Keď 22-ročný vojak Ronald Ridenhour stretol vo Vietname kamaráta, ktorého poznal ešte z výcvikového tábora na Havaji, tešil sa, že si pri pive vyrozprávajú svoje príhody z vojny. Na to, čo sa dozvie, však pripravený nebol. Sotva sa začali baviť, jeho druh zvážnel.
„Hej, človeče, počul si, čo sme robili v Pinkville?“ spýtal sa ho. Pinkville bola prezývka pre rozľahlú oblasť Son My v juhovietnamskej provincii Quang Ngai. Okrem osád, ktoré Američania členili na My Lai 1 až 4, tu boli tucty ďalších s veľkým počtom obyvateľov. Americká armáda to územie považovala za baštu nepriateľa.
„Tak čo ste to robili v Pinkville?“ pobádal Ridenhour kamaráta, keď videl, že mu nie je do reči. "Och, človeče, zmasakrovali sme celú dedinu,“ odvetil. „Len sme ich zoradili a zabili… Mužov, ženy a deti, každého. Všetkých sme zabili,“ zveril sa vojak.
Aj Ridenhour slúžil v 11. pechotnej brigáde, ale v inej jednotke. O tom, čo sa stalo v My Lai, netušil. To, čo si vypočul, ho však tak rozhorčilo, že sa rozhodol konať. Ešte počas služby zbieral ďalšie svedectvá, a keď sa vrátil do USA, v marci 1969 rozposlal listy o My Lai Bielemu domu, Pentagonu, 30 kongresmanom a senátorom, no aj rôznym organizáciám.
Keď sa ani potom nič nedialo, vojnový veterán, z ktorého sa neskôr stal úspešný novinár, oslovil žurnalistu Seymoura Hersha. Až on prípad rozhýbal. V novembri 1969 sa správa o masakre dostala na titulné stránky amerických novín.
Šok vyvolali najmä autentické fotografie seržanta Ronalda L. Haeberleho, ktorý tie jatky nafotil. Paradoxom je, že to spravil na rozkaz nadriadených – fotodokumentácia sa totiž zvykla robiť pre tzv. Body Count – spočítanie zabitých nepriateľov, podľa čoho velenie vyhodnocovalo úspech jednotlivých vojenských operácií.
Teraz sa však tieto zábery, ktoré autor za 50-tisíc dolárov predal časopisu Life, armáde vypomstili. Boli na nich hromady mŕtvol nevinných civilistov – starci, dokonca i tehotné ženy či nemluvňatá. Svedectvo o zbesilom vyčíňaní amerických vojakov…
Vyhľadaj a znič
V oblasti Son My patrili boje ku každodennému životu. Celá provincia sa pokladala za základňu partizánskych oddielov známych ako Vietkong, takže bývala častým terčom amerických jednotiek, ktoré sem prišli ako spojenci juhovietnamského režimu.
Väčšina osád v spomenutej provincii už bola zničená bombardovaním, vyše 140-tisíc ľudí zostalo bez strechy nad hlavou. Od januára 1968 pôsobila na tomto území aj tzv. Charlie Company, rota prevažne mladých nováčikov pod vedením kapitána Ernesta Medinu.
Tohto dôstojníka mexického pôvodu prezývali Mad Dog (Šialený pes). K svojim mužom bol tvrdý, ale férový. Mal povesť odvážneho vojaka, ktorého všetci rešpektovali. V provincii Quang Ngai bola však skutočne horúca pôda. Medinova rota tam za tri mesiace utrpela veľké straty, keď prišla až o 28 mužov. V takej napätej atmosfére, keď každý túžil po pomste, dostala jednotka rozkaz na akciu v dedine My Lai. Veliteľstvo pritom informovalo, že obyvateľov netreba šetriť, lebo sú buď členmi Vietkongu, alebo ich podporovateľmi.
„Toto je to, na čo ste čakali – vyhľadaj a znič,“ povedal dôstojníkom na brífingu ich veliteľ podplukovník Frank A. Barker.
V podobnom duchu to svojim mužom tlmočil i Medina: „Keď je to dom, zapáľte ho. Keď je to studňa, otrávte ju. Keď to žije, zabite to!“ A aby bolo čím, každý vojak dostal až 540 nábojov – oveľa viac ako inokedy.
Žiadny Vietkong, len dedinčania
Akcia sa začala skoro ráno 16. marca 1968. Asi o pol ôsmej vysadili helikoptéry Medinovu rotu v osade označovanej ako My Lai 4. Už o päť minút neskôr zastrelili prvého Vietnamca. Bol to starec, ktorý vyliezol z akejsi jamy, kde sa skrýval, a mával pritom rukami.
Pham Thi Thuan práve varila zemiaky, keď začula, ako americkí vojaci strieľajú jej susedov. „Najprv zabili ľudí na ryžových poliach a tiež dobytok,“ zaspomínala si pred pár dňami na masaker dnes už 80-ročná pestovateľka ryže.
Vyše sto vojakov Charlie Company sa vtedy už pustilo do pátrania po členoch Vietkongu, no keďže po nich nebolo ani stopy, vylievali si zlosť na bezbranných civilistoch. Čata, ktorej velil 24-ročný poručík William Calley, ich vyhnala z domovov a veľa z nich zhromaždila na priestranstve uprostred obce.
„No Viet Cong, no Viet Cong! (Žiadny Vietkong!)“ zdesene opakovali dedinčania. Vzlykali, prosili, padali na kolená, zúfalé matky chránili svoje deti. Američania však neprejavili najmenší náznak súcitu. Začali padať výstrely a niektorí Vietnamci sa pokúsili ujsť.
„Vieš, čo máš s nimi spraviť,“ obrátil sa Calley na vojaka, ktorý strážil asi 80 zhromaždených dedinčanov. Keď sa o chvíľu vrátil a zistil, že stále žijú, rozčúlil sa a spolu s ďalšími mužmi ich postrieľal.
To už v osade zavládol chaos. Zovšadiaľ sa ozývala streľba, výkriky a nárek. Calley svojim mužom prikázal, aby ľudí popravovali nad priekopami, do ktorých potom padali. Sám bez milosti odstrelil asi dvojročné dieťa.
Tak sme ich zastrelili…
Z toho, čo sa dialo vôkol, boli zarazení aj mnohí vojaci, ale to im nebránilo pokračovať vo vraždení. Ako neskôr opísal seržant Michael Bernhardt, prechádzal sa po dedine hľadiac na svojich druhov, ako robia „čudné“ veci.
„Podpaľovali chatrče a čakali na ľudí, kým z nich vyjdú von, aby ich zastrelili… Alebo šli rovno dovnútra a strieľali tam… Nahnali ľudí do skupín a zastrelili ich,“ priblížil hrozivé scény z My Lai. Vojaci vraj na dedinčanov pálili aj guľometmi a granátometmi.
Ako pritom Bernhardt priznal, nenarazili na nijaký odpor a nemali žiadne straty. „Bolo to, ako v každej inej vietnamskej dedine. Len starí „papa sani“, ženy a deti. Vlastne si nepamätám, že by som tam videl jediného muža schopného vojenskej služby,“ pripustil.
Iný vojak Michael Terry potvrdil, že v jarkoch, kam ľudia po výstreloch padali, mladých mužov ani nevidel. Väčšinou išlo o ženy a deti. Niektoré z nich ešte žili a chraptivo dýchali. "Boli ťažko zranení, ale aj tak by ich nikto neošetril. Tak sme ich zastrelili. Ja som zabil asi päť z nich,“ zveril sa novinárom.
K výčinom sa neskôr priznal i vojak Paul Meadlo. V rozhovore pre spravodajskú televíziu CBS News v roku 1969 povedal, že ani presne nevie, koľko ľudí v ten deň zastrelil. „Zabil som ich možno desať alebo pätnásť… Mužov, ženy a deti… Aj dojčatá.“
Len hŕstka Američanov sa odmietla podieľať na zabíjaní, no ich protest bol iba symbolický. Niektorí sa vraždeniu snažili vyhnúť tým, že sa zamerali na zvieratá. „Kým ostatní strieľali ľudí, ja som zabíjal prasce a kurčatá,“ bránil sa jeden z účastníkov krviprelievania.
Nezostalo však iba pri vraždení. Vojaci obyvateľov obce pred smrťou neraz i týrali, mrzačili a ženy znásilňovali. Niekoľkým dokonca do tela bodákmi vyrezali svoj podpis „C Company“.
Pham Thanh Cong, ktorý po vojne v Son My viedol múzeum, pri masakre prišiel o matku, brata a tri sestry. Američania do ich úkrytu, kde sa s rodinou schoval, strieľali, a potom tam vhodili granát. Cong prežil iba vďaka tomu, že ho prikryli telá jeho blízkych.
Keď si na to dnes spomína, nechápe, ako mohli byť vojaci takí bezcitní a dokonca sa pritom smiať. „Ak dostali také rozkazy, prečo ich poslúchli?“ pýta sa.
Odpoveď Američanov sa až nápadne podobá na výhovorky nacistov. Väčšina z nich sa odvolala na to, že len plnili rozkazy. „Veľa chlapcov malo pocit, že tí Vietnamci nie sú ľudskými bytosťami,“ naznačil Terry. „Zaobchádzali sme s nimi ako so zvieratami.“
Hrdinstvo poručíka Thompsona
Aj dráma v My Lai však napokon mala svojho hrdinu. Stal sa ním 24-ročný poručík Hugh Thompson, veliaci dôstojník, ktorý so svojou helikoptérou priletel na miesto okolo deviatej hodiny, aby preskúmal okolie a odhalil prípadných nepriateľov.
Namiesto nich však videl iba vydesených dedinčanov hľadajúcich útočisko pred vraždiacimi Američanmi. Šokovaný Thompson vysielačkou ihneď informoval svojich nadriadených: „Zdá sa mi, že je tam dole strašne veľa zbytočného zabíjania. Niečo nie je v poriadku.“
Čím dlhšie jeho vrtuľník krúžil nad miestom tragédie, tým jasnejšie mu bolo, čoho je svedkom. Vo vodnej priekope videl na hromade zhruba sto mŕtvych civilistov.
Keď z výšky zbadali postrelenú mladú ženu ležiacu v tráve, označili miesto zelenou dymovnicou, čo bol signál na privolanie pomoci. V skutočnosti však iba spečatili jej osud. Kapitán Medina k žene prišiel, dokopal ju a nakoniec zastrelil.
"Všade, kam sme pozreli, sme videli telá. Boli to malé deti – dvoj- až päťročné, ženy, veľmi starí muži, nikto vo veku vhodnom pre vojenskú službu,“ vykreslil Thompson situáciu v roku 1994.
Štábu preto podal ďalšie dve hlásenia. „Vyzerá to, že do nich strieľajú z guľometu,“ referoval a pripomenul, že dedinčania nemajú zbrane. Poručík čakal, že veliteľstvo operáciu preruší, ale nič také sa nestalo.
Preto sa rozhodol, že zakročí sám. Keď zbadal skupinu 11 ľudí – žien a detí, ku ktorým sa blížil poručík Calley so svojimi mužmi, Thompson s helikoptérou pristál. Svojmu strelcovi vo dverách vrtuľníka prikázal, aby namieril na vojakov a strieľal, ak napadnú civilistov.
Potom oznámil, že týchto dedinčanov vezme do bezpečia. „Jediný spôsob, akým sa odtiaľto dostanú, je ručný granát,“ zahlásil cynicky Calley. Na Thompsona sa osopil s tým, aby sa do toho neplietol, lebo to nie je jeho vec.
Situácia sa vyhrotila, no Thompson neustúpil. Pilotov dvoch helikoptér, ktoré boli nablízku, požiadal, aby zosadli a evakuovali civilných obyvateľov. Poslúchli a celú skupinu vrátane šiestich detí sa tak podarilo zachrániť.
