Francúzsky pionier novovekého olympizmu barón Pierre de Coubertin si vážil viac národy ako štáty. Uhorskí športovci súťažili samostatne už v aténskej premiére 1896 a českí od parížskych Hier 1900 – napriek požiadavke viedenského cisárskeho dvora na spoločnú výpravu rakúsko-uhorskej monarchie. Na londýnskych OH 1908 vystupovalo separátne aj Fínsko, vtedy kniežactvo Ruského impéria…
Na Kóreu nedošlo. Aj na jej cisárstvo si brúsilo zuby Rusko, ale cárske loďstvo prehralo rusko-japonskú vojnu (1904 – 1905) a po nej Kórejský polostrov takmer štyri desaťročia, až do konca druhej svetovej vojny, okupovali Japonci. A tí robili všetko v záujme pojapončenia Kórejčanov, a nie ich samostatného štartu na olympijských hrách.
Vzdor na berlínskom piedestáli
Ešte pred nimi do Kórey dorazili misionári amerického mládežníckeho spolku YMCA, ktorí aj na Ďalekom východe zohrali významnú rolu v šírení moderného športu. Z Kórejčanov sa vykľuli vhodné genotypy na niektoré odvetvia. Sprvu najmä na dlhé behy, zvlášť na maratón. Japonci vyvaľovali oči, v tejto disciplíne sa pokladali za svetovú veľmoc. Jediný maratónsky primát v olympijskej histórii im však v Berlíne 1936 vybehal – Kórejčan.
V roku 1920 vznikla Kórejská športová rada, ktorá svoj atletický šampionát v Soule postupne povýšila na viacdňovú všešportovú „národnú olympiádu“ – neskôr sa stala kórejskou kvalifikáciou na nominačné preteky do japonských olympijských výprav v Tokiu. V roku 1931 na nej šokoval 18-ročný Kim Un-bae, ktorému ako prvému na svete namerali v maratóne čas pod 2:30 h (2:26:12).
Dodatočne síce vyšlo najavo, že trať bola kratšia ako predpísaných 42 195 m, ale keď o rok v „trialse“ tromfli najlepšieho Japonca až dvaja Kórejčania, oboch nominovali na olympijské hry 1932 v Los Angeles. Najskôr im však pojapončili mená: z Kima sa stal Kin Onbai (skončil šiesty) a z Kwona – Gon Taika (deviaty). S boxerom Hwangom Eul-su boli vôbec prvými kórejskými rodákmi, ktorí súťažili na olympiáde.
Iný Kórejčan, zo severu pochádzajúci Son Ki-čchong, zabehol o tri roky v Tokiu najrýchlejší maratón v histórii (2:26:14) a o rok sa stal olympijským šampiónom. Na bronzovom stupni piedestálu v Berlíne 1936 stál aj Nam Sung-jong a spoločný odpor proti okupácii Kórey dali najavo ostentatívnym sklonením hláv počas japonskej hymny.
MOV v prípade Kórey kapituloval
Kórea je 72 rokov po druhej svetovej vojne približne tam, kde na jej konci: rozdelená na dve časti v blízkosti 38. rovnobežky. Pôvodne len hranicou, kde sa po kapitulácii Japonska stretli zo severu postupujúce sovietske a z juhu americké vojská, po kórejskej vojne (1950 – 1953) však aj štvorkilometrovým demilitarizovaným pásmom. Dohoda mocností o rozdelenej okupačnej správe rátajúca s všekórejskými voľbami až po piatich rokoch spolarizovala domácich politikov a jej napĺňanie navyše narazilo na realitu prepukajúcej studenej vojny: namiesto jedných volieb sa v roku 1948 uskutočnili dvoje.
V Soule, ktorý bol pod americkou správou, už v roku 1946 vznikol národný olympijský výbor so všekórejským názvom, ale do výprav na premiérovej zimnej i letnej olympiáde 1948 v St. Moritzi a v Londýne zaradil výlučne športovcov z prozápadného juhu. Počas kórejskej vojny vyvolanej provýchodným severom bola jednotná výprava, ktorú presadzoval Medzinárodný olympijský výbor, pochopiteľne, nereálna.
