V autobuse sú úhľadne vyrovnané stovky detských kníh v jazyku darí a v paštčine, čo sú dva hlavné jazyky, ktorými sa v Afganistane hovorí. A nechýbajú ani malé stoly a stoličky pre deti, na ktorých môžu sedieť, keď objavujú krásy literatúry.
Od úsvitu do súmraku autobus prechádza jednotlivými štvrťami Kábulu a na každom mieste vždy na niekoľko hodín zaparkuje. Iniciátorkou projektu je Frešta Karímová, 25-ročná Afganka, ktorá nedávno získala magisterský titul na britskej Oxfordskej univerzite v odbore verejnej politiky. Kábulským deťom chce poskytnúť to, čo sama v detstve postrádala – šancu rozšíriť si obzory a na chvíľu môcť zabudnúť na všadeprítomnú vojnu a biedu.
Veľa škôl nemá ani budovu, kde by sa výučba mohla uskutočňovať. Knižnica je absolútny luxus.Frešta Karímová, 25-ročná Afganka
Nápad sa v jej hlave zrodil pred dvoma rokmi, keď doma pripravovala pre školákov malý čitateľský klub a cítila potrebu túto aktivitu rozšíriť ďalej, aby zahrnula viac detí v afganskej metropole. Karímová žasne, ako veľmi si deti autobus obľúbili. „Nečakali sme, že bude knižnica tak dobre prijatá a že vyvolá také nadšenie,“ hovorí Karímová.
Len málo ľudí jej veku si vraj pamätá, že ako deti mali príležitosť chodiť do knižnice. Vojna im podobné radosti odoprela. Podľa medzinárodnej organizácie Save the Children takmer tretina afganských detí kvôli bezpečnostnej situácii či z iných dôvodov nemôže navštevovať školu, čo zvyšuje riziko, že sa stanú obeťami detskej práce, budú naverbovaní do ozbrojených skupín, skončia v nedospelom veku v manželstve alebo budú inak zneužívané.
Foto: SITA/AP, Rahmat Gul
„Veľa škôl nemá ani budovu, kde by sa výučba mohla uskutočňovať. Knižnica je absolútny luxus,“ hovorí Karímová. Pojazdnú knižnicu pomenovala Čármaghz, čo v jazyku darí znamená vlašský orech. „Keď sa pozriete na vlašský orech, vyzerá ako mozog,“ vysvetlila a pripomenula, že vlašské orechy sú práve pre túto podobnosť v afganskej kultúre vnímané ako prameň múdrosti. „Chceli sme, aby názov bol jednoduchý a každý mu rozumel, ale súčasne vyvolával otázky,“ dodala Karímová.
Jedenásťročná Marva, ktorá býva na západe Kábulu, sa nemôže dočkať, kým sa autobus vynorí spoza rohu ulice. Rozbehne sa k nemu, naskočí a začne si čítať. „Keď som do autobusu prišla prvý raz, bola som taká šťastná, že som ho vôbec nechcela opustiť a vrátiť sa domov,“ hovorí Marva s úsmevom. Hovorí, že sa túži dozvedieť viac o svojej krajine, o svete, o všetkom okolo seba.
Foto: SITA/AP, Rahmat Gul
Karímová a jej kolegovia sú presvedčení, že je pre deti dôležité, aby si mohli slobodne vybrať knihy, ktoré ich oslovujú. Je to podľa nich najlepší spôsob, ako rozvíjať kritické myslenie a prispieť tak k boju proti negramotnosti, ktorá v Afganistane dosahuje 62 %.
Modrý autobus, zdobený farebnými obrázkami, aby priťahoval tých najmenších čitateľov, poskytlo ministerstvo dopravy. Knihy sú potom darom od rôznych organizácií a jednotlivcov. Z darov sa tiež platí palivo, ktoré autobus poháňa.
Do päťčlenného tímu autobusu patrí aj 21-ročný univerzitný študent Sijám Barakatí, ktorého úlohou je predčítať menším deťom, ktoré ešte nevedia čítať samy. „Veľmi ma to baví byť s deťmi a na chvíľu zabudnúť na všetko ostatné. Je to dobrý pocit,“ hovorí. Pre desaťročného Sámira sa knihy stali novým priateľom, a tiež zdrojom vedomostí, ktoré posúva ďalej. „Prečítam si tu knihu a niečo sa dozviem. Potom prídem domov a rozprávam príbeh svojim sestrám,“ vysvetľuje.