Zakladateľka a riaditeľka súboru Helena Jurasovová stále vedie nácviky najmenších detí v prípravke. Jej pravou rukou je dnes vnučka Barbora. Keď príde do sály Univerzálneho domu tanca v Krasňanoch, sťažuje sa vnučkám, ako veľmi ju bolia nohy, ale o chvíľu si čupne ako mladica a malým tanečníkom ukazuje, čo treba ako urobiť.
„Keby som sem nemohla chodiť, asi by som to neprežila,“ priznáva s úsmevom aktívna dáma s veselými modrými okuliarmi a vráti sa do histórie detského folklórneho súboru, svojho päťdesiatročného dieťaťa. „Keď som v roku 1968 založila Vienok, nemyslela som si, že ho budem zapletať nasledujúcich päťdesiat rokov. Najväčšiu radosť mám, keď bývalí vienkari privedú do súboru svoje deti,“ priznáva.
Už na konkurze, ktorý sa koná vždy v septembri, skúsené oči troch generácií učiteliek ľudového tanca vidia, ktoré dieťa má rytmus v krvi. To však ešte nič neznamená. „Stane sa, že päťročný chlapec, o ktorom by sme nikdy nepovedali, že zvládne náročnú choreografiu, prekvapí. V dvanástich zatancuje náročné tance Goralov či Podpoliancov,“ prezrádza umelecká vedúca súboru Dana Blahová, ktorá prebrala žezlo po svojej mame.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Len vďaka trpezlivosti týchto štyroch žien sa zo zakríknutých detí stávajú smelí tanečníci s pekným držaním tela. „Ak má dieťa zmysel pre rytmus, ľahšie sa s ním pracuje. Z tridsiatich detí, ktoré si vyberieme, to majú v sebe tri. Zvyšné jednoducho tanec baví. Našou úlohou je, aby sme ich to naučili,“ dodáva.
Dnes má súbor Vienok stodvadsať členov, ktorí tancujú v šiestich skupinách. Tí najmenší v prípravke, chlapci sa delia na mladších a starších a dievčatá majú tri skupiny – mladšie, stredné a najstaršie, sedemnásťročné slečny. Keď dosiahnu prah dospelosti, odchádzajú do „dospeláckych“ súborov.
Tancujú a spievajú vo vysokoškolských súboroch Technik, Gymnik či Ekonóm, niektorí v Lúčnici, iní mieria do profesionálneho SĽUK-u. Mnohých niekoľkoročné tancovanie vo Vienku nasmeruje aj k umeleckej profesii. Študujú na VŠMU, pôsobia v Činohre, v Opere aj v Balete SND. Ďalší sa popri svojej profesii venujú vedeniu iných detských ľudových súborov.
Krúžok šikovných nôh
Súbor založila najstaršia z dám, osemdesiatpäťročná Helena Jurasovová, ktorá vzťah k umeniu zdedila po rodičoch. Janko Blaho a Helena Bartošová-Schutzová boli profesionálni operní speváci. "Pracovala som v Pionierskom – Grasalkovičovom paláci v Bratislave na umeleckom oddelení.
Nebavili ma však nástenky a papierovačky, chcela som robiť niečo zmysluplné. Tak som v roku 1968 založila Krúžok šikovných nôh," spomína. Do krúžku priviedla svoju deväťročnú dcéru Danu, pridali sa jej spolužiačky a dcéry kamarátok. Nazbieralo sa dvadsať detí, z toho traja chlapci.
Zo začiatku sa súbor nevenoval folklóru. A na celoslovenskej prehliadke súborov v Prešove, kde sa predstavili s tanečným pásmom A ja malý žiačik, zažili skutočnú konfrontáciu s ľudovým tancom. "Súťažili sme s deťmi z celého Slovenska – bola tam Zornička zo Zvolena, kde malý Robo Puškár (bývalý primáš v Lúčnici), hral na husličky a spieval. My mestské deti sme len oči vyvaľovali. Nemali sme ani riadne kroje, len také štylizované. Získali sme však prvé ocenenie – Hlavnú cenu festivalu, " spomína Dana Blahová.
Foto: Ctibor Bachratý
V tom čase sa už detský súbor volal Vienok, podľa jednej z prvých piesní, ktorú mal v repertoári. Spievalo sa v nej: Ružovaný vienok nový, má peniažky, kto je zdravý. Po pásme na hudbu Eugena Suchoňa – Varila myšička kašičku zaradila Helena Jurasovová v roku 1974 do repertoára Vienka svadobné hudobno-tanečné zvykoslovné pásmo zo Skalice, ktorý nazvala Malá svadba u Hrebíčkov. Poloskaličanka, ako si dcéra operného speváka doktora Jána Blahu hovorí, sa inšpirovala Záhorím. "S otcom som ako dieťa chodievala na skalické svadby. Otec mal rád folklór, ktorého spontánnosť bola v kontraste s formálnosťou opery. Vo folklóre je aj veľa zdravého sedliackeho rozumu, ktorý vás núti ukázať to, čo viete.”