Vojna sa za asistencie OSN skončila prímerím, ale Kórejská republika, na čele ktorej stál prezident I Sung-man, rodák zo severu so šľachtickým pôvodom, s americkým vzdelaním a diktátorskými sklonmi, ho nepodpísala. A aj po jeho úteku do exilu (1960) odmietala požiadavku na spoločnú olympijskú reprezentáciu, hoci Kórejská ľudovodemokratická republika vedená nemenej tvrdohlavým autokratom, stalinovcom Kim Ir-senom, s ňou súhlasila.
Američan Avery Brundage, vtedy šéf piatich kruhov a tiež tvrdá hlava, donútil k poslušnosti nemecké dvojčatá NSR – NDR, ale s kórejskými si neporadil a napokon s nechuťou odobril prijatie KĽDR do MOV (hoci pod názvom Severná Kórea) i jej separátny štart na ZOH 1964 v Innsbrucku. Premiéra dopadla nad očakávanie: rýchlokorčuliarka Han Pil-hwa nečakane získala striebornú medailu – na najdlhšej trati (3 000 m) ju predstihla len ruská kráľovná dlhých nožov, šesťnásobná šampiónka Lídija Skoblikovová.
Sever tromfol Juh len raz
Severokórejská olympijská história sa však zadrhla skôr, ako sa rozbehla. Letné hry v Tokiu 1964 aj v Mexiku 1968 boli bez KĽDR. Doplatila na to, že sadla na lep Sukarnovi a poslala výpravu na tzv. Hry novosmerujúcich síl, ktoré pod skratkou GANEFO ako ázijskú kontraolympiádu v rokoch 1963 a 1965 zorganizovala Indonézia po tom, čo jej MOV pozastavil členstvo – ako hostiteľka Ázijských hier 1962 totiž odmietla vstupné víza športovcom Izraela a Taiwanu. Svetové federácie atletiky a plávania za trest nepripustili reprezentantov KĽDR na olympijské hry a Kim Ir-senov Pchjongjang odpovedal ich bojkotom.
Letný debut zažili severokórejskí športovci až v Mníchove 1972. A podobne ako v prípade zimnej olympiády (1964) veľmi úspešný: získali päť medailí (puškár Ri Ho-džun dokonca zlatú), kým juhokórejskí len jedno striebro. Boli to však prvé aj posledné ZOH, resp. OH s lepšou bilanciou, ako mal ich rival…
Foto: SITA/AP, Song Kyeong-seok
V olympijských štatistikách je dnes medzi krajinami priepastný rozdiel: Kórejská republika získala na letných Hrách už 267 medailí (90 zlatých) a na zimných 53 (26), kým KĽDR 54 (16) a 2 (žiadna zlatá).
Amerikou kapitálovo a Japonskom technologicky štedro podporovaná ekonomika ľudnatejšej Južnej Kórey od šesťdesiatych rokov napredovala neporovnateľne rýchlejšie ako u susedov – dnes je výškou hrubého domáceho produktu jedenásta na svete a štvrtá na kontinente. Rástla aj jej športová sila, k čomu výdatne prispela úspešná kandidatúra na hostiteľstvo Hier XXIV. olympiády.
Napriek vražde prezidenta…
Jednoznačné víťazstvo Soulu nad japonským Naganom v pomere 52:27 v baden-badenskej voľbe dejiska OH 1988 v septembri 1981 šokovalo aj olympijských znalcov. Južná Kórea mala diplomatické styky iba so 60 krajinami, no najmä – vládla v nej armáda a panoval chaos. Prezident Pak Čong-hi, pôvodne generál, odobril kandidatúru v predstave, že olympijské hry, o ktorých úspechu pri rastúcom ekonomickom potenciáli nepochyboval, poskytnú svetu dôkaz legitímnosti krajiny i jej túžby zjednotiť polostrov na svoj obraz.
