Nie je to tak dávno, čo bolo celkom bežné, že rodičia bývali na jednej adrese s dospelými deťmi a ich rodinami. Či už na vidieku, alebo v meste. Bytov bolo málo. Bytovú krízu riešila rýchla výstavba. Mladé rodiny sa chodili pozerať, ako rastú paneláky v Petržalke. Nedočkavo sledovali ten svoj. Radostne sa potom brodili blatom staveniska, celí šťastní, že majú kľúč a môžu kupovať záclony, že môžu bývať!
Potom prišlo ďalšie štádium: nespokojnosť. Nadávalo sa najmä na bytové jadrá, na umakartové kúpeľne a záchody. Chýbala zeleň, izby boli malé, domy natlačené, skrátka, nastúpila kritika panelákov. No paneláky znamenali prvú pomoc.
Na vidieku sa zasa kritizoval jav prednej či parádnej izby. Ľudia si svojpomocne postavili veľké domy, ale nevyužívali ich. Týkalo sa to skôr starších ľudí, ktorí vegetovali niekde v letnej kuchynke či v malej izbe a pekne zariadené izby si šetrili. Dosť sa o tom písalo a kritizovalo sa to ako prejav dedinského malomeštiactva. Aj vtedy často odchádzali deti do mesta, študovať či pracovať, alebo na vojnu, no rodina fungovala. Počas neprítomnosti mladých pre nich rodičia vyrábali kompóty, klobásy, koláče, plietli im, kŕmili prasa, starali sa o záhradu, aby bolo ovocie. Mladí sa často vracali domov a niektorí aj na dedine zostali. Bývali u rodičov, alebo si postavili svoj dom, pracovali na družstve, alebo v blízkom závode.
Dnes sa už dedinské bývanie priblížilo mestskému. Predné izby sú pasé. Mladí, čo zostávajú žiť na vidieku, si budujú vily, kde sú všetky izby „predné“. Namiesto zeleninových záhrad a hospodárskych dvorov majú trávnik, bazén a tuje. To sa zasa kritizuje dnes. Málokto už chová prasa, o krave nehovoriac. Zato sa rozmohlo exotické vtáctvo vo voliérach a najmä – ľudia majú parádnych tátošov: pri domoch parkuje obyčajne aj viac automobilov.
Namiesto malých okienok, ktoré držali v chalúpkach v zime teplo a v lete vytvárali tieň, majú dnes rodinné domy veľké sklené okná až po zem. Otvárajú sa do záhrad a prepájajú interiér s prírodou. Aj v panelákoch je to už iné. Umakartové jadrá sú dávno preč, mnohí majú v kúpeľni rohové vane, zrušili priečky, namontovali elektrické krby, zasklili lodžie, zútulnili si vchody, výťahy, vysadili zeleň.
Každý (ne)chce bývať sám
Popri týchto pozitívnych signáloch sa objavuje jeden nový zvláštny jav – pusté domy. Deti opúšťajú zázemie, ktoré vybudovali predchádzajúce generácie. Dúfali, že tam raz budú bývať všetci spolu, život sa však vyvíja inak. Z domov odchádzajú nielen deti, ale aj rodičia. Idú za prácou, idú do cudziny a niektorí sa tam usádzajú natrvalo. V iných prípadoch si zasa mladí radšej postavia vlastný dom, lebo nevesty nechcú bývať so svokrovcami. Svet sa otvoril, nároky na životnú úroveň stúpajú. Každý chce bývať sám, vo svojom. Deti majú mať podľa dnešných nárokov svoju izbu. „Kinderštúbe“ už nie je žiadna rarita ani privilégium. Je to dobré, ale bývanie s babkou tiež nebolo zlé. Vždy bol niekto doma, vždy tam voňalo jedlo, rozprávky boli naporúdzi.
Dnes sa už nebýva spolu.
Z veľkých domov mladí odišli, starí rodičia sa strácajú vo veľkých priestoroch, izby pripravované pre mladých sú nevyužité. Majú hodnotu dedičstva, ale nezurčí tam smiech ani plač. Starí by radšej nebývali sami, ale nič sa nedá robiť, trend je iný. Deti sú inde, rodičia sú inde, niekedy v iných svetadieloch. Životná úroveň sa zvyšuje, ale nie je ešte taká, aby sa dalo bezstarostne cestovať každú chvíľu za deťmi. A ktovie, či o to aj stoja?