Dojčené folklórom
Tanečné žezlo prevzala po mame jej staršia dcéra Dana. Z pôvodnej profesie programátorky prešla absolventka Matematicko-fyzikálnej fakulty UK k pedagogike tanca náhodou. Z Vienka smerovala do Lúčnice a po piatich rokoch práce za monitorom ostala desať rokov na materskej dovolenke. Vlak počítačového sveta sa jej však po takom čase nenávratne vzdialil, a tak pätnásť rokov učila na Základnej umeleckej škole v Rači tanec. Keď sa zmenili zákony a jej na výučbu v škole kurz organizovaný národným osvetovým centrom nestačil, zamestnala sa oficiálne vo Vienku. „Okrem toho teraz učím aj na Základnej umeleckej škole vo Svätom Jure,“ hovorí manželka Jána Blaha, docenta katedry tanečnej tvorby na VŠMU.
Začínate mať z Blahovcov v hlave guláš? Nie ste sami. Aj úradníčka pri vybavovaní nového občianskeho pre Danu Blahovú nechápavo krútila hlavou. Tak pekne po poriadku. Helena Jurasovová sa volala za slobodna Blahová, jej otec bol známy spevák Janko Blaho. Staršia dcéra Dana však úplnou náhodou stretla vo svete folklóru menovca – Jána Blahu a vrátila toto priezvisko do rodiny.
„Môj manžel sa poznal skôr s mojou mamou ako so mnou, pretože je odo mňa starší. Vedela som, že existuje. Meno Blaho je len zhoda. Môj muž je zo Žiliny, je synom herca Viktora Blahu,“ hovorí o svojom mužovi, ktorý má takisto veľmi blízko k folklóru. Pôsobil v Gymniku, v súbore Ponitran, pracoval pre SĽUK aj pre Lúčnicu, pripravoval rôzne folklórne programy a festivaly a učí na VŠMU. „Sme taká folklórna rodina. Nedalo sa tomu vyhnúť. Folklór je naším spôsobom života. Má obrovskú silu, je neporaziteľný. V rámci umenia prichádza vždy nejaká módna vlna, ale folklór tu bude stále,“ hovorí dcéra zakladateľky Vienka.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Jana, staršia z vnučiek pani Heleny Jurasovovej, si začiatky svojho tancovania ani nepamätá. Samozrejme, že začínala vo Vienku – keď mala päť rokov. Tri roky bola v Gymniku, od pätnástich sa venuje malým deťom v súbore ako pedagogička. „Práca s deťmi ma napĺňala viac ako aktívny tanec. Baví ma, keď vidím pokrok u tanečníkov. Keď na konkurz príde päťročné zhrbené dieťa, ktoré nič nevie a o dva roky sa vystrie, ovláda svoje telo, vie sa pohybovať na javisku, vie vystupovať. Vidieť celý ten prerod od piatich do osemnástich rokov, to je úžasný pocit,“ hovorí advokátka, ktorá už dvadsaťjeden rokov odovzdáva svoje skúsenosti deťom. Folklór je pre ňu životným štýlom. „Nevybrala som si ho – vybral si on mňa. Chodím na festivaly, mám kamarátov folkloristov, počúvam tento štýl hudby, je to pre mňa štýl žitia. Neviem si predstaviť, že by som nešla na Myjavské folklórne slávnosti alebo na Východnú.“
O dvanásť rokov mladšiu Barboru jej mama medzi nácvikmi dojčila v šatni. Už v troch rokoch vystupovala na javisku, v programe Lúčnica a jej deti. "Museli sme jej skrátiť sukne, také malé oblečenie sme ani nemali. Bola však veľmi tvrdohlavá. Keď sa rozhodla, že nebude tancovať, tak ju na javisko nikto nedostal. No ak mala svoj deň, bola výborná. Študentka kulturológie Barbora dnes tancuje v Lúčnici. A občas si zaspieva. Ak ste mali šťastie, jej zvučný hlas ste mohli počuť vo folklórnej šou Zem spieva alebo v trochu inom žánri – v súťaži Hlas Česko-Slovenska.
Čo všetko sa za tých päťdesiat rokov zmenilo? „Systém práce aj požiadavky na deti. V čase, keď som chodila do súboru ja, sme sa naučili toho za rovnaký čas oveľa menej. Neboli sme tak technicky vyspelí ako dnešné deti vo Vienku, nemali sme ani toľko krojov a vystúpení,“ hovorí Dana Blahová. Dcéra Jana ju dopĺňa: "Aj repertoár sa rozšíril. Vienok sa v počiatkoch venoval najmä Záhoriu. Keď som začala tancovať ja, mama pripravila dievčenskú choreografiu Koleso z Ponitria, otec, tiež tanečník a choreograf, prispel choreografiami z Terchovej a zo Suchej Hory.
