Čo zavinil Beneš vo februári 1948?

12.03.2018 11:00

Prezident Edvard Beneš stál pri kormidle spoločného štátu Čechov a Slovákov vo dvoch zlomových okamihoch, tak v čase mníchovskej krízy v roku 1938, ako v čase tzv. Víťazného februára, ktorého 70. výročie sme si nedávno pripomenuli. A až na ojedinelé výnimky sa na jeho hlavu opäť zniesla prísna kritika. Je opodstatnená?

Edvard Beneš podpisuje návštevnú knihu na...
Edvard Beneš podpisuje návštevnú knihu na Svetovej výstave v New Yorku v roku 1939.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: New York Public Library

Teória ofenzívneho realizmu profesora Johna Mearsheimera z Chicagskej univerzity konštatuje, že medzinárodné vzťahy sa líšia od vnútroštátnych tým, že v nich neexistuje centrálna moc, ktorá by rozhodovala spory. Preto podľa neho jediný spôsob, akým môže veľmoc zaisťovať svoju bezpečnosť, spočíva v tom, že sa snaží o čo najväčšiu moc, pretože nikdy nevie, akú intrigu proti nej môže súperiaca veľmoc použiť. Empirické doloženie svojej teórie predviedol v knihe Tragédie veľmocenskej politiky.

Stojí za povšimnutie, že v Mearsheimerovej teórii nezáleží na tom, aké je vnútorné usporiadanie štátov. Riadia sa vlastnými záujmami s ohľadom na vlastnú bezpečnosť, či už ide o demokraciu, alebo o autoritatívny režim. Realistická teória zahraničných vzťahov je u nás málo obľúbená. Pripadá nám cynická.

My máme tendenciu dejiny personalizovať. Obľúbeným terčom je pritom prezident ČSR Edvard Beneš. Stál pri kormidle spoločného štátu Čechov a Slovákov vo dvoch zlomových okamihoch, tak v čase mníchovskej krízy v roku 1938, ako v čase tzv. Víťazného februára o desať rokov neskôr. Nedávno sme si pripomenuli 70. výročie februárovej krízy, a až na ojedinelé výnimky sa na jeho hlavu opäť zniesla prísna kritika. Prestaňme Beneša šetriť, volá Petr Pithart. Bežne sa mu vyčíta komplex z Mníchova, naivita voči Stalinovi, súhlas s odmietnutím Marshallovho plánu, a najmä zlyhanie vo februári 1948. Pritom sa vždy predpokladá, že sme zahraničnopolitickú orientáciu mali vo svojich vlastných rukách.

Tajná operácia

Úprimne povedané, mám o tom značné pochybnosti. Druhú svetovú vojnu vyhrala koalícia veľmi nepravdepodobných spojencov. Pripomeňme si, ako vznikla.

Francúzsko malo so Sovietskym zväzom zmluvu o vzájomnej pomoci. Malo ju i s Českosloven­skom. Veľká Británia mala zmluvu len s Francúzskom, teda so Sovietskym zväzom i s Československom bola viazaná len nepriamo. Keď sa v Mníchove Veľká Británia a Francúzsko rozhodli Československo predhodiť Hitlerovi, pochopil to Stalin tak, že dávajú Hitlerovi zelenú pre útok na Sovietsky zväz. Mearsheimer to vo svojej knihe uvádza ako príklad tzv. buck passing, teda „podstrčenia čierneho Petra“, keď to Stalin Západu vrátil zmluvou Ribbentrop-Molotov. Tým dal Hitlerovi zelenú k napadnutiu západnej Európy, čo on bez váhania využil. Stalin sa medzitým pokúsil vytvoriť si nárazníkovú zónu obnovením hraníc cárskeho Ruska: Obsadil Pobaltie, časť Poľska a pokúsil sa obsadiť i Fínsko, čo sa mu nepodarilo. Dúfal, že sa kolízii s Hitlerom vyhne. Nevyšlo to. V lete 1941 Hitler napadol Sovietsky zväz.

