Vietnamu sa spamätávalo z nezmyselného komunistického prepadu, všade bol chaos a plno vojakov. Keď Adams zablúdil do čínskej štvrte, upútal jeho pozornosť nezvyčajný sprievod. Skupina miestnych vojakov, amerických spojencov, práve privádzala 36-ročného Vietnamca v károvanej košeli. Mal bosé nohy a ruky spútané za chrbtom.

Zrazu k nemu prikročil akýsi policajt, vybral z puzdra revolver a priložil ho k hlave zajatca. Adams, skúsený vojnový reportér, si spočiatku myslel, že ho chce iba vypočúvať a zbraň ho má vystrašiť. Začal preto fotiť a jeho kolega, austrálsky kameraman Vo Suu zase nakrúcať.

Bez toho, aby to tušili, tak obaja zachytili popravu priamo na verejnosti. Policajt totiž mužovi strelil do spánku, ten sa zrútil a z hlavy mu vytekala krv.

Strelec potom schoval zbraň, obom novinárom čosi povedal a pokojne odišiel. Snímky, ktoré vznikli len o niečo neskôr, ho už ukazujú v dobrej nálade – pije pivo, fajčí a smeje sa. Bola to chladnokrvná vražda?

Stáva sa to každý deň

Hlavní aktéri, ani očití svedkovia to tak nevnímali. Dokonca ani Adams. „Nemyslel som si o tom nič, len niekto niekoho zastrelil. To je vojna. Stáva sa to každý deň,“ zaspomínal si neskôr. Fotografie vyvolal a poslal do agentúry Associated Press (AP), pre ktorú pracoval.

Snímka sa stala fotografiou roka a autor za ňu dostal prestížnu Pulitzerovu cenu, aj keď o ňu vlastne nestál.

To, čo Adams ako bývalý „mariňák“ považoval len za bežný výjav, malo však v skutočnosti oveľa väčšiu váhu. Uvedomil si to už jeho nadriadený v New Yorku, šéf fotooddelenia AP Hal Buell. Bol si istý, že brutálny záber popravy vyvolá silné emócie.

„Vedel som, že keď ju vydáme, ľudia zareagujú dvoma spôsobmi. „Holubice“ povedia: Vidíte, s akými ľuďmi sme sa spriahli v Južnom Vietname? A „jastrabi“ zase povedia: Tú fotku ste nemali použiť – mali ste sa zachovať tímovo,“ priznal po rokoch Buell.

Po porade s editormi sa napokon rozhodol kontroverznú snímku publikovať. Keď ju na druhý deň zverejnil denník New York Times a následne ďalšie médiá, v USA, kde už silneli protesty proti americkej účasti vo vietnamskej vojne, vyvolala ohromné pohoršenie.

Okrem fotografie, ktorá mala veľmi silný dosah, odvysielala televízia NBC vo večerných správach aj filmový záznam celej udalosti. Asi 20 miliónov divákov tak na vlastné oči videlo, ako juhovietnamský policajt priamo pred ľuďmi „vraždí“ bezbranného zajatca.

Pre protivojnových aktivistov to bolo dôkazom amerických vojnových zločinov vo Vietname a spolu s publicitou okolo ofenzívy Tet to iba prilialo olej do ohňa ich hnevu.

Až vtedy Adamsovi došlo, čo rozpútal. Jeho snímka sa stala fotografiou roka a dostal za ňu prestížnu Pulitzerovu cenu, aj keď o ňu vlastne nestál. Tvrdil, že ľudia, ktorí jeho záber videli, si rýchlo spravili úsudok, no poznali len polovicu príbehu. Pravda im vraj unikla.

Budha to pochopí

Na to, aby človek získal iný pohľad, treba poznať okolnosti. Vojna vo Vietname trvala už štvrtý rok a žiadny rozhodujúci zlom stále nenastal. „Komunistický“ Sever mal na Juhu mocného spojenca v partizánskych oddieloch Vietkongu, ktoré využívali džungľu na odvážne útoky proti Američanom.

Keďže sa často skrývali v miestnych dedinách, doplácalo na to civilné obyvateľstvo. Brutalita akoby sa stala normálnym javom, a to na oboch bojujúcich stranách. V noci na 31. januára 1968 severný Vietnam a Vietcong podnikli rozsiahly útok, hoci sa predtým dohodlo, že počas tohto vietnamského sviatku Nového roka (Tet) dodržia prímerie.

Z vojenského hľadiska bola ofenzíva pre komunistický sever katastrofou, lebo priniesla iba veľké straty na životoch a nijaký strategický úspech. Aj tak však severní Vietnamci zvíťazili – získali si veľkú publicitu a otriasli americkou morálkou. I vďaka tomu, že si slabé oddiely Vietkongu na Američanov trúfli zaútočiť priamo v Saigone.
Čitateľov upozorňujeme, že video môže obsahovať zábery, ktoré nie sú vhodné pre citlivé povahy.
Zastrelený muž, ktorého Adams odfotil, nebol bezbranný civilista, ale partizán. Zadržali ho pri masovom hrobe 34 obetí ofenzívy Tet a zistili, že ide o kapitána Vietkongu. Volal sa Nguyen Van Lem, ale známy bol aj pod prezývkou Bay Lop. Údajne mal na svedomí smrť mnohých civilných obyvateľov, vrátane žien a detí.

Podľa amerických historikov aj v ten deň ráno prepadol so svojou jednotkou istú vojenskú základňu. Zajali tam juhovietnamského plukovníka Nguyena Tuana i s rodinou.