Foto: Martin Kleibl
Pýtali si to samotní tanečníci. Aby nám v pätnástich rokoch neutiekli do iných súborov, prispôsobili sme sa. Ku každej generácii starších sa viaže nejaký náročnejší tanec, ktorý videli na festivaloch alebo na vystúpení Lúčnice. Dnes má Vienok vo svojom repertoári tradičný slovenský folklór z rôznych regiónov Slovenska – z Ponitria, Oravy, Terchovej, Podpoľania, Horehronia, zo Zemplína, Šariša, z Myjavska, ale najmä zo Záhoria a blízkeho okolia Bratislavy, kde pôsobí.”
Tancujú aj rodičia
Na každé dieťa platí niečo iné, zhodujú sa, keď sa rozhovoria o svojich pedagogických fintách. Jedno treba chváliť, pri inom treba pochvalou šetriť. „Aby dieťa z tréningu odchádzalo spokojné, musí nás rešpektovať. Musí si byť vedomé, že sa prišlo niečo naučiť. Do každej hodiny pridávame trochu odľahčenia, vtipu a humoru, to veľmi pomáha. Najlepšie je, keď sa nácvik skončí a deti sa začudovane opýtajú: Už je koniec? Alebo, najmä tie menšie, sa na nás vrhnú a objímu nás,“ usmieva sa Dana Blahová a dopĺňa: „Samozrejme, občas sa deti pozerajú na hodinky. V takom prípade sme urobili chybu my, lebo sme ho nezaujali.“
Puberta je zlomový vek. Najmä chlapci sa začínajú hanbiť a neraz čelia posmeškom spolužiakov, že tanec je pre baby. Dievčatám zase prekáža, že nie každá z dvadsiatich môže byť sólistka. Cítia sa nedocenené. „Povie si, mám trinásť a stojím stále vzadu, a odíde. Buď do iného súboru, alebo sa venuje niečomu inému. Dnes je však aj vďaka šou Zem spieva folklór moderný, a tak nám chlapci zdupkajú len výnimočne,“ teší sa Jana Blahová.
Ak tínedžeri krízu prekonajú a vydržia, v sedemnástich sú z nich osobnosti. „Môžeme s nimi bez problémov pracovať, a v dospelosti sa k nám vracajú ako vedúci, inštruktori táborov. Rodičia detí žijú so súborom. Pomáhajú s letnými tábormi, mamičky zašívajú a perú kostýmy. A začali aj tancovať. "Bol to nápad jedného otecka. Chcel si na vlastnej koži vyskúšať, čo všetko sa spája s ľudovými tancami. Chcel sa tiež naučiť tancovať a nahovoril na to aj ďalších,“ prezrádza Dana Blahová. Dospeláci – sedem žien a päť mužov – chodia na nácviky už druhý rok.
Foto: Martin Kleibl
Spočiatku to niektorým išlo slabšie, ale každý týždeň bolo vidieť zlepšenie. „Dnes majú choreografiu, s ktorou sa môžu prezentovať. Ich prvým bol tanec z Liptova, ktorý na záver tancovali aj s deťmi. K päťdesiatemu výročiu súboru sme pripravili tanec z Myjavy,“ hovorí Dana Blahová.
Vienok nie je len o tancovaní a speve, svojich zverencov priúča aj hereckému umeniu. Aj vďaka tomu majú možnosť tí najlepší účinkovať v operných a činoherných predstaveniach SND, v muzikáloch Novej scény, vo filme aj televízii.
Krst Heliškou
Keď prídu malé deti do súboru, pýtajú sa: Kedy už budem tancovať Helišku? Choreografia Heleny Jurasovovej z roku 1981 je vienkarskou klasikou. Prejdú ňou všetci malí, a keď dievčatá vyrastú, idú do Kolesa (dievčenský kolesový tanec z Dražoviec). Jana Blahová zo žartu tým, ktoré práve nemajú svoj tanečný deň, občas pohrozí: „Pôjdeš späť do Helišky!“
Všetky štyri milovníčky folklóru si pochvaľujú vlastnú kapelu, ktorá im chýbala celé roky. „Detských kapiel je v Bratislave málo, najznámejšie sú Jarabinka a Čečinka. Naša kapela vznikla pred dvoma rokmi vďaka jednej z mamičiek, bývalej huslistke súboru Technik a Karpaty. V súbore tancujú jej dvaja synovia. Vedúcim kapely je ďalší otecko, muzikant z Brezovej, ktorého dve deti sú vo Vienku tanečníci aj muzikanti.“
Čím je Vienok medzi ďalšími dvadsiatimi ôsmimi detskými ľudovými súbormi špecifický? „Asi našou babkou. Čo zase tá Juraska vymyslela nové? pýtajú sa kamaráti na festivaloch. Choreografie, aké vytvorila, nikde inde neexistujú. Majú príbeh, dej a veľmi veľa rekvizít, čo nám niekedy komplikuje živo.“ Je to jej počiatočný vklad, ktorý zachovávame. Okrem toho sa snažíme, aby deti ovládali autentické formy tanca z rôznych regiónov. Na letných táboroch netancujeme choreografie, ale učíme deti rozpoznať hudbu, napríklad z Podpoľania. Učíme ich, aby vedeli na ňu zatancovať, zaimprovizovať a zabaviť sa. Je to veľký vklad, keď idú do ďalších súborov."