Edvard Beneš (v strede), československý...
Edvard Beneš (v strede), československý vyslanec v USA Vladimír Hurban (vľavo) a zástupca československého pavilónu na Svetovej výstave George. J. Janeček - v roku 1939 v New Yorku.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: New York Public Library

Británia, osamotená vo vojne s Hitlerom, sa rozhodla Sovietskemu zväzu pomôcť. Churchill si bol vedomý, že pokiaľ Sovietsky zväz padne, znamená to smrteľné nebezpečenstvo pre britskú ríšu i samotnú Britániu. Vtipkuje o tom, že v takejto situácii by sa spolčil aj so samotným satanom.

Pol roka nato, po japonskom útoku na Pearl Harbor, vstupujú do vojny Spojené štáty, v tom čase najsilnejšia hospodárska veľmoc na svete. Tak vznikla tá nepravdepodobná koalícia, ktorá by si navzájom odoprela aj nos medzi očami. Stalin bol presvedčený, že spojenci neotvárajú druhý front, pretože chcú, aby Sovietsky zväz vyšiel z vojny maximálne oslabený. Podľa knihy Daniela Yergina Otrasený mier pokiaľ prezident Roosevelt žil, presadzoval „jaltský“ prístup k ZSSR. Predpokladal, že sa ZSSR po vojne stane kooperatívnou veľmocou, ktorá bude, pochopiteľne, chcieť presadiť svoje sféry vplyvu. Po jeho smrti sa však kormidlá americkej zahraničnej politiky chopila skupina diplomatov a politikov, vychádzajúcich z predpokladov, ktorým Yergin hovorí „rižské axiómy“, že sa Stalin bude snažiť rozšíriť komunizmus po celom svete a zastaviť sa dá len silou. Sem patrili okrem iných aj Winston Churchill, diplomat George Kennan a nový americký prezident Harry Truman.

Fakt, že Stalin nedovolil návrat londýnskej exilovej vlády do Poľska, viedol Churchilla k tomu, že koncom mája 1945 dal vypracovať plán operácie Nemysliteľné. Cieľom plánu bolo „vnútiť Rusku vôľu Spojených štátov a britského impéria ohľadne Poľska.“ V pozadí stáli obavy, že Stalin využije svoju obrovskú armádu v Európe na to, aby sa spojil s Japonskom a dobyl západnú Európu.

Operácia sa mala začať 1. júla 1945 – štyri dni pred voľbami v Británii prekvapujúcim útokom 47 britských a amerických divízií v oblasti Drážďan na stred sovietskych línií. Na operácii sa mali zúčastniť aj poľské jednotky a 100-tisíc vojakov wehrmachtu. Nakoniec bola operácia vyhodnotená ako príliš riskantná. Zdôrazňujem: ide o máj 1945. Je však potrebné poznamenať, že takéto informácie máme jedine vďaka prístupnosti západných archívov, dokonca na internete. Pri sovietskych archívoch nám takáto možnosť chýba, preto môžu byť niektoré líčenia jednostranné.

Dodržaný sľub

Stalin však dodržal sľub a Japonsku vyhlásil vojnu. Úspešné nasadenie jadrových zbraní v Japonsku viedlo vojenských plánovačov k plejáde úvah o tom, ako s ich pomocou čeliť prevahe konvenčných síl Červenej armády. Báli sa, že Sovieti dobyjú západnú Európu – okrem Veľkej Británie -, ďalej Irán, Mandžusko, Kóreu, severnú Čínu v priebehu niekoľkých týždňov nanajvýš mesiacov.