Na jeseň 1979 už však nebol medzi živými – zastrelil ho riaditeľ juhokórejskej tajnej služby. Podozrivo dlhé vyšetrovanie vraždy riadené generálom Čon Tu-hwanom, neskoršie tiež prezidentom, a pretrvávajúce, ba sprísňované stanné právo vyvolalo študentské, neskôr aj občianske rebélie, ktoré v máji 1980 vyústili do masakru v Kwangdžu s minimálne 170 obeťami…
Zhrozený Thomas Keller, švajčiarsky šéf Valného zhromaždenia medzinárodných športových federácií (AGFIS), v apríli 1981 odporučil Kórejčanom kandidatúru stiahnuť. Prezident MOV Juan Antonio Samaranch však bol proti, tvrdil, že Soul nesmie rezignovať, lebo dvaja uchádzači sú viac ako jeden, a len v tom prípade pôjde o voľbu. „Samaranchovi som vysvetlil, ako sa Soul vážne pripravuje. Povedal mi, že sa nemám znepokojovať, ale tvrdo pracovať na kandidatúre,“ spomínal v knihe Najväčšia olympiáda Kim Un-jong. Vtedy bol šéf kórejského taekwonda a sekretár výboru kandidatúry, ale Samarancha tak očaril, že ku koncu jeho éry ho označoval za svoju pravú ruku.
Ako Kim vyloboval Soulu Hry
Kim okamžite začal lobovať, presviedčať jedného člena MOV za druhým – okrem desiatich zo socialistických krajín, s ktorými krajina nemala diplomatické styky. Americký olympijský historik Herb Weinberg tvrdí, že Juhokórejčanom sa vo finálnej fáze podarilo svoje negatíva predstaviť ako pozitíva. Hry v Soule vykresľovali ako šancu na zmierenie dvoch kórejských štátov a ich celosvetové uznanie.
Sľubovali, že KĽDR ponúknu spoluorganizovať časť súťaží. Zarezonoval najmä nápad cestných cyklistických pretekov medzi metropolami (cca 200 km) – so štartom v Pchjongjangu a s cieľom v Soule. Z úst zakladateľa svetoznámej firmy Hyundai Čung Džu-junga, rodáka zo severnej časti, ktorého v čase vnútropolitického chaosu nahovorili na post šéfa olympijskej kandidatúry, znel dôveryhodne. Aj prísľub finančného príspevku rozvojovým krajinám na prípravu športovcov na OH 1988, s ktorým v lobingu operoval Kim.
Čo všetko bolo súčasťou jeho agitácie, sa už asi nikto nedozvie. Americká členka MOV Anita DeFrantzová označila Kimove vyjednávacie spôsoby za nemravné. To však až vlani, po jeho smrti. Kórejčan založil svetovú federáciu taekwonda a presadil ho do olympijského programu, v MOV sa vypracoval na viceprezidenta, ale na druhý svet odišiel ako exemplárny korupčník. Z aféry okolo voľby dejiska ZOH 2002, v ktorej bol po uši, vyšiel len s „vážnym varovaním“ a z prehraného súboja o post šéfa MOV v roku 2001, v ktorom členom sľuboval ročnú apanáž 50-tisíc dolárov, s posmechom. Napokon ho v roku 2004 zatkli a za korupciu a spreneveru vo výške milión amerických dolárov na dva a pol roka odsúdili doma, v Južnej Kórei – rok po tom, čo sa pohŕdavo vyjadril o prvej kandidatúre Pjongčangu na ZOH (na rok 2010).
KĽDR: najprv pol na pol
Olympijské hry prideľujú so sedemročným predstihom. Sľub spolupráce so Severnou Kóreou na Hrách 1988 prišiel na rad až v druhom polčase – v októbri 1985. Samaranch si želal mať všetko pod kontrolou, preto prvé stretnutie šéfov NOV oboch krajín zvolal do Lausanne. Na čele organizačného výboru stál vtedy Roh Tae-woo, s ktorým sa stretol ešte pred schôdzkou. „Bol som si takmer istý, že Severná Kórea neusporiada ani jedinú súťaž, hoci mala nový štadión, ktorý rada používala. Povedal som Rohovi, že môže Severanom ponúknuť, čo chce,“ tvrdí Španiel vo svojej biografii Olympijská revolúcia.
V osemdesiatych rokoch bol ešte zakladateľ a vodca KĽDR Kim Ir-sen plný síl, sníval, že sa dožije 120 rokov. Prvý návrh jeho delegácie mal osem bodov a zostručniť by sa dal spojením olympiáda pol na pol: spoločná výprava, spoločný organizačný výbor, rozmiestenie súťaží 50:50, dva súčasné ceremoniály (jeden v Soule, druhý v Pchjongjangu), prerozdelenie zisku z predaja televíznych práv… MOV ponúkol minimum: spoločný pochod dvoch (!) výprav pod olympijskou vlajkou, trate cyklistických pretekov a maratónu cez obe teritóriá a v KĽDR len jedna skupina futbalového turnaja.
