Naši predkovia verili, že v prelomových momentoch kalendárneho roka, akým je letný a zimný slnovrat, je hranica medzi svetom živých a svetom mŕtvych priestupná. Pred Veľkou nocou sa raj a peklo otvárajú a duše zomrelých môžu prebývať so svojimi príbuznými do obdobia Turíc. „Slovanským zvykom bolo chodiť počas Veľkej noci na hroby a v prítomnosti mŕtvych sa najesť, pritom im na hroboch nechať kraslice a jedlo,“ približuje docentka Bužeková z Filozofickej fakulty UK. Taktiež sa verilo, že ten, kto zomrie na Veľkú noc, sa môže dostať priamo do raja, keďže ten je v tom čase otvorený. Slovenským zvykom tiež bolo nosiť malé deti na Kvetnú nedeľu do kostola, aby začali skoro hovoriť.
Foto: J.Podolák
Nadprirodzené sily mali podľa našich predkov počas veľkonočného týždňa najväčšiu moc, a preto sa bolo treba pred nimi chrániť. Na Slovensku sa verilo, že v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok sa na určitých miestach dediny stretávali strigy, ktoré nielen tancovali, ale aj čarovali, odoberali kravám mlieko a škodili ovocným stromom. Na ochranu pred nimi sa zárubne stajní natierali cesnakom, posvätenými vŕbovými prútmi sa šibal dobytok a kravám sa na rohy uväzovali červené stužky. Keďže sa verilo, že zlí duchovia a strigy sa boja hluku, plašili ich rapkaním na rapkáčoch.
K najvýraznejším prvkom veľkonočných zvykov však patrili zeleň a voda, súvisiace so symbolikou plodnosti a zdravia. Vŕbové prúty, ktoré sa svätili na Kvetnú nedeľu, sa považovali za magické predmety na celom Slovensku. Využívali sa nielen na ochranu proti zlým silám, proti búrke, ale aj v liečebných praktikách. Veľkonočné zvyky sa v jednotlivých oblastiach Slovenska líšili. „Na západnom Slovensku bolo rozšírené šibanie korbáčom zo spletených vŕbových prútov, čo malo zabezpečiť znovuobnovenie rastu, zdravia a sily. Na strednom a východnom Slovensku sa však praktizovalo skôr kúpanie a oblievanie dievčat mládencami. Na juhozápadnom Slovensku boli známe obe praktiky a v niektorých obciach dievčatá šibačku a oblievačku mládencom na druhý deň opätovali,“ hovorí docentka Bužeková. S plodnosťou súvisí aj zvyk trasenia ovocnými stromami, aby dobre rodili, či mastenie pluhov, aby na poliach nerástla burina.
Nie všetky dávne zvyky sa zachovali, ale zvyk nosenia košíkov s jedlom do kostola na posvätenie na Veľkonočnú nedeľu sa praktizuje dodnes. Verilo sa, že posvätené jedlá majú magické a liečivé vlastnosti. Dávalo sa z nich aj dobytku, odrobinky sa pridávali do osiva a zaorávali sa do prvej brázdy pri prvej orbe poľa. „Tieto tradície odrážajú dôležitosť roľníckeho spôsobu života našich predkov, ktorý určoval ich živobytie,“ pripomína etnologička z Univerzity Komenského.