Foto: SHUTTERSTOCK
Majú veľa práce, priateľov, radšej idú na dovolenku do exotických krajín, než by sa vrátili domov, čo len na chvíľu. Skrátka, život je pestrý, nič sa nedá zovšeobecňovať. Čo rodina – to iný osud, iná nátura, každý sa správa ináč. Je veľmi zaujímavé sa nad touto problematikou zamýšľať. Urobila to aj spisovateľka Etela Farkašová vo svojej novej knižke Scenár. Hlavným hrdinom je vlastne dom. Bývala v ňom rodina s troma synmi, ale už zostali len Katarína a Vojto.
Kultivovaní manželia, ktorých deti sa rozpŕchli a oni prežívajú presne toto: V pustých izbách spomínajú, trápia sa samotou, ale život ich nenechá na pokoji. Darmo si vyberajú requiem, ešte bude aj čas na úsmev.
Remeselník nad zlato
Zaujímavé je čítať si o tejto téme v podaní špičkovej spisovateľky. Obyčajný príbeh je vlisovaný do typického Farkašovej spôsobu písania: vpúšťa čitateľa do intelektuálnej intimity, je tam aj filozofia, aj poézia, aj obľúbený motív vážnej hudby. Najmä však ide o rodinu a vzťahy.
Rozložitá vila niekde na okraji Bratislavy je obklopená záhradou, plnou prestarnutých stromov. Všetko by potrebovalo opraviť, obnoviť, ale nemá to kto urobiť. Deti z hniezda vyleteli a rodičia to sami nedokážu. Sú v dôchodkovom veku, chorľaví, nepraktickí. Dobrí sú vo svojich povolaniach, ale tie sú už tiež kdesi na periférii spoločenskej pozornosti. Mohli by sa venovať vnúčatám, no tie to zväčša nepotrebujú, majú svoje programy.
Rozprávanie sa začína situáciou, ktorú pozná každý, kto občas potrebuje remeselníka: Na maličkosti niet ľudí! Na veľké zákazky si firmu človek nájde, ale opraviť bránku, alebo múrik, s tým sa nikto nebude párať. Katarína s Vojtom sa teda potešili, keď našli partiu, čo im sľúbila porobiť práve takéto drobnosti – opraviť strechu, porýľovať záhradu, niečo natrieť a podobne.
Vyžiadali si peniaze na materiál dopredu a viac sa neukázali. Katarína sa zlostí sama na seba, že naleteli. Veď to stále videli v televízii a čudovali sa, že ľudia sú takí naivní! Naletia. A teraz aj oni!
Foto: ČESKÁ TELEVIZE
Typická skúsenosť mnohých dôverčivých je expozíciou román. Ten má však viac rovín. Farkašová výborne stvárňuje svoje postavy kultivovaných manželov, ktorí sa zoznámili na koncerte v Redute (Osudová) a tak harmonicky – ako v symfónii – aj žili. Usilovali sa o čestnosť a dôslednosť, boli svojim trom synom príkladom, ale – nepochodili. V novom svete sú bezradní.
Dvoch synov majú úspešných, žijú si vlastným životom, sú zaneprázdnení a dobre situovaní. Sotva zatelefonujú, na návštevy chodia čoraz menej, už ani na Vianoce im to nevychádza. Majú na programe atraktívne dovolenky, musia sa stretávať s priateľmi, nevesty majú rôzne nároky, život núka toľko možností! Rodičov síce títo dvaja synovia milujú, ale úspech ich od nich odtŕha.
Najmladší syn, tretí, je najdramatickejšia postava. Od malička bol problematický, nemá poriadny vzťah, rodičia ani nevedia, kde býva, čo s ním je. Aj milované dieťa z kultivovanej rodiny môže poblúdiť: drogy, priestupky, cynizmus. Situácia sa zdá bezútešná, ale do deja vstúpi zrazu vnuk nepodareného syna, ktorý vyrastá u druhej babky.
Je ako z iného sveta, ale prináša nádej, že dom ožije, že sa tam bude objavovať malý chlapec. Táto vitálne dejová línia napokon prevládne a ovplyvní aj tú „morbídnejšiu“: manželia si chystali vlastne scenár záveru svojho života, počúvali staré platne a uvažovali, ktorá hudba najviac vystihuje ich život. Pasáže o vážnej hudbe sú veľmi zaujímavé, často majú až hodnotu dokumentu, konkrétneho spomínania. Tým sa príbeh rozvetvuje a košatí, siaha až za múry domu.
Farkašová skrátka napísala román, ktorý reaguje na aktuálne problémy v spoločnosti. Píše o starých ľuďoch, ktorých stále pribúda, píše o rodine, ktorá paradoxne dopláca na to, že sa má stále lepšie, píše o čiernych ovciach rodiny. Kolobehy osudov sa opakujú, podobajú sa, ale predsa – v každom období histórie sú iné. Stále býva pod jednou strechou smiech aj plač, no ide o to, ako sa k nim staviame. Farkašová to naznačuje.