Tieto konkrétne udania k adresátom nikdy nedošli – vďaka iným Poliakom, poštárom, ktorí ich ukradli. „Historici ale nepochybujú, že za vojny bolo viac Poliakov, ktorých sa Židia museli báť, než tých, ktorí im odvážne pomáhali,“ poznamenala stanica.
Keď som sa začínala zaoberať holokaustom, tak som si myslela, že viac bolo dobrých ľudí. Ale zmenila som názor.profesorka Barbara Engelkingová z Poľskej akadémie vied
Príbeh nedoručených udaní zvolila ako príklad, že „dejiny nie sú ani čierne, ani biele“. V pozadí je terajší spor medzi poľskou a izraelskou vládou o kontroverzný poľský zákon, ktorý hrozí až troma rokmi väzenia za pripisovanie zodpovednosti poľskému štátu a národu za vyvražďovanie Židov.
Príklady udaní Poliakov na krajanov
- „Vážený úrad. Prosím o domovú prehliadku u Heleny Koskowej a okamžite ju zavrieť! Môže šíriť povstanie.“
- „Noskiewicz špekuluje s Židmi. Priváža im jedlo. Najláskavejšie žiadam postarať sa o toho špekulanta.“
- „Šíri falošné správy dotýkajúce sa aj cti najvyššieho vládcu. Žiadame o ich potrestanie. Lojálni občania.“
Predávali všetko, čo mali, aby mohli utiecť
„Keď som sa začínala zaoberať holokaustom, tak som si myslela, že viac bolo dobrých ľudí. Ale zmenila som názor,“ povedala stanici profesorka Barbara Engelkingová z Poľskej akadémie vied. O holokauste napísala 11 kníh. Názov jednej by sa dal preložiť „Vážené Gestapo …“ a pojednáva práve o udaniach a udavačoch.
Profesor Jacek Leociak tvrdí, že Židia vo varšavskom gete začali v roku 1942 tušiť, že ich čaká smrť – a tak predávali všetko, čo mali, aby mohli utiecť. Holokaust skúma štvrť storočia a tvrdí, že sotva možno nájsť výpoveď Židov skrývajúcich sa medzi Poliakmi bez zmienky o udavačoch. Podľa profesora Jana Grabowského sa vydieraním ukrývajúcich sa Židov obohacovali tisíce ľudí. „Boli to ľudia, ktorí chceli rýchlo a ľahko zarobiť čo najviac peňazí,“ uviedol historik Marek Urynowicz.
Vydieračov to tešilo
Najhoršie neboli podľa historikov tí, ktorí na Židov číhali hneď pri múrov geta, ale vydierači, ktorí za obeťou prišli, až keď našla úkryt. Za mlčanie nežiadali desiatky, ale rovno stovky, tisíce aj státisíce zlotých.
„Občas to bola nielen práca, ale aj potešenie. Išlo o peniaze, ale nie vždy, niekedy išlo o znásilnenie. Výkupné sa niekedy poberalo v naturáliách,“ povedal Grabowski. „Môj otec a dedo sa skrývali vo Varšave. Vydierali ich trikrát,“ poznamenal s tým, že sa zachránili šťastnou náhodou: dedo na ulici stretol gestapáka, s ktorým za vojny slúžil v rakúsko-uhorskej armáde.
Mali ešte horšiu povesť ako Nemci
Židia vedeli, že vydierač sa skôr či neskôr vráti, a tak museli utekať ďalej – zatiaľ čo vydierači ich sledovali aj za pomoci celej siete špehov, spolu s kolaborantami v policajných uniformách, aby utečencov obrali o všetko. Aj keď to znamenalo ich smrť.
Povesti o poľských vydieračoch a udavačoch sa bleskovo šírili a mnoho historikov sa domnieva, že kvôli tomu mali Poliaci ešte horšiu povesť ako Nemci, ktorí boli akoby v pozadí. Aj Poliaci ukrývajúci Židov sa museli báť udavačov. „Napríklad nešlo kúpiť v obchode desať bochníkov chleba, pretože by to vyvolalo podozrenie, že máme doma Židov,“ rozprávala Irena Sendlerowá, ktorá pomohla zachrániť 2 500 židovských detí. A to za skrývanie Židov hrozila smrť – a Nemci v prípade odhalenia zabíjali aj celé poľské rodiny.
Udávali všetky spoločenské vrstvy
Udaní bolo podľa historikov toľko, že gestapáci neboli schopní ich všetky preveriť. Jedni udávali kvôli peniazom, druhí zo závisti, z hlúposti, z pomsty. Nešlo len o okraj spoločnosti, medzi udavačmi boli podľa profesora Leociaka zastúpené všetky spoločenské vrstvy. „Boli to normálni ľudia, študenti, učitelia, robotníci. Našiel som medzi nimi aj jedného mladého človeka z kniežacieho rodu poľskej šľachty,“ prezradil Grabowski.
Platiť vydieračom podľa Urynowicza museli i Poliaci – napríklad aby Nemcom neprišlo udania, že sú vraj Židia. „Židia tiež udávali Židov, napríklad že skrývajú zakázaný tovar,“ pripustila Engelkingová.
Koľko udavačov vlastne bolo, sa už ani nedá spočítať. Poľský odboj ich trestal: Magdalena Grodzká-Gužkowská patrila k jednotke Zemskej armády, ktorá popravovalo výlučne Poliakov – zradcov a udavačov.
Nemáme sa za čo hanbiť
„Než sa začneme chváliť počtom vysadených stromov v (izraelskom pamätníku holokaustu) Jad vašem, pozrime sa pravde do očí: koľko ľudí trpelo kvôli Poliakom,“ odporučil profesor Grabowski.
„Nemáme sa za čo hanbiť, pretože žiadny štát neurobil pre Židov viac ako my,“ zdôraznil na druhej strane Wladyslaw Teofil Bartoszewski, ktorého otec, neskorší minister zahraničia, za vojny pomáhal zachraňovať Židov a bol väznený v nacistickom vyhladzovacom tábore v Osvienčime. „Žiadny Žid v okupovanom Poľsku nemohol prežiť bez pomoci Poliakov. Žiadny,“ zdôraznil.
Z 300 000 varšavských Židov prežilo vojnu okolo päť tisícok.
„Čísla nie sú dôležité. Dôležitý je každý zachránený život a dôležitý je ten, kto zachraňoval s nasadením vlastného života. Keď budeme šermovať štatistikami, stratíme zmysel tohto hrdinstvo,“ zdôraznil Leociak.