Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu,
vyvolala zas celý svet ospalý k životu.
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?
(Janko Kráľ, Jarná pieseň)
Stalo sa to v období, keď sa takmer celá Európa zmietala v revolúciách. V Ondrašovských kúpeľoch, dnes neveľmi príjemnej štvrti na predmestí Liptovského Mikuláša. To, že sa tam udialo čosi skutočne historické, napovedá kamenný pomník z roku 1928 s kovovým orlom na špici pylóna, obklopený malým parčíkom a pamätnými tabuľami doplňujúcimi význam tejto udalosti.
Žiadosti verejne prečítal za pomerne nízkej účasti ľudu hybský notár Ľudovít Klein. Sformulovali ich na základe predchádzajúcich regionálnych programov a prijali deň predtým, 10. mája 1848, na mikulášskej evanjelickej fare, kde sa tradične zišlo vedenie prvého celoslovenského kultúrneho spolku Tatrín, založeného roku 1844. Bola to súčasne jeho posledná „sednica“. Revolučná víchrica zmietla všetko. Aj učené spolky. Už nemalo byť nič také ako predtým.
Tiché námestie dýcha históriou
Okrem hostiteľa, kňaza Michala Miroslava Hodžu, na porade nechýbal ani Ľudovít Štúr, pri ktorom sa často zabúda, že bol okrem iného aj ekonomicky najvzdelanejší zo slovenských vodcov tej doby, Hodžov mladší priateľ a cirkevný kolega z Hlbokého Jozef Miroslav Hurban, slovenský šľachtic z Tisovca, právnik a národný buditeľ v jednej osobe Štefan Marko Daxner, rodom Hnúšťan Ján Francisci-Rimavský, ktorého neskôr považovali za najkrajšieho kapitána slovenských dobrovoľníkov, a ďalších 23 predstaviteľov národného hnutia.
Foto: Martin Krno, Pravda
Bývalá evanjelická fara je dlhou prízemnou stavbou, stojacou na rozšírenom konci Tranovského ulice. Tento tichý priestor pred ôsmimi rokmi názvom povýšili na Námestie Žiadostí slovenského národa. Viacero pamätných tabúľ na jednoduchom priečelí i socha významného kazateľa a barokového spisovateľa pôvodom zo sliezskeho Tešína Juraja Tranovského, Hodžu, Štúra a Bohúňa dávajú tušiť, že aj tu sa v 19. storočí tvorili dejiny. Dnes niekdajšiu faru spravuje Múzeum Janka Kráľa, ktoré tu zriadilo expozíciu približujúcu činnosť spolku Tatrín, ako aj osobnosti, ktoré sa podieľali na vypracovaní Žiadostí.
Z ďalších dvoch strán námestie lemuje klasicistický evanjelický kostol s mimoriadne pekným interiérom a budova bývalej protestantskej školy. V druhej polovici minulého storočia ju na nepoznanie prestavali na Liptovskú galériu Petra Michala Bohúňa, ktorý tiež patril medzi štúrovcov a viacerých z nich zvečnil na svojich obrazoch. Galéria je tretia najstaršia inštitúcia svojho druhu na Slovensku.
Prvý štátoprávny program
Žiadosti národa slovenského obsahujú štrnásť bodov, ktoré sa dajú rozdeliť do viacerých tematických okruhov. V tom prvom, národnopolitickom, autori ešte stavajú na ďalšej existencii Uhorského kráľovstva. Podľa nich by však v ňom mala platiť samobytnosť, rovnoprávnosť a bratské spolunažívanie všetkých národov. Zároveň žiadali zriadenie vlastného, slovenského snemu (ako aj parlamentov ostatných národov v Uhorsku), oficiálne schválenie slovenskej zástavy (ešte len bielo-červenej), zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka v justícii, na školách všetkých stupňov i vo vojenských jednotkách s prevahou Slovákov, kde mali byť veliteľmi Slováci. Slovenský jazyk by sa mohol používať aj v celouhorskom sneme.
Revolúcia mala odzvoniť celému radu reakčných režimov.
