Chalanské dobrodružstvá zo starej Bratislavy

, 26.02.2018 06:00
Ulica pri Suchom mlyne
Ulica pri Suchom mlyne bola rajom pre deti. Autor:

Kedysi mala Bratislava iba centrum a predmestia. Obkolesovali ju dediny. Napríklad Petržalka: Dedinské domy, marhuľové sady. Žila si svojím životom. Pred pár desaťročiami sa však začala stávať súčasťou mesta. Autobusy zo Šafárikovho námestia cez Starý most jazdili čoraz častejšie. V tej dobe tam vyrastal budúci lekár Rudolf Hrčka, ktorý o svojom detstve a dospievaní napísal knihu Všetko je raz prvý raz.... aj v Bratislave.

Kníh o Bratislave vzniká veľa a všetky sa zídu. Mesto si buduje svoju pamäť. Niekto píše nostalgicky, iný veselo. Rudolf Hrčka má svojský štýl. Píše otvorene, sviežo, v jeho rozprávaní je niečo „chalanského“, čo je práve pôvabné. Knižku ešte okorenil tým, že všetky kapitoly opisujú prvotný zážitok.

Rozprávanie sa začína kapitolou Prvá spomienka na to, že existujem a pri nej je fotka blondiačika s načesaným „kohútom“. Pri fotke je oznam: To som ja, Rudiško. Rudiško rastie, dospieva a všetky jeho „prvotiny“ môže čitateľ prežiť s ním. Zaujímavá je celá rodina Hrčkovcov. Čítame, ako sa dostali do Petržalky, kto vlastne vtedy v Petržalke býval. Susedia, kamaráti, predavačky v obchodoch. Vidíme, ako to v Petržalke vyzeralo, kde bola diera v plote a čo významné sa tam udialo. Spomienky sú krásne domácke, privolávajú atmosféru čias, keď niektoré mamy boli v domácnosti (to bola ich práca) a vytvárali pocit bezpečia, pokoja. Rudolf cituje mamu: „Mosím íncť do konzumu. Friško ňéčo kúpiť. Martuška spí. Anyčka, daj na ňú pozor. Hneď som doma. Keď dójďem, budeme pécť lokše. Šecko som nachystala, nakrájala, aj šporhelt je nahicuvaný. Budete mi pomáhať.“

Pri maminej sukni

„V tých časoch sme trávili väčšinu času v kuchyni, pri maminej sukni, v lete aj v záhradke za domom, na detskom ihrisku. Čo sme robievali v zime, nemám potuchy…“ Ako lepšie sa dá vyjadriť bezstarostnosť detstva, než tým, že v pamäti nezostala na niektoré obdobie ani spomienka? No keďže ide o kapitolu Prvá spomienka na pocit strachu, dozvedáme sa, že mama mala strach z petržalských štricákov. Boli to zlé deti, ktoré škaredo rozprávali a bili sa. Do bezpečia ich domácnosti sa ale nedostali.

Darmo však mama ochraňovala, keď dieťa bolo zvedavé! Tak si malý Rudiško sadol – nikým nespozorovaný – do autobusu, ktorým prišiel otec na obed a nechal ho zaparkovaný pred domom. Rudiško krútil volantom, a keďže tam bol aj kľúč, podarilo sa mu autobus naštartovať. Otec, pri polievke, začul hrmot motora a situáciu zachránil, no stratil nervy. Ako to už v takých situáciách býva, vyhrešil mamu a tá plakala. Otec potom odišiel a Rudiško sa bál, že sa už domov nevráti. Bol to vraj jeho najväčší strach, ktorý mu zostal v spomienkach z toho obdobia. Už z tohto príkladu vidno, že zážitky malého Rudolfa Hrčku stoja za to, že odvaha a vynaliezavosť mu nechýbali. Nechýbal mu však ani cit, a tak jeho rozprávanie je aj veľmi dojemné. V ich dávnej rodine sa dá i dnes – hoci je to už len spomienka – pookriať, je to taká tá klasická „staromódna“ rodina: mama dobre varí, otec príde domov, hodí sa do montérok a ide opravovať motorku do dielničky.

Rudiško s mamou a sestrami Anyčkou a Martuškou.
Rudiško s mamou a sestrami Anyčkou a Martuškou. Autor: Archív Rudolfa Hrčku

Hrčkove spomienky sú prekvapujúco podrobné. Zaznamenal množstvo konkrétnych ľudí, situácií, zvyklostí – je to naozaj vtipné svedectvo o tom, ako sa u nás žilo. Časom sa rodina presťahovala na Patrónku, takže obsahujú aj zážitky z tejto časti mesta. V rozprávaní pokračuje Hrčka až do študentských čias a končí v roku 1968, keď mama komentuje príchod okupačných vojsk (po nákupe zásob v potravinách) slovami: „Deti, bude vojna. Mosíme sa nachystať. Američani to tak nenehajú. Bude sa tu strílať. Mosíme mať jídlo, ježišikriste, ja som vedela, že ten Dubček sa nebude dlho usmívať.“ Áno, autor autenticky zaznamenal aj reč, akou sa u nich hovorilo. Vtedy sa používali v Bratislave rôzne nárečia. Autor mapuje aj takéto intímne prejavy. Skrátka, je to milá kniha.

