Presný pôvod tejto smrteľnej nákazy zostáva stále nejasný, podobne ako počet jej obetí. Prvé odhady z 20. rokov minulého storočia hovorili najprv o asi 21 miliónoch ľudí, v 90. rokoch to bolo už 39 miliónov a o dekádu neskôr ešte o 11 miliónov viac.
Najnovšie výskumy každopádne potvrdzujú, že španielsku chrípku možno skutočne nazvať „matkou všetkých pandémií“, pretože si vyžiadala viac mŕtvych ako najväčšia morová epidémia v rokoch 1347 – 1351. Tej podľahlo 25 až 34 miliónov ľudí, čo predstavovalo zhruba tretinu vtedajšej európskej populácie.
Vedecké autority si však hlavu lámu najmä nad tým, kde sa táto zákerná choroba zrodila. Bola to Čína, odkiaľ sa do sveta i neskôr šírili ďalšie chrípkové epidémie, alebo tej španielskej možno do rodného listu zapísať skôr Spojené štáty?
Pacient nula z Ameriky
Bolo to už 4. marca 1918, v posledný rok prvej svetovej vojny, keď sa kuchár Albert Gitchell, ktorý slúžil na vojenskej základni Camp Fuston v americkom štáte Kansas, prihlásil na ošetrovni, aby sa nechal vypísať. Mal bolesti hrdla, hlavy a vysokú horúčku.
V priebehu niekoľkých dní na tejto výcvikovej základni ochoreli stovky ďalších vojakov. Bolo ich toľko, že ich nemali kam dať, a tak ako lazaret slúžil celý hangár. Až 38 brancov čoskoro zomrelo a 1 100 bolo ťažko chorých. Zo základne sa vírus rozšíril do mesta, kde napadol školákov a ďalších obyvateľov.
Gitchell, ktorý prežil, vstúpil do histórie ako tzv. pacient nula, lebo bol prvý, koho s touto nákazou zaregistrovali. Niektorí bádatelia sa preto domnievajú, že domovskou krajinou tejto chrípky môže byť americký stredozápad.
Podľa inej teórie je však oveľa pravdepodobnejšie, že španielska chrípka pochádza z Číny, kde zrejme zmutovaný vírus prešiel z hydiny alebo prasiat na človeka. Už rok predtým tam zaznamenali veľkú vlnu ochorenia s podobnými symptómami a mnohými úmrtiami.
Z Ázie sa nákaza mohla rozšíriť prostredníctvom viac ako 100-tisíc čínskych mužov, ktorých do vojny naverbovala Veľká Británia. Nebojovali priamo na fronte, ale používali ich najmä pri budovaní zákopov a opevnení vo Francúzsku. Do Európy však putovali cez tábory v USA, takže smrteľný vírus mohli zavliecť i na základňu do Kansasu.
V každom prípade sa choroba – aj pomocou vojenských transportov – veľmi rýchlo šírila na východ. Už v apríli sa objavila vo Francúzsku, kde na ňu v máji ochorelo približne 10-tisíc britských námorníkov, a jej „ťaženie“ pokračovalo. V júli už „preskočila“ i na druhú stranu frontu, keď nemeckému veleniu prekazila veľkú ofenzívu na Marne.
Prečo sa však vlastne ujalo pomenovanie „španielska chrípka“, keď z tejto krajiny nepochádza? Odborníci to vysvetľujú tým, že zatiaľ čo bojujúce strany prvé prejavy vírusu ignorovali a aby zabránili panike, ani o nej neinformovali, Španielsko ako neutrálny štát stojaci mimo konfliktu podobnú cenzúru nemalo.
Keďže však chrípka vo veľkom vyčíňala i tu, dokonca na ňu ochorel aj španielsky kráľ Alfonz XIII., domáce noviny a časopisy o nej často písali a tieto správy preberali aj novinári v zahraničí. Vznikol tak dojem, že domovskou krajinou tejto chrípky je práve Španielsko.
Z „neškodnej“ choroby pohroma
Prvá vlna nákazy na jar 1918 nepôsobila ešte veľmi alarmujúco. Ochorenie malo síce veľmi ťažký priebeh, ale väčšina pacientov sa už po pár dňoch uzdravila, podobne ako to býva pri bežnej chrípke. Tak sa stalo, že velenie americkej i britskej armády problém podcenilo.
Spravodajská agentúra Reuters napríklad ešte v máji 1918 oznamovala: „V Madride sa objavila pozoruhodná choroba s charakterom epidémie. Je však miernej povahy a smrteľné prípady zatiaľ nehlásili.“ Vírus pritom nebol taký neškodný, ako sa spočiatku zdalo.