Naši predstavitelia sa až po 70 rokoch od prijatia Žiadostí zhodli na tom, že Slovensko by mohlo existovať aj mimo Uhorska. Až na sklonku prvej svetovej vojny začali serióznejšie uvažovať aj o inej alternatíve. Zhodou okolností to bolo opäť v Liptovskom Mikuláši, konkrétne na nádvorí reštaurácie Čierny orol, kde sa 1. mája 1918 garbiarski robotníci a prítomný ľud po príhovore doktora Vavra Šrobára prvý raz verejne postavili za vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Potom 24. mája na porade Slovenskej národnej strany v Martine vyriekol Andrej Hlinka pamätnú vetu: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť!“ Ako katolíckemu farárovi sa mu o rozvode iste nehovorilo tak ľahko.
Ale aj to, s čím vyšli signatári Žiadostí z meruôsmeho roku, bolo odvážne. Najmä keď si uvedomíme, čo vtedy neraz opakoval vodca maďarskej revolúcie Lajos Kossuth: „V Uhorsku je všetko – pôda, právo, história – jedine maďarské. Slováci, Rumuni, Srbi, Rusíni sú len ľud, a nie národ. V Uhorsku majú právo a povinnosť byť národom iba Maďari.“ Aj z tohto citátu vidieť, že napriek spoločnému zápasu za zrušenie poddanstva a prijatie ďalších modernizačných opatrení v uhorskej spoločnosti cesty Štúra a Kossutha sa museli rozísť. Jednoducho, maďarská revolúcia nebola aj revolúciou Slovákov.
Nešlo však iba o otázku suverenity národov Uhorska. Pre maďarskú, navonok revolučnú, no na európske pomery stále hlboko konzervatívnu šľachtu a veľkostatkárov bola požiadavka zrušenia poddanstva pre všetky kategórie obyvateľstva nepredstaviteľná, ohrozujúca ich samotnú existenciu. Štúr však pokladal prijatie tohto zákona za nedostatočné, považoval ho iba za prvý krok k zásadnejším reformám. Kto bol teda vlastne revolucionár a kto kontra? Nasledujúci vývoj v hornom Uhorsku dal Štúrovi za pravdu.
Pokiaľ ide o sociálnu oblasť v mikulášskych Žiadostiach, tá je poskromnejšia, no požadovalo sa v nich zrušenie poddanskej závislosti aj pre neurbárskych poddaných a vrátenie pôdy roľníkom, ktorú im zemepáni odobrali. To bolo nad zákonom o zrušení poddanstva, ktoré na Kossuthov návrh prijal v Bratislave búrlivý, ale inak dosť konzervatívny Uhorský stavovský snem. Aj to až pod tlakom správ o revolúcii vo Viedni (13. marca 1848) a o radikalizácii ľudu v Pešti.
Autori spomínaného dokumentu sa tiež solidárne dožadovali uvoľnenia podmienok pre kultúrny a politický život Poliakov v Haliči, ktorá po troch deleniach Poľska pripadla habsburskému mocnárstvu. V demokratickom „koši“ trvali na zavedení všeobecného rovného hlasovacieho práva neobmedzeného majetkom ani vzdelaním, ďalej na slobode tlače, zhromažďovania a spolčovania sa a vydávania novín bez kaucie.
Revolúcia sa valí starým kontinentom
Podľa tzv. marcových zákonov prijatých 15. 3. 1848 sa Uhorsko konštituovalo ako nezávislý štát s vlastnou vládou spojenou s Rakúskom iba personálnou úniou cez spoločného vladára. Maďari však nepriznali nároky ostatných národov v krajine svätoštefanskej koruny nielen na suverenitu, ale ani na identitu. Naopak, otvorili cestu radikálnej maďarizácii Nemaďarov, ktorá po určitom útlme v 50. a 60. rokoch vyvrcholila koncom 19. storočia a v predvečer prvej svetovej vojny.
Ešte v ten deň aj Pešť zachvátila revolúcia proti polofeudálnym pomerom v monarchii, vedená radikálnou mládežou. Maďari oslavujú 15. marec ako svoj najväčší národný sviatok.
Revolučná vlna sa začala valiť Európou už roku 1847. V podstate s výnimkou veľkých štátov, ako bolo Anglicko, Rusko, Španielsko a Osmanská ríša, nijakú krajinu neobišla. Najprv to bolo – pre nás až nepredstaviteľne – Švajčiarsko, v januári 1848 Neapol a Sicília, vo februári Paríž, v marci ako prvá Praha, potom Viedeň, Pešť, Miláno, Benátky… Išlo o nespokojnosť so zabetónovaným medzinárodným i vnútorným poriadkom nastoleným Viedenským kongresom po páde Napoleona I. Revolúcia mala odzvoniť celému radu reakčných režimov. Ale pohyby más spustila aj dlhotrvajúca hospodárska kríza v Európe, ktorú korunoval rok 1847 s veľkou neúrodou a následným hladomorom.