V druhom kole KĽDR znížila požiadavku z 12 športov na osem a v treťom na šesť. Vo štvrtom v júli 1987 by bol Soul na šesť pristúpil, ale prezident MOV povedal: päť a dosť (stolný tenis, lukostreľba, ženský volejbal, jedna skupina futbalu a jedna cyklistická súťaž). A Pchjongjang sa vrátil k požiadavke ôsmich. Bolo vymaľované.
Severokórejské výzvy na ďalšie rozhovory Samaranch negoval, lebo už vedel, že KĽDR ostala verná zo socialistického bloku len Kuba. Športové veľmoci ZSSR a NDR dali najavo, že nezopakujú bojkot z Los Angeles 1984 (uspokojené revanšovaním sa USA za bojkot Moskvy 1980, čo na tom, že za škripotu zubov športovcov). Len v obave z neho MOV nechal Severnej Kórei otvorené dvere tak dlho – reálne už po prvom kole bolo jasné, že nie je šanca na dohodu.
Severná Kórea nebola pripravená umožniť a písomne zaručiť vstup teoreticky až 25-tisíc akreditovaným osobám na Hrách XXIV. olympiády na svoje územie, čo bola podmienka spoluúčasti na organizácii. Pravdupovediac nebola by toho schopná ani dnes v prípade pjongčangskej zimnej verzie s cirka tretinovým počtom. Nie je bežnou krajinou, ale uzatvorenou komunitou so zakorenenou podozrievavosťou ku všetkým – nielen k Amerike, hoci k tej zvlášť.
…a napokon bojkot a teror
Južná Kórea mala vtedy tiež ďaleko k demokracii, ale jej hlavnými problémami boli veľký vplyv armády a nestabilita. Na politickej scéne sa to stále mlelo a aj jej olympijský výbor a organizačný výbor viedol podchvíľou niekto iný. Napokon soulské Hry z postu hlavy štátu otváral Roh Tae-woo, ktorý v prvom kole rokoval s KĽDR ako šéf organizačného výboru. Hodnosťou generál, ktorý napokon dopadol zle: tri roky po odchode z prezidentskej funkcie (1993) ho zatkli a za prijatie úplatkov od 30 firiem v celkovej výške 300 miliónov dolárov odsúdili na 17 rokov väzenia, z ktorého ho vykúpila až milosť od jeho nástupcu a úhrada vysokej pokuty.
Foto: TASR, YONHAP
V konečnom dôsledku zle dopadla aj stávka na severokórejskú kartu pod rúškom zjednotenia v baden-badenskej kortešačke. Nenaplnenie sľubu spoluúčasti KĽDR v organizácii OH 1988 nikoho nezabolelo, ani tresknutie dverí „ohrdnutého milenca“ vo forme bojkotu.
Šokoval až výbuch bomby prepašovanej dvoma agentmi severokórejskej tajnej služby na palubu Boeingu 707 na linke Korean Air 858 z Bagdadu cez Abú Zabí a Bangkok do Soulu, ktorý v novembri 1987 spôsobil smrť všetkých 104 pasažierov aj 11-člennej posádky. Podľa agentky Kim Hjon-hui, ktorá na rozdiel od partnera prežila pokus o samovraždu pri zatýkaní, príkaz na teroristický útok v rámci sabotáže soulských OH vydal syn vodcu Kim Ir-sena a jeho neskorší nástupca Kim Čong-il. Hoci KĽDR sa k tomuto činu dodnes nepriznala, Spojené štáty ju hneď zaradili na zoznam krajín podporujúcich terorizmus a jej rýchlokorčuliarom odmietli udeliť víza na MS v Milwaukee.