Bay Lop ho nútil, aby ich naučil ovládať americké tanky, ktoré sa tam nachádzali. Keď to plukovník odmietol, dal pozabíjať celú jeho rodinu – ženu, deti aj 80-ročnú matku. Jediný, kto to prežil, bol ťažko zranený 10-ročný chlapec.

Zavraždený plukovník bol zhodou okolností priateľom šéfa juhovietnamskej národnej polície, brigádneho generála Nguyena Ngoc Loana. Zabité deti boli jeho krstňatá. Bol to práve Loan, kto na ulici blízko činskej pagody strelil Bay Lopovi guľku do hlavy.

O tom, čo po čine po anglicky ticho povedal obom reportérom, sa šíria hotové legendy. Ako na začiatku hovoril Adams, generál poznamenal: „Zabili mnohých vašich ľudí a veľa mojich mužov.“ Kameraman Vo Suu však pridal i náboženský motív tvrdiac, že policajný šéf dodal: „Myslím, že Budha mi odpustí.“

Neskôr sa dokonca objavila verzia s týmito slovami: „Zabil veľa Američanov a veľa mojich mužov. Budha to pochopí. A vy?“

Len si robil svoju prácu?

Nech už generál Loan, bývalý pilot, ktorý bol aj priateľom juhovietnamského premiéra povedal čokoľvek, fakt, že sa nechal odfotiť pri poprave zajatého člena Vietkongu poznačil celý jeho ďalší život. Akoby sa mu odvtedy lepila smola na päty.

Tri mesiace po spomínanej udalosti utrpel ťažké zranenie, následkom ktorej mu museli amputovať pravú nohu. Keď potom severovietnamskí vojaci v apríli 1975 obsadili Saigon, generál aj s rodinou ušiel do USA.

Prízrak známej fotografie ho však prenasledoval i tam. Objavovali sa návrhy, aby ho súdili ako vojnového zločinca. Neskôr si v americkom štáte Virginia otvoril pizzeriu, no keď ľudia odhalili jeho totožnosť, dali mu to trpko pocítiť. Vyhrážok bolo toľko, že v roku 1991 musel Loan podnik zatvoriť. V júli 1998 napokon ako 67-ročný podľahol rakovine.

Zo záberu, ktorý spravil, bol však nešťastný aj jeho autor. Hoci tá snímka Adamsa vo svete preslávila a dnes ho považujú za jedného z najlepších fotografov 20. storočia, jeho až do smrti trápili výčitky svedomia a pochybnosti, či konal správne.

S Loanom, ktorého predtým vôbec nepoznal, sa spriatelil už vo Vietname a udržoval s ním kontakt i v Amerike. Tvrdil, že mu generál fotografiu nikdy nevyčítal. „Eddie, len si si robil svoju prácu a ja som si robil svoju,“ povedal mu vraj bývalý policajný šéf.

Keď zomrel, Adams pre časopis Time napísal: „V roku 1969 som získal Pulitzerovu cenu za fotografiu muža, ktorý strieľa iného. Na tej fotografii zomreli dvaja ľudia: ten, čo dostal guľku, a generál Nguyen Ngoc Loan. Generál zabil Vietkonga, ja som zabil generála svojím fotoaparátom.“

Poznačené osudy

Odkedy Loan zastrelil svojho zajatca, vznikli o tom tisíce príspevkov a analýz. Video z popravy je dnes na YouTube, objavili sa dokonca teórie, že je to celé podvrh.

Iní zase dokazovali, že nešlo o vojnový zločin, lebo Severný ani Južný Vietnam nepodpísali Ženevské konvencie. Keby ich však aj podpísali, Bay Lop bol príslušník ilegálnych oddielov bez uniformy a označenia, takže jeho poprava by údajne i tak bola v súlade s právom.

Keby ste boli tým mužom, tým generálom, a práve by ste prichytili chlapa, ktorý zabil niekoľko vašich ľudí… Ako viete, že by ste sami nestlačili spúšť?
Eddie Adams

Fotografiu nikdy neodsudzovala ani vdova po Bay Lopovi. Ako sa zverila, je to aspoň jediná pamiatka po jej mužovi, pretože nikdy nezistila, kde ho pochovali. Aj to, ako zomrel, sa dozvedela až z novín, keď zbadala známu snímku.

Nguyen Thi Lop potvrdila, že jej manžel bol veliteľom Vietkongu. V čase jeho smrti bola tehotná, ale aj tak zo strachu – spolu s dvoma dcérami – ušla zo svojho domu v Saigone a skrývala sa u príbuzných.

Ani po víťazstve komunistov sa jej nežilo ľahko. Na smrť jej muža akoby režim zabudol. Dlhé roky aj s deťmi strávila v chudobe, kým o nej nenakrútila reportáž japonská televízia. Až vtedy ju štát „odmenil“ – daroval jej dom aj štipendium pre syna.

Adams zase čelil kritike, že robiť také brutálne zábery, ako spravil on z popravy, je neetické. Ani on však na tú fotografiu nebol hrdý.

Predtým, ako v roku 2004 skonal na Lou Gehrigovu chorobu (ALS), prezradil, že nechce, aby si ho svet pamätal ako autora „Saigonskej popravy“. Oveľa viac si cenil snímky, ktoré zobrazovali záchranu 200-tisíc vietnamských utečencov.

Pokiaľ ide o Loanov čin, ako pripomenul, treba si uvedomiť podmienky, za akých k tomu došlo. Bola vojna a vraždenie sa stalo súčasťou života.

„Keby ste boli tým mužom, tým generálom, a práve by ste prichytili chlapa, ktorý zabil niekoľko vašich ľudí… Ako viete, že by ste sami nestlačili spúšť?“ odkázal Adams.

© Autorské práva vyhradené

256 debata chyba
Viac na túto tému: #Vietnam #fotografia #snímok