Každá krajina mala v čase veľkých rebélií svoje špecifiká. V habsburskej monarchii sa prvotným terčom spontánnej nespokojnosti stal štátny kancelár Clemens Wenzel Metternich. Cisársky dvor to pochopil a Ferdinand V. knieža odvolal. Potom si najväčšiu pozornosť vyslúžila práve národnostná otázka, ktorá odsúvala sociálne problémy do úzadia. Maďari od Viedne žiadali dualizmus, menšie národy svoje jazykové a politické práva.
Napokon vyľakaný cisár prisľúbil ústavu, ustanovil miestodržiteľskú radu a uhorskú Dvorskú kanceláriu a… utiekol do Kroměříža. Uhrov vrátane Slovákov ponechal napospas Baťániho vlády a národných gárd. Pešť si veľmi posilnila nezávislosť od Viedne. Po vyhlásení marcových zákonov nemali maďarskí šľachtickí „revolucionári“ záujem o prehlbovanie demokratických reforiem a sústredili sa na urýchlené uskutočnenie idey jednotného uhorského národa a štátu.
Krajina pod Tatrami na nohách
Žiadosti adresované najvyšším predstaviteľom Uhorska dali štúrovci vytlačiť v Levoči v náklade päťtisíc kusov a rozšírili ich do všetkých kútov Slovenska. Vo viacerých stoliciach sa už v skorej jari 1848 búrilo obyvateľstvo, ktoré od rokovania Uhorského snemu v zmenenej politickej situácii očakávalo podstatne viac. V okolí Banskej Štiavnice povstali 22. marca baníci, ktorí žiadali zlepšenie sociálnych podmienok a vytvorenie osobitného Baníckeho štátu. Peštianska vláda pomocou určitých ústupkov ich hnutie potlačila.
Postavenie sa nezmenilo po marcových zákonoch najmä pre tých roľníkov, ktorých povinnosti boli založené na iných ako urbárskych vzťahoch. V dedinách sa pálili dereše a urbáre. Pod vedením rodáka z Liptovského sv. Mikuláša, básnika Janka Kráľa a príbelského učiteľa Jána Rotaridesa sa 27. až 30. marca vzbúrili roľníci v piatich obciach Hontianskej stolice. Žiadali definitívne zrušenie poddanstva a právo používať slovenčinu v úradoch a školách.
Maďari oboch zatkli a uväznili v Šahách, lebo „verejne poučovali slovenský ľud o nových zákonoch“. Preto sa dvanásty bod Žiadostí týkal ich prepustenia. K tomu sa primala prvá revolučná uhorská vláda, ktorú viedol rodený Bratislavčan gróf Ľudovít Baťán (Kossuth bol v nej iba ministrom financií), až v januári nasledujúceho roka.
Už na tretí deň po skončení zasadania Uhorského snemu – 18. marca – sa na Hurbanovej fare v Hlbokom pri Senici uskutočnila porada národovcov, na ktorej prijali plán ľudových petičných zhromaždení. Najmä na západnom Slovensku sa spájali sociálne požiadavky s národnými. Tak to bolo na Myjave, vo Vrbovciach, na Brezovej…
Slovenskí politickí vodcovia sa znovu zišli 28. marca na Hodžovej fare v Mikuláši, kde prijali Liptovské žiadosti. Okrem iného navrhovali uzákonenie svojbytnosti slovenského národa, jeho primerané zastúpenie v Uhorskom sneme, vyučovanie slovenčiny na ľudových školách, uznávali maďarčinu, ale ako diplomatický jazyk. Požadovali tiež úplné zrušenie poddanstva a vrátenie lesov, pasienkov a polí, ktoré v minulosti šľachta zabrala kopaničiarom, pôvodným majiteľom a užívateľom.
O mesiac neskôr, 28. apríla, na trojtisícovom mítingu prijali Hurbanom skoncipované Nitrianske žiadosti, do ktorých prebrali viaceré body z tých liptovských. Zhromaždenie sa však neuskutočnilo v Nitre, ako napovedá názov, ale na Brezovej (dnes pod Bradlom), ktorá bola vtedy súčasťou Nitrianskej stolice. V dokumente sa píše aj o „úplnom bratstve a úplnej rovnosti medzi národmi v uhorskej krajine“. Na okolitých kopaniciach sa o necelý polrok strhli prvé povstalecké boje.