Skvelé Hry, no v strachu
Nevydal mladý Kim aj ďalšie rozkazy toho typu? Otázka, ktorá sa stala nielen nočnou, ale aj dennou morou zodpovedných za priebeh a bezpečnosť účastníkov soulskej olympiády. „Celé dva týždne som žil v strachu z bezmocnosti,“ priznal prezident MOV markíz Samaranch. „Boli to napokon najlepšie Hry, aké mohli byť. Ale najšťastnejší som bol, keď sa skončili.“
Naozaj dopadli až nečakane dobre, dokonca výborne. „Kórejčania prejavili americký zmysel pre peniaze, nemeckú organizačnú zručnosť a pridali láskavosť a kultúru charakteristickú pre Orient,“ zostručnil britský olympijský publicista David Miller. Chválili ich aj sovietski novinári. „Juhokórejskí športovci získali 12 zlatých medailí a trinásta patrí usporiadateľom,“ napísal jeden z nich.
Lepšie renomé vďaka OH pomohlo Južnej Kórei v rokoch 1989 – 1990 dohodnúť sa na diplomatických stykoch takmer so všetkými krajinami sovietskeho bloku. Priživil sa aj sused: v septembri 1991 oba kórejské štáty prijali za členov OSN.
Neskoro? Keď chce vodca…
Včera sa po troch desaťročiach na Kórejskom polostrove zasa rozhorel olympijský oheň. Po letných Hrách organizuje Južná Kórea aj zimné. Z topografického hľadiska by viac pasovali Severnej, ktorej tri štvrtiny územia tvoria pohoria so všetkými kórejskými vrchmi nad 2 000 m, ale tá má len jedno centrum zimných športov a nulové skúsenosti z organizácie veľkých športových podujatí.
Po sľubnej, medailovej premiére v Innsbrucku 1964 vyslala KĽDR výpravu len na sedem z trinástich zimných olympiád. Juhokórejčania jej vlani v júni ako organizátori ZOH 2018 v Pjongčangu navrhli zostaviť spoločný hokejový tím – vtedy ešte bez špecifikácie či mužský, alebo ženský.
Severokórejský člen MOV Čang Ung však ponuku odmietol slovami: „Už je príliš neskoro hovoriť o spoluhostiteľstve. To isté platí aj o formovaní spoločného hokejového tímu.“ A ešte dodal: „Olympiády sa nesmú používať ako politický cieľ.“
Ctihodný člen olympijského konkláve netušil, že o pol roka vyjde na posmech a že keď sa to zamanie vodcovi jeho krajiny Kim Čong-ilovi, nie je neskoro ani na Nový rok 2018.
Kórejská ikona bola najprv rebelant
„Teraz už môžem spokojne zomrieť,“ skonštatoval Son Ki-čchong, keď mu do osemdesiatky chýbalo dvadsať dní. Písal sa 9. august 1992 a barcelonským štadiónom znela juhokórejská hymna na počesť jeho zverenca, posledného šampióna Hier XXV. olympiády.
Foto: WIKIPEDIA
Hwang Jong-čo v záverečnom stúpaní maratónskej trate na Montjuic zmobilizoval posledné zvyšky síl a unikol Japoncovi Koičimu Morišitovi. Na víťazné kolo s vlajkou, ktoré si chcel vychutnať, mu už žiadne neostali, za cieľom odpadol a do šatne ho odniesli na nosidlách. Po masáži sa však na stupňoch víťazov usmieval od ucha k uchu. Keď neskôr trénerovi symbolicky zavesil na krk svoju zlatú medailu, zažartoval: „Na tomto víťazstve boli made in Japan len maratónky na mojich nohách.“
Hwang dokázal to, čo jeho tréner na deň presne pred 56 rokmi, ibaže tomu po triumfe na berlínskych OH 1936 zahrali japonskú hymnu. Na piedestáli stáli vtedy v japonských dresoch až dvaja Kórejčania: Son Ki-čchong na zlatom a Nam Sung-jong na bronzovom stupienku. Počas hymny obaja demonštratívne sklonili hlavy. Na tabuli svietili mená, ktoré neboli ich menami, a za nimi názov krajiny, ktorú nepokladali za svoju: 1. Son Kitei, Japan, 3. Nan Shoryu, Japan.
„Nemohol som zniesť potupu počúvať Kimigayo a sledovať, ako na stožiar stúpa Rising Sun. Nepripúšťal som si, že bežím za Japonsko. Bežal som za seba a krajanov stonajúcich pod japonským útlakom,“ napísal po rokoch veľký patriot Son v biografii s názvom Moja vlasť a maratón.