V ďalšom vývoji medzinárodných vzťahov zohralo kľúčovú úlohu Grécko. V boji proti nemeckej a talianskej okupácii získali významný vplyv partizáni úzko naviazaní na grécku komunistickú stranu. Exilová vláda v Káhire nemala v Grécku žiadny vplyv. Partizáni oslabili kolaborantskú vládu natoľko, že rozsiahlemu územiu na severe vládli sami. Keď koncom roku 1944 nacisti odišli a Briti priviezli z Káhiry exilovú vládu, ktorá sa opierala o ich jednotky, došlo ku kolízii, z ktorej vznikla občianska vojna. Churchill nechcel, aby sa v Grécku dostali k moci komunisti, takže v občianskej vojne stál na strane exilovej vlády. Keď Británii dochádzali zdroje, požiadal Trumana o pomoc. Grécki komunisti pritom neboli figúrkami Moskvy. Podporoval ich Tito, nie Stalin. Kvôli podpore gréckych komunistov dokonca došlo k rozkolu medzi Moskvou a Belehradom.

Truman bol prezident za demokratov v čase, keď obe komory Kongresu ovládali republikáni. Pretože sa bál obvinenia, že za Churchilla ťahá gaštany z ohňa, a aby si zaistil hladký priebeh schválenia pomoci Grécku a Turecku, pozval si senátora Arthura Vandenberga na schôdzku s ministrom zahraničia Georgeom Marshallom a jeho zástupcom Deanom Achesonom. Acheson na schôdzke vyložil náčrt neskoršej teórie domina, v ktorej komunistické štáty prirovnal k zhnitému jablku, ktoré nakazí všetky ostatné v košíku. Vandenberg odporučil Trumanovi, aby predstúpil pred Kongres a „poriadne vydesil americký ľud“. Povedal by som, že sa mu to podarilo dokonale.

Truman v marci 1947 predniesol v Kongrese pôsobivú reč, ktorú rad historikov považuje za začiatok studenej vojny. Dal štátom sveta na výber: buď chcú reprezentatívnu vládu a slobodu jednotlivca, alebo represívny systém s kontrolou tlače a rozhlasu a so sfalšovanými voľbami. Zaviazal Spojené štáty k podpore každého „slobodného ľudu“, ktorý kladie odpor ozbrojeným menšinám alebo je podrobený vonkajšiemu tlaku. Vyhlásil, že pokiaľ Grécko a Turecko nedostanú americkú hospodársku a vojenskú pomoc, zvíťazia v nich komunisti. „Samotná existencia gréckeho štátu je dnes ohrozená teroristickými aktivitami niekoľkých tisícoviek ozbrojených mužov vedených komunistami, ktorí neuznávajú vládnu autoritu,“ povedal Truman. Z gréckych komunistov, ktorí viedli heroický boj proti talianskym a nemeckým okupantom, sa razom stali teroristi. V pozadí boli obavy o prístup k rope na Strednom východe.

Strach má veľké oči

Spojené štáty sa Trumanovou doktrínou stali najväčšou mocnosťou, ale dostali sa do rozporu, ktorého sa odvtedy nezbavili. Chcú podporovať slobodných ľudí. Lenže slobodní ľudia môžu chcieť voliť aj komunistov. Pre stúpencov „rižskej“ línie úplne neprijateľné. Komunizmus je otroctvo, zhnité jablko, Ak chce niekto komunistov, je to len dôkaz komunistickej túžby po svetovláde. Jahve v raji dal človeku slobodu odtrhnúť jablko zo stromu poznania, trumanovci nie. Voľ slobodne, ale správne. A tak USA podporujú v Grécku režim, ktorý s demokraciou nemá veľa spoločného. Neskôr aj fašistický prevrat. A v konečnom dôsledku podporujú ľubovoľné režimy za predpokladu, že sú antikomunistické. Takáto politika sa však len veľmi ťažko obhajuje pred výčitkami pokrytectva a dvojakých štandardov.