Niekedy v auguste toho roku zmutoval a na jeseň udrel plnou silou. O umiernenosti už nemohlo byť ani reči. Práve naopak, úmrtnosť bola nesmierne vysoká a čo bolo obrovským prekvapením, na rozdiel od bežnej chrípky sa obeťami nestávali predovšetkým deti či starší ľudia, ale populácia vo veku 15 až 40 rokov.
Ako choroba v skutočnosti postupovala, sa vedcom podarilo odhaliť až v roku 2005. Podľa nich vírus najprv potlačil imunitný systém infikovanej osoby, takže organizmus v prvej fáze na ochorenie vôbec nereagoval.
Keď sa napokon zmohol na protiútok, bola to až prehnane prudká reakcia, ktorá oslabovala dýchacie cesty. Výsledkom bol silný zápal pľúc. Pacienti mali problém s dýchaním a doslova sa udusili. Pre nedostatok kyslíka sa im preto aj pokožka sfarbovala do modro-čierna.
Voči takej nákaze bola vtedajšia medicína bezmocná. To, že chrípku spôsobuje vírus, vedci zistili až v roku 1933. Dovtedy boli presvedčení, že túto epidémiu rozširujú baktérie, tak ako to bývalo bežné pri more, cholere či tuberkulóze.
O nákaze zároveň vznikali rôzne konšpiratívne teórie. Napríklad, že za ňou stojí cisárske Nemecko, ktorého agenti otrávili vzduch v divadlách alebo na iných miestach, kde sa zhromažďuje veľké množstvo ľudí.
Foto: REPROFOTO: NATIONAL MUSEUM OF HEALTH AND MEDICINE
Pol miliardy nakazených
To, že sa ochorenie tak rozmohlo a zabíjalo v takom veľkom meradle, však podľa odborníkov súvisí aj s tým, že spoločnosť a jednotlivé vojská na takú epidémiu neboli pripravené. V čase vojny ani nemohli zabezpečiť potrebnú zdravotnú starostlivosť.
Veľké problémy boli už len s ubytovaním. Lazarety boli preplnené, a tak chorých vojakov umiestňovali do veľkých hál, kde medzi živými často ležali aj mŕtvoly. Chýbala tiež čistá bielizeň, lieky a čerstvé potraviny. Ak sa pre vojenskú blokádu nezabezpečilo zásobovanie, pacienti aj neraz hladovali.
Okrem toho sa však i vo vyspelých priemyselných štátoch prejavoval veľký nedostatok lekárov a zdravotníkov, dokonca aj hrobárov. Preto často zlyhávali pokusy o karanténu a izolovanie nakazených.
Americkí lekári svojich kolegov napríklad varovali: „Nájdite každého stolára a tesára, ktorý je k dispozícii, a nechajte ich vyrábať truhly. Potom vezmite pouličných robotníkov a nechajte ich vykopať hroby. Šancu, že nebude rýchlejšie stúpať počet mŕtvol, máte až po tom, keď ich budete môcť pochovať.“
Smrteľná chrípka sa medzitým šírila ďalej a udrela aj v tretej vlne. Tá sa síce do jari 1919 vyzúrila, no nové infekcie, ktoré vyvolala, pretrvávali až do roku 1920 i dlhšie.
Choroba napokon zasiahla takmer všetky kúty sveta. Najhoršie dopadla India, ktorá síce bola kolóniou slávneho britského impéria, ale obyvateľstvo tam žilo biedne. Chrípke tam podľahlo až 20 miliónov ľudí. Obrovské straty zaznamenala i Čína.
V USA zomrelo údajne až 775-tisíc ľudí, v Nemecku takmer 430-tisíc, v Británii vyše 110-tisíc, vo Francúzsku asi 100-tisíc, v Taliansku pol milióna a v Poľsku asi 200– až 300-tisíc infikovaných.
Ušetrený však nezostal ani Nový Zéland, Filipíny či Austrália, ktorá ako ostrovný štát zaviedla karanténu. Sú dokonca svedectvá, že chrípka zabíjala i medzi domorodými Inuitmi v Kanade, alebo na ostrovoch v Tichom oceáne.
Údaje o obetiach zo Slovenska, kde sa vtedy rúcali staré poriadky a vznikal nový štát, však chýbajú, preto ich možno len hádať. Vychádza sa z toho, že aj tu si španielska chrípka zrejme vyžiadala desiatky tisíc životov.
Experti predpokladajú, že celkovo na ňu ochorelo až 500 miliónov ľudí na svete. Súčasne sú však presvedčení, že dnes by už také ničivé následky nemala.