Berlínsky bol jeho dvanásty: deväť vyhral a v troch skončil druhý alebo tretí. Zároveň však aj posledný. Okupanti mu neodpustili, že na olympiáde rozdával autogramy s kórejskou verziou svojho mena a pridával k nim kresbičku Kórejského polostrova. Ešte horšie dopadli redaktori v kórejčine vychádzajúceho denníka Dong-a Ilbo, ktorí na snímke stupňa víťazov berlínskych Hier obom krajanom na dresoch vyretušovali japonský znak – ôsmich z nich na pokyn japonského generálneho guvernéra Kórey polícia zatkla i mučila a cenzorský úrad zastavil vydávanie denníka na deväť mesiacov.
Maratónsky rebelant Son sa narodil v meste Šingiš blízo dnešných hraníc KĽDR s Čínou, ale koniec vojny ho zastihol na juhu krajiny, ktorý kontrolovala americká armáda. Po nej sa stal ikonou kórejského športu a jeho príbeh súčasťou národnej mytológie. Aj vďaka veľkým trénerským úspechom: jeho zverenci Suh Jun-bok a Ham Ki-jang vyhrali Bostonský maratón (1947, 1950) a spomínaný Hwang olympijský.
Foto: WIKIPEDIA
Na londýnskych OH 1948 bol vlajkonosičom debutujúcej (juho)kórejskej výpravy, istý čas šéfoval asociácii národných športových zväzov a na premiérových Hrách na Kórejskom polostrove v Soule 1988 mu zverili rolu posledného bežca s olympijským ohňom. Za 90 rokov života (zomrel v novembri 2002) dostal viacero pôct, ale najväčšmi si vážil satisfakciu v podobe kórejskej hymny po zverencovom triumfe na barcelonskej olympiáde. (mo)
Pingpongová diplomacia
Čang Ung však nehovoril úplne do vetra, vychádzal zo skúseností. „Viete, čo predchádzalo zrodu vôbec prvého spoločného kórejského družstva?“ pýtal sa novinárov a sám si odpovedal: „Dvadsaťdva rokovaní v rozpätí piatich mesiacov!“
Vyjednávací maratón dostal aj názov: Pingpongová diplomacia. Predchádzal totiž historickej premiére všekórejskej reprezentácie, ktorá sa odohrala na stolnotenisových majstrovstvách sveta 1991 v japonskej Čibe.
Oba kórejské štáty patrili vtedy na zelených stoloch medzi svetovú špičku, zo súťaží tímov mali dokopy 25 medailí, ale len jedinú a už dosť „starú“ zlatú, ktorú získali Juhokórejčanky ešte v roku 1973. Skrsla myšlienka zlomiť čínsku hegemóniu spoločnými silami. Ale čo to stálo nervov a času! Po 22 kolách vyjednávaní sa však predsa delegácie dohodli, že po 28 hráčov a hráčok z každej krajiny odcestuje na 46-dňové sústredenie do Japonska a najlepších z nich zaradia tréneri do paritne poskladanej spoločnej kórejskej výpravy na MS. Všetko bolo domyslené do posledného detailu. A ženám plán zosadiť z trónu Čínu vyšiel.
„Ako najlepšie hráčky oboch tímov sme s Hjun Jung-hwa žili spolu 24 hodín: v jednej izbe spali, spolu trénovali aj sa stravovali. Hovorili sme jedným jazykom a mali sme spoločný cieľ – vyhrať,“ spomínala na japonskú anabázu vtedajšia líderka KĽDR Ri Bun-hui.
Z jednej sa stala trénerka juhokórejskej reprezentácie a z druhej, matky postihnutého syna, sekretárka paralympijského výboru KĽDR. Spolu s ďalšími dvoma sa postarali o najväčšiu senzáciu šampionátu: obrali o zlato Číňanky, ktoré triumfovali na ôsmich predošlých MS a potom aj na ôsmich ďalších. Pred pár rokmi o nich v Južnej Kórei nakrútili úspešný film Ko-ri-a, ktorý sa v zahraničí uvádzal pod názvom As One (Ako jedna).
Mimochodom, prekvapením sa skončila aj mužská súťaž: vyhralo Švédsko pred Juhosláviou a tímom Československa s prevahou Slovákov (Vími, Jančí, Korbel, Grman).
Slnečná politika a olympijské defilé
Stolnotenisová výprava v Čibe odpremiérovala spoločnú vlajku: modrú siluetu Kórejského polostrova na bielom podklade. Pod ňou vystupovala aj jednotná kórejská reprezentácia na futbalových MS do 20 rokov v Portugalsku 1991.
Spoločnú výpravu pod piatimi kruhmi oba štáty v šesťdesiatych rokoch odmietli a dovčera jediným úspechom boli spoločné nástupy oboch výprav na ceremoniáloch troch Hier v období 2000 – 2006: dvoch letných (Sydney a Atény) a napokon aj jedných zimných (Turín). Pokrok umožnila ústretová, tzv. slnečná politika voči susedovi, ktorú od konca deväťdesiatych rokov forsíroval juhokórejský prezident Kim Dae-džung – dostal za ňu aj Nobelovu cenu mieru.
V júni 2000 si počas historickej návštevy Pchjongjangu pripil so severokórejským vodcom Kim Čong-ilom a v debate o blížiacej sa sydneyskej olympiáde mu údajne navrhol aj vyslanie spoločných tímov vo dvoch športoch. Napokon však ostalo len pri defilé.
Dodatočne sa vynorilo podozrenie, že so športovým zjednocovaním polostrova sa aj kupčilo. V procese s bývalým juhokórejským viceprezidentom MOV Kim Un-jongom ho prokurátor obvinil, že do KĽDR poslal 1,1 milióna dolárov ako úplatok, aby severokórejská delegácia na otvorení OH 2000 naozaj pochodovala vedno s juhokórejskou. List Kima kolegovi z MOV, v ktorom ho žiadal, aby potvrdil, že suma bola súčasť športovej spolupráce krajín, dokazuje, že v pozadí naozaj lietali nemalé peniaze.
Zvrat v novoročnom prejave.
To, čo už bezmála trištvrte storočia pretrváva na sever aj na juh od 38. rovnobežky, je relikt. To na severe azda aj skanzen.
Kórejčania sú už vraj otrlí, napätie berú ako súčasť svojho života. Podaktorí športovci z iných končín sveta však donedávna zvažovali, či ísť na dostrel severokórejských rakiet a vystaviť sa strachu z bezmocnosti, o akom pred tromi desaťročiami počas soulských letných Hier hovoril vtedajší olympijský prezident Samaranch po teroristickom útoku na juhokórejské lietadlo.
Keď politikov tlačí topánka, je im aj šport dobrý. Každý o niečo hrá. Severokórejský diktátor Kim Čong-un o vymanenie sa či aspoň zmiernenie sankcií, ktoré na jeho ekonomicky biednu krajinu uvalil svet v dôsledku jeho paranoidného nukleárneho vyzbrojovania. V pomyslení na kombináciu s výbušným politickým nedoukom z Bieleho domu nabiehali zimomriavky aj na chlad zvyknutým kráľom zimných športov.
Jeden na Nový rok vyhlásil, že nastávajúci bude pre Kóreu jubilejný a úplne iný ako predošlý a druhý sa s otvorenými ústami spätil. Gestá s obmedzenou dobou trvanlivosti. Ale aj keď im zostanú verní len počas trvania olympijských a paralympijských hier a ešte sedem dní, ako káže rezolúcia OSN o olympijskom prímerí, je to lepšie ako nič. Na pánboh zaplať sa už však žiada viac.
Pax olimpica nie je nástroj riešení politických problémov, ale etický imperatív. Olympijské hnutie na naskytnutú šancu reagovalo otvorením dverí dokorán, vysoko nad rámec kvalifikačných kritérií, ktoré splnila len športová dvojica severokórejských krasokorčuliarov.
Na olympijskú pôdu sa po dvanástich rokoch vrátila vlajka s obrysmi Kórejského polostrova a bez ohľadu na to, či zaznie Arirang, neoficiálna kórejská hymna, je to odkaz politikom, aby konali. Zanechali vyhrážky a s rozvahou utvárali podmienky, aby po zjednotení Nemecka došlo aj k zjednoteniu dvoch Kóreí.