Vládna moc legálnu petičnú akciu označila za buričstvo, do oblasti vyslala vojsko. Viacerých aktivistov, ktorí chceli predložiť Žiadosti stoličnému zasadnutiu v Nitre, dala uväzniť. Bol medzi nimi Daniel Jaroslav Bórik, ktorý sa neskôr stal tajomníkom Hurbanovej Slovenskej národnej rady, a Ľudovít Jaroslav Šulek. Kým Bórikovi sa podarilo ujsť z väzenskej nemocnice, kde predstieral duševnú chorobu, Šulek nemal také šťastie. Maďarská domobrana ho žalárovala v kazematách komárňanskej pevnosti, kde bez vynesenia rozsudku zomrel 17. júna 1849. Jeho mladšieho brata Viliama, 23-ročného účastníka prvej, septembrovej, výpravy dobrovoľníkov, tiež chytili. Štatariálny súd ho odsúdil ako buriča na trest smrti obesením. Popravu vykonali 20. októbra 1848 pri Hlohovci (dnes mestská časť Šulekovo).
Zrodil sa moderný národ
Skôr ako mohli Žiadosti doručiť kompetentným inštitúciám – cisárovi, snemu a peštianskej vláde- Baťán už 11. mája vyhlásil na území Horného Uhorska stanné právo a vydal zatykač na triumvirát slovenských politikov: Štúra, Hurbana a Hodžu. Neostávalo im nič iné, ako prejsť do ilegality. Niekoľko dní sa schovávali za dramatických okolností u príbuzných a priateľov, potom si to namierili na západ, do Prahy – na Slovanský zjazd, na ktorom oni traja, ako aj ďalších 17 Slovákov aktívne vystupovalo. Rokovania viedol absolvent Evanjelického lýcea v Bratislave František Palacký.
Lenže do Prahy sa revolúcia vrátila. Zjazd bol prerušený. Navždy. Jeho slovenskí účastníci sa postavili s Čechmi a ostatnými Slovanmi na barikády. Proti delám generála Alfréda Windischgrätza však nemali šancu. Nasledovala cesta či opäť útek – do Záhrebu, odtiaľ cez Viedeň a paradoxne cez cisársky dvor domov na Slovensko. Ale to je už iná kapitola nášho národného príbehu, ktorého spočiatku sprevádzali skôr neúspechy, no neskôr prišli aj víťazstvá.
Kým na formovaní mikulášskych Žiadostí sa v máji 1848 podieľali sotva tri desiatky národovcov, na ustanovujúce zhromaždenie Slovenskej národnej rady sa 16. septembra v hoteli za Korutánskou bránou vo Viedni dostavilo okolo dvesto organizátorov povstania. Na Memorandovom zhromaždení 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom sv. Martine bolo prítomných päť- až šesťtisíc príslušníkov slovenskej inteligencie.
Memorandum slovenského národa, ktoré sformuloval spoluautor Žiadostí Štefan Marko Daxner, v porovnaní s programovým dokumentom z roku 1848 vo viacerých oblastiach ustúpilo. Neobsahovalo sociálne otázky ani požiadavky na demokratizáciu verejného života. Nežiadalo ani vytvorenie samostatného slovenského snemu, len v rámci prípadnej reorganizácie hornej komory Uhorského snemu by Slováci mali dostať primerané zastúpenie. Memorandum predostiera predstavu vytvorenia Okolia – územného celku, na ktorom by mali Slováci uzákonené uznanie národnej osobitosti a suverenity, za úradnú reč by tam vyhlásili slovenčinu, úrady, súdy a školy v tejto oblasti by prešli do slovenských rúk.
Daxnerov dokument sa zameral najmä na kultúrne a školské otázky. Aj vďaka tomu vzápätí vznikol celý inštitucionálny systém – tri gymnáziá, Matica slovenská, noviny, časopisy, denníky… V strednej Európe sa zrodil moderný národ. Ak potom v 70. rokoch začala budapeštianska vláda toto všetko likvidovať, mohlo to viesť len k úplnému rozchodu s Maďarmi.