Aké ohlasy máte na knižku? Ozvali sa vám priatelia z detstva? Našli sa v knižke nejakí ľudia?

Jednotlivé kapitolky vznikali od roku 2011. Okrem manželky, prvej kritičky, som ich posielal neterke do cudziny. Bola to prvá vnučka mojej mamy. Vytvorili si veľmi blízky vzťah. Veľmi sa preto tešila každej spomienke na babku a dedka. Kapitolky čítavala vo vlaku do práce. Občas sa vraj tak smiala, že rušila zadumaných Švajčiarov. Posmeľovala ma, aby som písal a posielal jej to. To bola teda prvá pozitívna spätná väzba. Občas som ukážky poslal svojim blízkym priateľom a známym. Obvykle pri nejakom stretnutí sme si zaspomínali a ja som im povedal, že presne o tom alebo onom som si niečo napísal a či by si to neprečítali. Odozvy boli tiež až podozrivo pozitívne. Keď už som mal vyše 300 strán, bol som zvedavý, či to nie je zo strany rodiny a známych iba taká milosrdná zdvorilosť. Chcel som, aby si to prečítal niekto nezávislý a podľa možností od fachu. Nemal som však odvahu to niekde poslať. Komu by sa chcelo čítať nejaké písačky od neprofesionála?

Takže spomienky ostali v šuplíku?

Chcel som ich vydať ako samizdat a darovať ich synovi, keď sa bude ženiť. Náhoda však vraj praje pripraveným. A náhoda prišla. V podobe pána od fachu. Prečítal si to a vydal. Skoro trafili aj do dátumu synovej svadby. Knižka vyšla desať dní po nej. Ako v rozprávke. Bol som veľmi šťastný. Synovu reakciu dodnes neviem. Asi ju nečítal. Možno keď bude starší. Možno ju bude čítať mojim vnukom. Možno nie. Prvé reakcie od anonymnej čitateľskej verejnosti boli a doteraz, štyri mesiace po vydaní knihy, sú veľmi pozitívne. Myslím tým tie, ktoré mi prišli telefonicky alebo mailom. Reakcie z bezprostredného pracovného okolia sú veľmi zaujímavé. Napríklad. „Tak čo, akého si mal sponzora?“ „Žiadneho.“ „No iste, dnes ti niekto vydá knihu iba tak“. Tieto typy si ju určite ani nekúpia, a ak by som im ju kúpil a daroval, tak ju čítať aj tak nebudú. O niektorých som sa dozvedel, že si ju kúpili, že ju vychvaľujú pred známymi, no osobne mi nepovedali ani slovo. Potom sú takí, čo sa už zďaleka usmievajú a ďakujú mi za radosť, ktorú som im urobil. Niektorí citujú aj pasáže a pridávajú vlastné podobné zážitky. Mailom sa mi ozvalo veľa rodiny, o ktorej som ani nevedel, že ju mám. Tiež im to evokovalo spomienky na osoby a situácie v knihe a pridávali ďalšie podrobnosti a pohľady. Ďakovanie a povzbudzovanie, aby som pokračoval. V podobnom duchu boli aj maile od bývalých spolužiakov.

Aj vás niekto prekvapil?

Jednému z aktérov, ktorého v pasážach z detstva často spomínam a ktorý chodí k nám roky na dialýzu, som knihu daroval. Ten mi dokonca povedal, že keby si mal vybrať kilo zlata a túto knihu o našich detských huncútstvach, tak by bral knihu. Poznám ho. On by to určite urobil. Ten ma dojal k slzám. Ďalší dobrý známy mi raz v nedeľu zavolal. „Musím sa posťažovať. Je desať hodín, nedeľa a raňajky nikde. Moja žena stále leží v posteli, rehlí sa a číta si vašu knihu.“ Smiali sme sa potom už všetci spoločne. Zatiaľ mám teda dojem, že z tých 540 ľudí, ktorí si knihu kúpili, mi urobilo radosť asi desať percent. Toľko z nich mi o tom aj dalo vedieť.

Ako sa vám pozdáva rozvoj Bratislavy? Je to pre vás stále pekné mesto? Čo by ste prípadne zrúcali?

