Mali sme s kamarátkami to šťastie, že sme sa – aj vďaka tomu, že jedna z nás mala v lodenici švagrinú – dostali medzi veslárov v petržalskej lodenici. Boli sme tam najmladšie, gymnazistky medzi vysokoškolákmi, a tak nás volali piškóty. Naša partia dokázala obsadiť osemveslicu a jedna kamarátka, Brigita Schwanzerová-Mičušíková, viacnásobná majsterka Československa, vesluje dodnes. Ostatné sme s veslovaním po čase prestali, ale bolo to významné obdobie. Získali sme svaly, kamarátov na celý život a dve z nás si v lodenici našli aj manželov. Spoznali sme Dunaj, a najmä – spoznali sme nezabudnuteľného človeka Ctibora Reiskupa, ktorý je dnes legendou. Boli to „sladké šesťdesiate“ a jednou z čarovných osobností tých búrlivých čias bol aj on.
Foto: Archív Alexandra Chovanca
Lodenica patrila k mestu, ale bola to príroda: Dunaj, lužné lesy, zátoky, Petržalka, preteky, sústredenia. Spalo sa v stanoch, jedlo sa z ešusov, každý sa snažil prekonať svoje schopnosti a podať výkon. Príkladom bol práve olympionik Reiskup, ktorý podnecoval nielen k športovým výkonom, ale inšpiroval aj k ušľachtilosti. Bol to rodený líder, ktorého všetci obdivovali a ktorý spájal ľudí. Idyla však netrvala dlho. Stala sa tragédia: ten neskutočne silný ešte mladý chlap – mal 34 – náhle zomrel. Všetkými to otriaslo. Zabili ho hory, lavína. Príroda, ktorú tak miloval, ho ponížila. A nám ostatným akoby sa vysmiala. No život napokon vždy víťazí nad smrťou: zo vzoru sa stala ikona a Reiskupov odkaz pôsobí ďalej.
Dnes, po rokoch, vidím, že jeho osobnosť stále spája ľudí. Nedávno som sa zúčastnila na stretnutí starších veslárov a tam som to zažila. Reiskupovo meno stále figuruje v debatách, zračí sa v priateľskosti prostredia. Niektorí nazvali svoje deti po Borovi.
Ctiteľky na promenáde
Na Dunaji sa vtedy plavili okrem veslárov aj vodáci, ktorí pádlovali na kajakoch a kanoe. Veslári ich volali „špáratkári“, lebo mali iba jedno veslo, pádlo, ktoré sa voľne drží v ruke. Takto brázdil hladinu Dunaja napríklad mladý Ivan Štúr, vtedy ešte len budúci slávny psychológ (v tom čase učil na gymnáziu v Petržalke telocvik). Tiež patril k bratislavským idolom a mnohé ženy ho obdivovali, opierajúc sa o múrik na dunajskej promenáde. Štúr kľačal v „kanojke“ a vyzeral ako neohrozený Indián. Kučeravá hriva bola poznávacím znamením, že sa plaví práve on.
Foto: Archív Heleny Dvořákovej
Tiež bol športovou inšpiráciou pre bratislavskú mládež. Rovnako ako veslári, ktorí jazdili v štvorveslici, osemveslici alebo v skifoch. Tí mali veslá upevnené v pántoch a sedačka sa pohybovala. Dunaj a budovy lodeníc na petržalskom brehu lákali k tomuto športu. Žiaľ, už sa to zmenilo. Dnes chodia ľudia radšej do posilňovne, ale tam nie je riečna voda ani slnko, ani vzduch, ani kolektívna snaha o víťazstvo.
Mestský šport
Obdivuhodných mužov bolo v bratislavských vodáckych kluboch viac. Okrem Ctibora Reiskupa trénovali na Dunaji aj ďalší víťazi rôznych súťaží. Napríklad Pavel Schmidt, ktorý v roku 1960 vyhral letné olympijské hry v Ríme. Pretekal v dvojskife spolu s Václavom Kozákom a v tejto zostave získali o rok neskôr na majstrovstvách Európy v Prahe striebornú medailu. Schmidt po roku 1968 emigroval do Švajčiarska a Kozákov príbeh je tiež známy. Ten sa zasa po roku 1989 stal bezdomovcom a písalo sa o ňom ako o troske. Skrátka – vo veslárskom svete sa všeličo udialo.
Dejiny bratislavského veslovania zhrnul s kolektívom v knihe Takí (sme) boli jeden z veslárov – Juraj Kollár. V publikácii sú aj zaujímavé fotografie, aj fakty o tomto odvetví športu. Na Slovensku sa však skôr píše o pltiach ako o skifoch. Tento mestský – a možno aj „panský“ – šport sa až tak často nespomína, patrí však k veľkým mestám a dobre teda, že aj Bratislava ho mala a má. Na Dunaji založili prvú lodenicu bratislavskí Maďari. Bol to pekný zámoček, ktorý pôsobil malebne na petržalskom brehu Dunaja. Zrúcali ho kvôli novému Mostu SNP v roku 1972. Bratislava bola multikultúrnym mestom, a tak mali svoju lodenicu okrem Maďarov aj Nemci a Slováci. V tej slovenskej, podľa návrhu Emila Belluša, je dnes aj lodenica aj kaviareň Aušpic. (Architekt Belluš robil aj prístavy propelera).
Foto: Reprofoto z knihy Takí (sme) boli
Peci spomína
V lodenici mal skoro každý nejakú prezývku a tie, samozrejme, pretrvali, dodnes. Zasvätení vedia, kto je Sandro, Peci, Hasan, Čuki, Drevák, Pipo, Brička, Cica, Genci, Eja, Kormoš, Piťús, Josa… Jeden z týchto chalanov a báb, Peco, je dnes známy architekt Peter Černo, ktorý žije v Nemecku, a práve v týchto dňoch mu v Banskej Bystrici udelili Cenu Ladislava Hudeca. Tá sa udeľuje slovenským architektom, ktorých tvorbu uznalo aj zahraničie. Zaujímavé je, že aj Černove pracovné úspechy sa spájajú s lodenicou. Vďaka Dunaju spoznal totiž ešte v mladosti nemeckých veslárov, a tak mal v Nemecku po emigrácii kamarátov. Pri rozhovore s Petrom Černom o architektúre sme spomínali aj na lodenicu, kde sme sa kedysi zoznámili, hovorili sme o tom, ako Ctibor Reiskup lodenicu zakladal a ako neskôr zahynul. Peter Černo, vtedy študent SVŠT a lyžiarsky inštruktor, bol toho svedkom. Bol pri zrode lodenice s Reiskupom a potom ho hľadal v lavíne.
Spomína na to: "Na nábreží Dunaja stáli staré bratislavské lodenice. V tých miestach založil Ctibor Reiskup, asistent na Slovenskej vysokej škole technickej, veslársky oddiel Slávia SVŠT. K brehu priviezli vlečnú loď, šlep, zakotvili ju na Dunaji a dali k dispozícii študentom. My sme šlep vyčistili a postavili sme na ňom lodenicu Slávie. Pre mňa to bolo osudové miesto. Získal som tam veľa kamarátov a vlastne aj impulz, aby som sa pokúsil uplatniť v cudzine. S veslármi mám kontakt dodnes.
Foto: Reprofoto z knihy Takí (sme) boli
Keď som išiel do prvého ročníka na architektúre, zbadal som pri vstupe do školy vylepenú výzvu: Hľadáme veslárov do Slávie SVŠT! Hneď ma upútala. Plával som, hral som vodné pólo, venoval som sa vtedy módnemu kulturizmu, a tak som chcel vyskúšať aj toto. Prijímal nás sám Boro Reiskup. On mal v sebe iskru, vedel si získať ľudí, bohužiaľ, zomrel v lavíne, keď bol na vrchole síl. Druhého februára 1963 som bol na Roháčoch aj ja. Hľadali sme ho celú noc s Horskou službou. Našli sme ho, žiaľ, zasypaného. Potom sme ho vykopávali z kameňov a snehu. V to ráno išiel Boro na túru na Volovec, boli asi desiati, ale on sa s jedným kamarátom odpojil. Chceli sa ešte niekam pozrieť, a to sa im stalo osudným. Strhla ich lavína.
Lodenicu sme po jeho smrti spočiatku spravovali sami, ale bol tam zmätok. Neskôr sa vedenia ujal veslár Jozef Bača a Reiskupov duch sa zachoval. Získali sme tri republikové víťazstvá (osem- a štvorveslice), mali sme kontakty v rôznych lodeniciach, vedelo sa o nás. Vtedy sa pestovala tradícia medzinárodnej veslárskej plavby po Dunaji. Veslári sa zastavovali aj u nás. Pristáli v lodenici, vyložili si loď, mohli v spoločenskej miestnosti prespať… Vtedy som sa zoznámil s jedným chlapíkom, ktorý bol vysokým funkcionárom v západonemeckom veslárskom zväze a to mi neskôr pomohlo po emigrácii, keď som si zvykal v Nemecku…“
Autostop a „čundre“
V lodenici sme sa zoznámili aj s Alexandrom Egyházym, ktorého sme volali Sandro. Bol to Petržalčan, ešte mladší než my, vtedy chlapčensky krehký, hodil sa na kormoša, čo je vo veslici kormidelník. Sandro bol talizman lodenice, vždy opálený, vyblednuté vlasy, dobrý kamarát. Neskôr si vzal za manželku známu archeologičku Beátu Jurovskú.
Sandro spísal svoje spomienky pod názvom Voda či sneh. Hoci miloval veslovanie, to sa na vysokej študovať nedalo, a tak absolvoval na SVŠT lyžiarstvo a stal sa profesionálnym lyžiarom, no so stálym vzťahom k veslovaniu. Z jeho zápiskov sme vybrali pasáž o lodenici, hoci zaujímavo píše aj o slovenskom lyžiarstve: „Veslovanie – to boli nádherné časy! Veslári, to bola vybraná spoločnosť, všetko vysokoškoláci a mnohí majstri a olympionici! Paľo Schmidt, Boro Reiskup, Jožko Bača, Franto Reich a veľa iných. Každý večer po tréningu sme spoločne propelerom odchádzali na korzo obdivovať a baliť pekné baby. Chodili sme na preteky na korbe nákladného auta. Cestovali sme po celej republike, ale žiaľ, len po jej českej časti, lebo na Slovensku v tom čase nebol – okrem Slávie VŠ Bratislava – žiaden veslársky oddiel. Hlavne na Morave sme zažívali krásne vodácke časy – Břeclav, Hodonín, Napajedla, samozrejme, Brno. Ale aj v hlavnom meste v Prahe, všade sa niečo dialo. A keď neboli preteky, tak sme chodili na ,čundre‘ dolu Dunajom. Obdivovali sme panenskú divokú prírodu, mali sme zážitky, ktoré mi mohli rovesníci len závidieť.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc, ĽuboÅ¡ Pilc
Raz, keď sme sa vracali popri petržalskom brehu z ,čundra‘, niekto z lode zakričal: Pozrite sa na breh! Vykrikuje na nás nejaký opitý na bicykli! Bol to môj otec. Začul, že sa chodím loďkovať, ako tomu hovoril, a bál sa o mňa. Počkal nás v lodenici, bývali sme totiž neďaleko, všetkým vynadal a mne zarazil vychádzky. Začal som v lodenici na kormidle chýbať. Prišli teda za otcom a zaručili sa za mňa. Hlavne Boro Reiskup. Do toho sa moja mama, krásna Viedeňáčka, hneď platonicky zaľúbila. Neskôr sa mnou otec chválil: Bol šťastný, že chodím do lodenice športovať a neponevieram sa po Petržalke. Otec sa spriatelil s Borom Reiskupom a svojpomocne nám postavil lodenicu, ktorá stála na vyradenom vlečnom člne, šlepe, na petržalskej strane v mieste zvanom Aušpic.
Druhý môj silný zážitok sa viaže k pretekom, k závodu kormidelníkov. Vyhrali sme vtedy distančný závod Bratislava – Rusovce – Bratislava. Trať nebola presne vytýčená, ale merala 11 km do Rusoviec a 11 km späť do lodenice v Petržalke. Kormidelník si trať mohol ľubovoľne vybrať. Bolo len na ňom, či využije hlavný tok Dunaja bez prekážok, alebo rizikové skratky cez zátoky a ramená. Vybral som si ramená, ktoré boli prejazdné a nikde nebolo treba vyskakovať z lode, nehovoriac o prenášaní lode. Vlastne to bola jediná možnosť, ako poraziť loď Dukly Praha, lebo oni boli profíci a mali povesť nepremožiteľných. Ja som zvolil taktiku "kade ľahšie“ a podarilo sa. Najmä vďaka tomu, že som na bicykli prešiel niekoľkokrát breh Dunaja a zmapoval som si jednotlivé ťažko prechodné miesta a stav hladiny, ktorý sa ale rýchlo a nečakane mohol zmeniť. Boli to jedny z posledných pretekov sezóny, pre mňa nezabudnuteľné.
Všetky mimobratislavské preteky – okrem platby za nákladné auto, čo viezlo lode – sme si financovali z vlastného. A tak sme často cestovali autostopom. V pretekoch o Zlaté veslo mesta Prahy som už nesedel na kormidle, bol som členom posádky osemveslice a skončili sme na druhom mieste. Pretože sme opäť cestovali autostopom, stalo sa, že na piatkovej prvej rozjazde nám chýbali traja veslári zo základnej posádky a v sobotu jeden. Pomohli nám priatelia z Moravy. Na odovzdávanie cien a na defilé pred hlavnou tribúnou sme potom išli do pol pása vyzlečení, lebo sme nemali jednotný dres! Boli to najznámejšie juniorské preteky s medzinárodnou účasťou a nominačný závod do reprezentácie. Víťazi týchto pretekov mali štartovať za republiku na medzinárodnej regate v NDR, v Grunau. Aj napriek tomu, že sme vyhrali, reprezentovať išla pražská osma, ktorá skončila ako druhá!
Toto krásne obdobie môjho života sa pre mňa skončilo, keď sme nedostali povolenie na ďalšie kotvenie lodenice (šlepu) na hlavnom toku Dunaja pri Aušpici od správy povodia Dunaja. Z miesta, kde dovtedy šlep kotvil, musel sa odtiahnuť do Karlovoveskej zátoky a tam je doteraz. Mne to z Petržalky bolo ďaleko, a tak som s veslovaním v Slávii VŠ Bratislava skončil. Dunaj mi ale navždy prirástol k srdcu. V detstve sme plávali v Dunaji od PKO do lodenice. Bol to adrenalín, keby sme vyšli na breh vyše Aušpicu, pohraničníci by bez varovania strieľali zo samopalov…"