Zo všetkých sa stali komunisti
Vraždenie však pokračovalo aj po Thompsonovom odchode. Streľba utíchla až okolo 11.30 h. Všetky obydlia horeli, na zemi sa váľali hromady mŕtvol. Medzi nimi však nebol ani jeden bojovník Vietkongu, väčšinou šlo o starcov, ženy a deti.
Za celý ten čas na Američanov nikto nevystrelil. Jediným zraneným na ich strane bol mladý černošský vojak Herbert Carter, ktorý sa sám postrelil do nohy, aby sa odtiaľ dostal. Neskôr proti Calleymu svedčil na súde. Ako tvrdil, niektorí vojaci sa pri zabíjaní dokonca smiali.
Keď bolo po všetkom a na My Lai sa zniesla noc, vtiahli do obce partizáni Vietkongu. Trvalo im päť dní, kým našli a pochovali všetky mŕtve telá. Hrôza, ktorú tam videli, len posilnila ich odhodlanie a získala im podporu tých, čo prežili.
„Predtým som nebol komunista,“ vysvetlil neskôr Nguyen Bat, jeden z mála, čo sa z My Lai zachránil. „Ale po tej masakre sa zo všetkých dedinčanov stali komunisti.“
Pokus o zamlčanie
Medinovi aj Calleymu bolo jasné, že to, čo v osade napáchali, treba udržať v tajnosti. V oficiálnej správe preto niet ani zmienky o bezbrehom vraždení.
Spomína sa tam len to, že v My Lai našli tri pušky, vysielačku, nepriateľské dokumenty a zabili 128 členov Vietkongu. Nad tým, prečo si Američania z obce odniesli iba tri pušky, keď tam mali zabiť toľko ozbrojených nepriateľov, sa však nikto nepozastavil.
Veliteľstvo sa masaker pokúšalo ututlať. Jedným z prvých, ktorý sa sťažoval a žiadal tresty pre vinníkov, bol Thompson. Len čo v osudný deň na poludnie pristál na svojej základni, spolu s dvoma druhmi z helikoptéry vyhľadali veliteľa, majora Frederica W. Watkeho.
„Boli veľmi napätí, veľmi nahnevaní,“ opísal ich neskôr pred vyšetrovacou komisiou jeden zo svedkov. Podľa neho bolo zrejmé, že videli čosi strašné.
Watke však ich hlásenie ignoroval. Ako presviedčal komisiu, nadobudol dojem, že si to všetko len namýšľajú a zveličujú drobné incidenty, ku ktorým mohlo dôjsť.
A tak sa skutočné vyšetrovanie začalo až po tom, ako správu o My Lai zverejnili americké médiá. Vojenská komisia vypočula 398 svedkov, ktorí potvrdili, že sa takto nezabíjalo len v My Lai, ale aj v ďalších osadách ako My Che či Ko Luy.
Bola to moja robota
Vyšetrovanie sa najprv viedlo proti 80 príslušníkom americkej armády, no v marci 1970 komisia odporučila obžalovať len 26 z nich.
A ich počet sa stále znižoval. Armáda neskôr obžalovala iba štrnástich, vrátane Calleyho, Medinu a plukovníka Orana Hendersona, veliteľa 11. pechotnej brigády.
Všetkých okrem jedného napokon oslobodili. Obetným baránkom sa stal Calley, ktorého obvinili z vraždy 109 juhovietnamských civilistov. V priebehu procesu sa snažil dokázať, že si len plnil povinnosť a počúval rozkazy. Nič neľutoval, lebo vraj konal správne.
„Dostal som rozkaz ísť tam a zničiť nepriateľa. To bola v ten deň moja robota. Bola to misia, ktorú mi zverili. Neposadil som sa a nepremýšľal o tom, či ide o mužov, ženy a deti. Všetkých sme tam klasifikovali rovnako, len ako nepriateľov,“ vyhlásil na súde.
V jeho prospech svedčilo i 21 príslušníkov Charlie Company, no Medina odmietol, že by prikázal nerobiť rozdiely a zabiť každého. Údajne myslel iba členov Vietkongu. Celý masaker podľa neho spustil práve Calley.
Toho v marci 1971 uznali za vinného z vraždy 22 civilných obyvateľov a odsúdili na doživotie. Za Calleyho sa však postavili politici aj verejná mienka.
Mnohí Američania tomu, čo odznelo na súde, ani neverili. Podľa nich to bola komunistická propaganda a v Calleym videli hrdinu, ktorý v ďalekom Vietname bránil demokraciu.
Americký senátor Ernest Hollings sa napríklad ironicky pýtal, či teraz budú súdiť za vraždu každého pilota bombardéru B-52, ktorý si poplietol cieľ a zabil pritom nevinných civilistov.
Oneskorené výčitky?
Calley za mrežami pobudol iba krátko. Už po troch dňoch ho na príkaz prezidenta USA Richarda Nixona previezli do domáceho väzenia. Dostal komfortný byt, kde si sám varil, mohol chovať zvieratá a prijímať návštevy.
Vďaka podpore občanov, ktorí spisovali petície, aby mu udelili milosť, mu trest čoskoro znížili na 20, neskôr na 10 rokov. V roku 1974, sotva po troch rokoch domáceho väzenia, ho navzdory protestom, hlavne mladých ľudí, prepustili.
Calley, ktorý dodnes žije, sa potom oženil, vyštudoval a narodil sa mu syn. Za to, čo spáchal, sa ospravedlnil až v auguste 2009: „Neprejde deň, aby som necítil výčitky za to, čo sa vtedy stalo v My Lai. Cítim ľútosť za tých Vietnamcov, ktorí boli zabití, za ich rodiny, za amerických vojakov, ktorí sa toho zúčastnili, a ich rodiny. Je mi to veľmi ľúto.“
Ani vtedy si však nedokázal priznať vlastnú zodpovednosť a vinu opäť zvaľoval na iného. Zopakoval, že tragédii nezabránil, pretože bol iba poručík, ktorý dostáva rozkazy. „A ja som ich poslúchal – myslím, že pochabo,“ dodal Calley.
Z vinníka hrdina, z hrdinu vinník
O tom, aké zvláštne predstavy mala vtedajšia americká spoločnosť o cti, slušnosti a morálke, ale aj o nasadení vo Vietname, veľa napovie porovnanie osudov Calleyho a Thompsona. Hoci by sa zdalo, že je všetko jasné – jeden je zločinec a druhý hrdina, v praxi to vyzeralo naopak.
Za to, že žiadal potrestanie pre vrahov z My Lai, Thompsona mnohí nadriadení aj spolubojovníci považovali za udavača a zradcu. Šikanovali ho a znepríjemňovali mu život, kde sa dalo. Veľa pochopenia nenašiel ani medzi politikmi a obyčajnými ľuďmi.
Kongresman Mendel Rivers dokonca vyhlásil, že jediný, koho by v celej kauze mali potrestať, je práve Thompson, pretože obrátil zbrane proti vlastným jednotkám. Politik zašiel tak ďaleko, že sa ho pokúsil žalovať na vojenskom súde.
Výsledkom takého zaobchádzania bolo, že Thompson namiesto toho, aby ho spoločnosť oslavovala, trpel postraumatickým stresom a nočnými morami, čo ho napokon priviedlo k rozvodu a láske k alkoholu. V armáde však zostal až do roku 1983.
Zadosťučinenia sa dočkal až o 30 rokov neskôr, keď mu, rovnako ako jeho dvom druhom z vrtuľníka, armáda udelila najvyššie vojenské vyznamenanie za statočnosť. V tom istom roku navštívil aj My Lai, kde sa stretol s ľuďmi, ktorí prežili masaker. V januári 2006 zomrel na rakovinu – zabudnutý, v nemocnici pre vojnových veteránov.
„Bol to asi môj najsmutnejší deň v živote. Nemohol som uveriť, že ľudia môžu úplne stratiť kontrolu, a počul som, že sa to deje stále. Neverím tomu. Nie som naivný, aby som nechápal, že vo Vietname zabíjali aj nevinných civilistov. Úpenlivo sa však modlím k Bohu, aby My Lai nebola udalosť, čo sa stáva každý deň,“ zdôveril sa v roku 1994.