Autor: Slovenský spisovateľ

Bratislava je úžasné mesto. Žijem tu celý život. Prežil som v nej až doteraz prekrásny život. Má úžasnú polohu, rieku a nábrežia. Osobne by som asi nevedel žiť v meste, ktoré nemá rieku. Má neuveriteľnú históriu, ktorú stále objavujem. Bol som smutný zo zbúranej starej Petržalky. Dnes viem, že sa nedalo inak. Postihol ju osud Budapešti. Kedysi v 70. rokoch mi jeden budapeštiansky profesor rozprával, že Maďarsko je vlastne Budapešť a dve-tri mestá k tomu. Podľa neho jej gravitačná príťažlivosť je taká obrovská, že vysáva celú krajinu. Vtedy vraj bolo najväčším bohatstvom v Maďarsku mať hoci len jednoizbový byt v Budapešti. Dnes už tomu rozumiem. Bratislava začala svoju gravitačnú silu naberať hlavne po roku 1989. Ľudia tu chcú žiť, študovať, pracovať, bývať, a to so sebou nesie aj mnohé negatíva. Tie sa riešia za pochodu. Niet času ani energie brániť sa tejto sile. Žiadny urbanista ani sociológ alebo futurológ nedokázal odhadnúť ten obrovský rast. Bratislava nebola na to pripravená a ani nemohla byť. Búraním by sa nič nevyriešilo. Čím som starší, tým viac si pod pojmom Bratislava začínam predstavovať Staré Mesto.

Prečo?

Definitívne ma v tom utvrdila výnimočná kniha Karola Kállaya Moja Bratislava. Je to mimoriadny dokument s umeleckým nadhľadom, v ktorom sa mu podarilo zachytiť, kde bola Bratislava po vojne. Ak to porovnám s tým, čo som ešte ako tínedžer videl a čo v Starom Meste vidím teraz, je to zázrak. Zázrak nie je vidieť niečo už hotové a krásne. Zázrak je, ak to vidíte ako kvet. Najprv je iba malé jadierko a potom vidíte vývoj aj s kvetom na konci. Ak to naši zodpovední myslia s Bratislavou vážne a chceli by, aby z nej ostala krásna trvalka, mali by sa vážne zaoberať myšlienkou metra v nej. Všetky tie krásne projekty, ktoré sa plánujú v tesnom okolí Bratislavy, by ožili, ak by sa k nim ľudia dostali rýchlo, lacno, pohodlne. Autá v tak rýchlo sa rozvíjajúcom meste strácajú význam. To by som ešte tej mojej krásavici doprial.

Myslíte si, že by ste boli iný, keby ste vyrastali inde?

Nuž, fyzicky by som asi podobu nezmenil. Sila genetiky je predsa len iná ako sila prostredia. Rodičia by riešili situácie v detstve i v dospievaní asi podobne, ako ich riešili v Bratislave. Vzdelávanie bolo vtedy v Československu všade rovnaké. V týchto veciach by som sa teda vyvíjal rovnako, nech by som žil kdekoľvek. Stretával by som však iných ľudí. A práve oni sú tými vektormi, ktoré vás posúvajú dopredu, dozadu, vpravo, vľavo a rôznymi rýchlosťami. Čo by sa stalo, keby som ako tínedžer sa nestretol s chalanmi, ktorí hrali na gitare a zobrali ma medzi seba? Čo by sa bolo stalo, keby som nestretol dievča, ktoré ma priviedlo do partie ľudí, kde sa všetko podriaďovalo tenisu? Čo by sa stalo, keby som sa rozhodol nie pre medicínu, ale pre architektúru? To všetko sa viaže na konkrétne miesto a čas. V mojom prípade na Bratislavu. Prežil som tu nádherný život. Necítim sa nijako znevýhodnený tým, že ma osud nezaviedol do významnejších, väčších, bohatších miest.

Čo je typické pre Bratislavčanov?

To by vedeli asi povedať ľudia nežijúci v Bratislave. Mimo nej sa možno prejavujeme inak. Tých podôb „Blavákov“ je minimálne toľko ako podôb východniarov v očiach Bratislavčanov. Vystihujú to mnohé vtipy. Žiaľ neposlúžim žiadnym. Už si vtip nezapamätám dlhšie než 24 hodín.

Stále pracujete ako lekár. Zmenilo sa niečo vo vašom živote, odkedy ste píšuci lekár?

Väčšiu časť môjho profesionálneho života pracujem ako gastroenterológ. Pracoval som 38 rokov v rôznych bratislavských nemocniciach. Stále ešte pracujem. Tesne po skončení lekárskej fakulty som päť rokov pracoval na Slovenskej akadémii vied v základnom výskume so zvieratami. To nebolo až také vzrušujúce, no mať občas pocit, že pracujete na niečom, čomu rozumie možno 4–5 ľudí na celom svete, je riadny adrenalín. Hlavne pre mladého človeka. Písaním sa v mojom živote nič podstatné nezmenilo. Napísanými spomienkami sa však dokážem znova preniesť do čias, ktoré už pominuli.

Čítali kolegovia vašu knižku?

Najbližšiemu kolektívu lekárov a sestričiek som k Mikulášu daroval 30 kníh. Myslím, že väčšina ju ani nečítala. Nepýtal som sa ich. Možno mali o nadriadenom iné predstavy, a prekvapil som ich. Sú to zväčša mladšie ročníky a mladé letá starého primára im možno veľa nehovoria.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rudolf Hrčka #Petržalka #Bratislava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Lady žlté ruže a kaly

Lady žlté ruže a kaly

39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk