Keď Židia zahnali Nemcov. Pred 75 rokmi vypuklo povstanie vo varšavskom gete

Bol to vopred prehratý boj, ale o víťazstvo vlastne ani nešlo. Niekoľko stoviek mladých Židov si len jednoducho povedalo, že radšej prijmú dôstojnú smrť so zbraňou v ruke, než by mali ako ovce kráčať na porážku. Od povstania vo varšavskom gete uplynulo už 75 rokov.

21.04.2018 06:00
odsun, zajatí Foto:
Odsun zajatých ľudí, ktorí sa skrývali v bunkri.
debata (60)

Vraví sa, že najhorší nepriateľ je ten, kto nemá čo stratiť. Zistili to aj nemeckí vojaci, ktorí 19. apríla 1943 skoro ráno vošli do varšavského geta, aby sa postarali o odsun posledných Židov, čo tam žili. Obišli však naprázdno, obrancovia geta boli pripravení.

Na hlavy Nemcov začali dopadať zápalné fľaše a chabo ozbrojení židovskí odbojári na nich zaútočili pištoľami, puškami, granátmi či obyčajnými nožmi. Ich odhodlanie bolo také veľké, že nemecké oddiely zaskočili. Už po pol hodine sa museli stiahnuť…

Žili sme ako krysy

Pred druhou svetovou vojnou žilo v Poľsku viac ako 3,3 milióna Židov, z toho vyše 350-tisíc v hlavnom meste. Židovská obec vo Varšave bola druhou najväčšou na svete – hneď po New Yorku. Takmer každý tretí obyvateľ poľskej metropoly mal židovský pôvod.

Keď Nemci v roku 1939 porazili Poľsko, snažili sa celú túto komunitu izolovať. Všetkým židovským rodinám vo Varšave nariadili, aby sa zhromaždili na vyhradenom mieste, kde založili geto. Vybrali na to lokalitu v centre mesta, ktorá pozostávala z približne 70 ulíc. Pred vojnou tam bývalo len asi 80-tisíc ľudí, teraz sa ich tam tiesnilo takmer 450-tisíc.

Po tom, čo Nemci 16. novembra 1940 uzavreli 22 vstupných brán do geta, jeho obyvatelia zostali úplne odrezaní. Od zvyšku sveta ich oddeľoval tri metre vysoký a 18 kilometrov dlhý plot. Za jeho výstavbu musela – ako to už pre nacistov bolo príznačné – zaplatiť židovská obec.

Podmienky v gete boli katastrofálne. Natlačili tam toľko ľudí, že na jednu izbu pripadalo v priemere osem obyvateľov. Hlad, nedostatok liekov a mizerná hygiena spôsobili, že ľudia umierali na týfus, žltačku či vysilenie. Niekedy ich skonalo aj 6 000 za mesiac, takže ulice boli posiate mŕtvolami.

Ako by to nestačilo, mnohých Židov Nemci využívali aj na nútené práce. „Žili sme ako krysy,“ opísala situáciu v uzavretej časti mesta Krystyna Budnicka, ktorá ako jedna z mála prežila. Počas povstania sa jej ako 11-ročnej podarilo utiecť cez kanalizáciu.

Počet obyvateľov geta postupne klesal – buď pomreli, alebo ich nacisti deportovali do koncentračných táborov. Dlhé mesiace odchádzali transporty takmer každý deň – 12-tisíc Židov denne. Od júla 1942 až do apríla 1943 ich takto odvliekli asi 310-tisíc.

Rozhodnutie o tom, kto pôjde do transportu a kto zostane, nemecké úrady, paradoxne, prenechali miestnej židovskej rade. Tá vtedy podľahla falošnému dojmu, že ak s okupantmi bude spolupracovať, môže ešte niečo ovplyvniť.

„Židovskí radcovia povedali: Pre Nemcov nie sme ľudia, ale ak budeme produktívni a pomôžeme im, možno si tým zachránime život,“ priblížil ich postoj historik Israel Gutman, ktorý život vo varšavskom gete poznal na vlastnej koži.

Predseda miestnej židovskej rady Adam Czerniaków, ktorý sa stal doslova „pánom života a smrti“, pretože spolurozhodoval o výbere deportovaných, napokon to bremeno neuniesol – ešte v roku 1942 spáchal samovraždu.

Bez zbraní a bez výcviku

Nie všetci Židia v gete však brutalitu Nemcov a príšerné podmienky, ktorým čelili, prijímali tak odovzdane. Odpor narastal najmä medzi mladými ľuďmi. Nečinnosť staršej generácie im prekážala, nechceli sa len bezmocne prizerať, ako ich jeden po druhom vedú na smrť.

Uprostred toho izolovaného sveta preto vzniklo niekoľko odbojových skupín, z ktorých sú najznámejšie dve – Židovská bojová organizácia (ZOB) pod vedením 24-ročného Mordechaja Anielewicza a Židovský vojenský útvar (ZZW), ktorého pôvod siahal až do roku 1939. Združovali mladých Židov a Židovky, pričom niektorí mali len 17 – 18 rokov.

Podarilo sa im nadviazať kontakty s poľským protifašistickým odbojom za múrmi geta – predovšetkým so silnejúcou Krajinskou armádou (Armia Krajowa), čo nebolo ľahké, lebo i v jej radoch bolo veľa ľudí, ktorých zaslepil antisemitizmus a nechceli pomáhať Židom. Mali však spoločného nepriateľa, a tak im poľskí odbojári dodali aspoň nejaké zbrane.

Nebolo to nič svetoborného. Odhaduje sa, že vzbúrenci, čo sa Nemcom postavili na odpor v gete, mali asi len sto pušiek, niekoľko desiatok pištolí a granátov, molotovové kokteily a jeden jediný guľomet. (Nejaké lepšie zbrane sa im podarilo ukoristiť až počas bojov.) Veľmi málo bolo i munície, takže na jednu pištoľ pripadalo v priemere iba desať nábojov.

Nemci v uliciach horiaceho geta. Foto: YouTube
Nemci, ulice, horiace geto Nemci v uliciach horiaceho geta.

A hoci v uzavretom gete stále žilo okolo 60-tisíc zdecimovaných Židov, do povstania sa ich zapojilo len veľmi málo. Údaje o tom sa rozchádzajú. Niektoré zdroje odhadujú, že ich mohlo byť až 1 000 či 1 300, no pravdepodobnejšie je, že ich bolo iba 750.

Podľa jedného z vodcov povstania Mareka Edelmana, ktorý mal vtedy 24 rokov, mala jeho organizácia ZOB napríklad len asi 220 členov – mužov a žien. Ako však napísal vo svojich pamätiach, ktoré nedávno vyšli pod názvom Láska v gete, snažili sa, aby to navonok vyzeralo, že ich je veľa. Rozdelili sa na štyri jednotky a podelili si aj oblasť geta.

Žiadna nádej na víťazstvo

Na boj však neboli vôbec pripravení, nemali poriadnu výzbroj, nijaký výcvik, ani predstavu, čo treba robiť. Edelman mal napríklad pištoľ, no až do povstania z nej ani raz nevystrelil. V podstate ani netušil, ako sa s ňou zaobchádza.

Mohli byť takí neskúsení civilisti protivníkom pre dobre vyzbrojené a vycvičené oddiely Waffen-SS a Wehrmachtu, ktoré boli navyše vo veľkej prevahe? O tom, že nemajú šancu, si mladí Židia nerobili žiadne ilúzie. Vedeli, že dlho nevydržia. Malo teda vôbec zmysel bojovať?

„Nechceme si zachrániť život. Nikto z nás odtiaľto nevyjde živý. Chceme si len zachrániť ľudskú dôstojnosť,“ vysvetlil vtedy dôvody jeden z povstalcov Arie Wilner.

„Chceli sme si sami vybrať, akým spôsobom zomrieme. To bolo všetko,“ zaspomínal si pred pár rokmi ďalší z preživších bojovníkov Simcha Ratajzer-Rot. „Ľudia vždy verili, že strieľanie je dôkazom veľkého hrdinstva. Tak sme strieľali,“ zhodnotil stručne Edelman.

Predohrou k povstaniu bol incident, ku ktorému došlo už 18. januára 1943. Do geta vtedy vtrhlo asi tisíc Nemcov, aby tamojších obyvateľov nahnali do transportu. Bolo to nečakané a odbojári nemali čas pripraviť sa na odpor. Anielewicz sa však vynašiel.

Spolu s ďalšími druhmi sa nechal pochytať, zamiešal sa do davu asi tisícky zaistených Židov, a keď nastala vhodná príležitosť, zaútočili na svojich strážcov. Došlo k prestrelke, pri ktorej síce viacerí vzbúrenci zahynuli, ale zhromaždení ľudia sa rozutekali. Nemcom sa ani potom nedarilo odsunúť z geta dostatok Židov, a tak po štyroch dňoch deportácie zastavili.

Bolo už len otázkou času, kedy sa vrátia, aby opäť nastolili poriadok. Povstalci sa ten čas usilovali využiť čo najlepšie. V uliciach postavili barikády a v domoch bunkre. Horšie to však bolo so zbraňami. Nemci už geto lepšie strážili, kontakt s poľským odbojom sa prerušil.

Poslednú dodávku 50 pištolí a 50 kíl pušného prachu dostali vzbúrenci v januári 1943. Zúfalé prosby o ďalšie zbrane zostali bez ohlasu. „Pre nás, zatvorených za múrom, bol ten chýbajúci kontakt veľkým nešťastím,“ priznal po rokoch Edelman.

Prvé boje v uliciach

Nemci do geta nakoniec znova vkročili 18. apríla 1943 okolo šiestej ráno. Asi 850 vojakov však narazilo na tvrdošijný odpor. Utrpeli nečakané straty a museli ustúpiť. Už to pre povstalcov znamenalo ohromný úspech – Židia zahnali Nemcov!

„Prvý deň povstania bol prvým absolútnym víťazstvom nad Nemcami,“ komentoval úspech židovských vzbúrencov Edelman. Na veľké oslavy však nezostával čas. Nemci, ktorí nechceli pripustiť, že ich jednotky zastavili židovskí partizáni, to nevzdávali.

Okolo 10. h prevzal velenie akcie SS-Gruppenführer Jürgen Stroop, ktorého dobytím geta poveril sám ríšsky vodca SS Heinrich Himmler. Výraznú zmenu to však neprinieslo. Povstalci sa šikovne presúvali medzi budovami, takže ich Nemci nevedeli lokalizovať.

Bojovalo sa celú noc až do rána a napriek úpornej snahe nemeckých jednotiek nedokázali vzbúrencom zasadiť rozhodujúci úder. Práve naopak. Jednému z lídrov ZOB Henochovi Gutmanovi sa podarilo odpáliť bombu tak, že poškodila vodovodné potrubie a celú ulicu zalialo. Povstalci to využili a zápalnými fľašami zabili a zranili množstvo Nemcov.

Varšavské povstanie Čítajte viac Varšavské povstanie nechal Stalin vykrvácať

Situácia sa nezmenila, ani keď okupantom dorazili posily. Teraz ich bolo už vyše 2 000. Zmiešané vojsko tvorilo zhruba 820 príslušníkov Waffen-SS, niekoľko jednotiek Wehrmachtu, oddiely SD a poľskej kolaborantskej polície, no našli sa tu aj ukrajinské, lotyšské či litovské skupiny. Na pomoc im prišlo i niekoľko tankov a ďalšej techniky.

Navzdory tomu nepochodili. Poschovávaní partizáni výborne využívali znalosť domáceho prostredia, útočili ukoristenými zbraňami a pomocou podomácky zhotovených výbušnín či molotovových kokteilov sa im pošťastilo zlikvidovať i zopár nemeckých tankov.

Vďaka tomu sa až do 23. apríla obrancom darilo klásť celkom úspešný odpor. Potom však útočníci zmenili taktiku…

Podpálené geto

V nasledujúcich dňoch začali Nemci postupovať systematicky – dom po dome, ulicu po ulici. Aby sa vyhli zbytočným stratám, budovy jednoducho podpaľovali alebo vyhadzovali do vzduchu. V gete zavládla neznesiteľná horúčava, po vonku sa valili kúdoly dymu.

V denníku neznámej ženy, ktorá celé dni presedela v pivnici iba s polievkou a šálkou kávy, sa zachoval takýto opis: „Geto horí štvrtý deň. Vidieť už len komíny a skelety vyhorených domov… Žijeme pre tento deň, pre túto hodinu, pre tento okamih.“

Vyhnanie ľudí po potlačení povstania. Foto: YouTube
vyhananie, potlačenie, povstanie Vyhnanie ľudí po potlačení povstania.

„V bunkri bolo neznesiteľne horúco, preto sme ušli do kanalizácie,“ priblížila po vojne Krystyna Budnicka, ktorej traja bratia bojovali v povstaní. „Keď však Nemci zistili, že ľudia cez kanalizáciu utekajú na árijskú stranu, čakali pri každom východe vojaci, ktorí strieľali na každého, kto vyšiel. V kanalizácii plávali mŕtvoly a potkany. Bolo to strašné.“

Priestor, kde sa ešte bojovalo, sa čoraz väčšmi zužoval. Povstalci mali obrovské straty a dochádzala im munícia. V priebehu bojov sa im síce podarilo opäť sa spojiť s poľskými odbojovými organizáciami, ale dodávky zbraní, ktoré tak potrebovali, aj tak neprišli.

V prípade, že ich Nemci obkľúčili a nebolo kam ujsť, mnohí židovskí bojovníci volili radšej dobrovoľnú smrť. Kolektívnu samovraždu spáchal napríklad i Wilner so svojimi druhmi, keď nepriatelia 8. mája obkľúčili bunker v Milovej ulici, kde sa ukrývali.

Padol i Anielewicz. V jednom z posledných listov napísal: „Najdôležitejšie je, že sa splnil sen môjho života: židovská sebaobrana v gete, odplata a odpor zo židovskej strany sa stali skutočnosťou.“

Zato Edelmanovi sa podarilo uniknúť. S ďalšími spolubojovníkmi sa schoval na korbe nákladného auta, ktoré ich odviezlo preč z Varšavy. Zatiaľ čo jeho druhovia išli ďalej, on sa neskôr vrátil do hlavného mesta. „Niekto predsa musí zostať pri tých, ktorých zavraždili na tomto fliačiku zeme,“ zdôvodnil.

Keď človek bojuje, hoci nemá silu

Osamotené ohniská odporu sa ešte nejaký čas bránili, ale ich osud bol už spečatený. Po 27 dňoch bojov mohol Stroop konštatovať, že je koniec.

„Nijaký židovský okres vo Varšave už nejestvuje. Odpálením varšavskej synagógy sa o 20.15 h veľká akcia skončila,“ oznámil v správe do Berlína. Množstvo zaistených a zabitých Židov vyčíslil na 56 065.

Informácie o skutočných stratách sa však líšia. Predpokladá sa, že priamo počas povstania zahynulo v gete približne 12-tisíc Židov a 36-tisíc Nemci zajali. Tých mali potom deportovať do koncentračných táborov, no podľa iných zdrojov ich tam poslali len 7 000. Ostatných údajne zastrelili.

Pokiaľ ide o nemecké straty, Stroop hlásil iba 16 zabitých a 85 zranených, no k tomu sa zrejme uchýlil preto, aby bagatelizoval vojenský dosah povstania. V skutočnosti tam Nemcov a ich spojencov padlo viac – odhaduje sa, že 300 až 500.

Po porážke povstania zrovnali Nemci geto zo zemou a židovskú otázku vo Varšave pokladali za vyriešenú. Napriek tomu mal tento ozbrojený odpor veľký medzinárodný význam.

„Bolo to povstanie, ktoré malo Nemcom dokázať, že jedna malá skupina ide za svojím presvedčením… Je to veľká vec, keď človek bojuje, hoci nemá silu ani nádej,“ upozornil Edelman, z ktorého povstanie spravilo hrdinu vo vojne i mieri. Zapojil sa i do varšavského povstania v auguste 1944, po vojne sa stal kardiológom a odporcom komunistickej diktatúry v Poľsku. Ako posledný z povstaleckých vodcov v gete zomrel v októbri 2009.

Na ulici Mila 18, kde kedysi vzbúrenci mali svoj bunker, vyrástol po vojne z nahromadených sutín umelý kopec a na ňom pamätník. Okrem Anielewicza sú na ňom vyryté mená ďalších 50 židovských bojovníkov, ktorých totožnosť sa historikom podarilo zistiť.

© Autorské práva vyhradené

60 debata chyba
Viac na túto tému: #židia #geto #Varšava #povstanie #Nemci #druhá svetová vojna #boj proti nacizmu