Strach je veľmi užitočný politický nástroj. To vedel už Machiavelli. Americkí vojenskí plánovači mali v čase prvej jadrovej skúšky v Sovietskom zväze k dispozícii viac ako sto jadrových bômb. Spojené štáty zároveň budovali desiatky vojenských základní obkľučujúcich Sovietsky zväz. Ako predpokladá Mearsheimer, napriek tomu naďalej vymýšľali najhoršie možné scenáre. Ovplyvnili tým psychiku vojenského velenia i politikov. Pri spätnom pohľade je evidentné, že si Spojené štáty nakreslili na stenu takého veľkého čerta, že sa ho samy začali báť. Sovietsky zväz nikdy nebol schopný dosiahnuť ciele, ktoré predpokladali americké scenáre. Na začiatku roku 1950 sa na scéne objavuje senátor McCarthy a strach sa mení na červenú hrôzu. Ameriku zachvacuje honba na čarodejnice.

Bohužiaľ nedozvieme sa, či by „jaltský“ prístup prezidenta Roosevelta, založený na rešpekte k Stalinovi, dokázal nástup studenej vojny spomaliť. Ani skúsený diplomat George Kennan si spočiatku neuvedomil, že Stalin nechcel vyvážať revolúciu, že komunizmus má v rôznych krajinách rôznu genézu a nie je podriadený Moskve. Navyše, Stalin neveril komunistom, ktorých lojalitu si nevyskúšal. Kennan až neskôr pochopil, že zadržovanie Sovietskeho zväzu sa malo diať diplomaticky, nie vojensky, pretože sa komunistom kvôli vnútorným sporom nepodarí vytvoriť jednotný blok. Ale to už jeho priateľ jastrab Paul Nitze stihol presadiť dokument Národnej bezpečnostnej rady číslo NSC-68 a vojenská konfrontácia sa rozbehla na plné obrátky.

Keď neexistujú dobré riešenia

Pre nás je dôležité, že po rokovaní so Stalinom v Moskve v apríli 1947 si americký minister zahraničia Marshall uvedomil, že Stalin počíta s automatickým príklonom zbedačenej západnej Európy ku komunizmu. Pôvodný prísny plán ministra financií Morgenthaua, ktorý predpokladal deindustrializáciu časti Nemecka, sa rozhodol nahradiť programom rozsiahlej hospodárske pomoci, aby nebolo Nemecko uvrhnuté do hospodárskej krízy ako po prvej svetovej vojne.

Ale Marshallov plán prišiel až po Trumanovej doktríne. Akú reakciu na ochotu českej vlády prijať Marshallov plán mohli očakávať Klement Gottwald a Jan Masaryk v Moskve?

Po Trumanovej doktríne sa hospodárska pomoc predsa premenila na strategický nástroj na zadržiavanie ZSSR. Stalin druhou svetovou vojnou dosiahol vytvorenie nárazníkového pásma, aké nemala ani cárska ríša. V Československu bol urán v čase, keď sa stal kľúčovou strategickou surovinou. Možno si vôbec predstaviť, že by akýkoľvek prezident Československej republiky dokázal presvedčiť Stalina o tom, že sa ČSR má stať súčasťou Západu? A že urobí tisíckilometrový zárez do nárazníkového pásma? Keď Stalin mal Červenú armádu v Rakúsku, Maďarsku, Poľsku, a vo východnom Nemecku?

Pochybujem. Určité dejinné situácie sú tragické preto, že nemajú dobré riešenia. Kritici Benešovej politiky by mali zvážiť, že i keby Beneš zabudol na Mníchov a už v Londýne sa podľa ich priania vymedzili ostro protisovietsky, pravdepodobne by sa z exilu nevrátil rovnako ako poľská vláda, a komunisti by tu prevzali moc o niekoľko rokov skôr ako vo februári 1948.

Václav Žák (1945)

Václav Žák.

Šéfredaktor českého časopisu Listy. Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77. Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednášal v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Február 1948 #Edvard Beneš
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

44,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk