„Keď sme chodili do lodenice,“ spomína Alexander Chovanec, prezývaný Čuki, „hrávali sme tam aj pingpong, volejbal a plávali sme v Dunaji. Skákali sme do vody priamo zo strechy lodenice, ktorú vybudoval Sandrov otec na šlepe. A chodili sme aj po okolí, lákali nás lužné lesy okolo Dunaja. Raz sme chceli preskúmať územie oproti lodenici a tam nás zadržali pohraničníci.“
Na tomto malom výlete, len sme odbehli z lodenice, som sa zúčastnila aj ja. V lužnom lesíku nás však pohraničníci chytili a začali vyšetrovať. Či náhodou nechceme utiecť do Rakúska. Boli sme len v teplákoch, nič sme so sebou nemali, ale to nepomohlo. Napokon Čuki zavolal otcovi svojej priateľky Hany, ktorá bola s nami, aby nás vyslobodil. Bol to významný výtvarník Karol Ondreička, ktorého diela boli aj v SNG, ale to by asi ani nezavážilo. Zrejme si nás preverili inak a napokon nás pustili. Bolo to absurdné a z dnešného pohľadu dupľom.
Na fotografiách hľadáme Borisa Reiskupa. Fotky nie sú kvalitné, ale tak sa v šesťdesiatych rokoch amatérsky fotilo – len čierno-biele a nezreteľné. „Na tejto fotke som s Borom. Asistoval som mu pri filmovaní. Mal so sebou kameru a na majstrovstvách Európy filmoval preteky. Neviem však, kde tie filmy sú,“ hovorí Chovanec.
„Škoda, že po Reiskupovi nezostali poriadne fotografie. A neexistuje ani žiadna busta?“ pýtam sa. Reaguje Dénes: „Sochár Tibor Bártfay mu vytvoril mramorovú pamätnú tabuľu. Sú tam zvečnené jeho športové úspechy, ale aj to, že ako chlapec pomáhal partizánom v SNP. Bol totiž zo stredného Slovenska. Pamätná tabuľa je v Olympijskom a športovom múzeu SR. Reiskupova mama dala do múzea všetky jeho trofeje a veci. Je tam aj jeho sako. No portrét nie je ani na pamätnej tabuli.“
Sandro s Čukim ešte spomínajú, ako čistili šlep, ako z neho vynášali kamene a že Sandro býval v rodinnom dome presne oproti šlepu, tam, kde sa dnes parkuje na dvore Incheby. Bola tam aj zámočnícka dielňa a výroba preglejky. To všetko sa pri stavbe lodenice na šlepe zišlo, športovci si ju vybudovali – aj za výdatnej pomoci Sandrovho otca – a starali sa o ňu. Bolo to priam rodinné prostredie, ale aj prísne.
Čuki spomína, že raz mal dvojtýždňový dištanc a nesmel prísť do lodenice. Vraj vtedy pustil "na plné pecky“ tranzistorové rádio. Postavil ho do okna lodenice a púšťal do ticha Viedenskej cesty rokenrol, vtedy nepriateľskú západniarsku hudbu. Vedenie lodenice sa vyľakalo, čo to Čuki stvára! Veď v tých časoch z toho mohla byť nepríjemná aféra a možno aj zrušenie lodenice. Skrátka, bolo to veselé obdobie, ale človek sa ľahko dostal aj do maléru. No mládež sa nebála. Lodenica bola pred rokom 1968 – aj po ňom – miestom, kde panovali férové vzťahy. Darmo boli ostnaté drôty nablízku – Dunaj bol silnejší a vyzýval k slobode.