Ukázalo sa, že pokiaľ má človek nadšenie, môže mať povolanie snov učiteľ, filozof aj programátor. Popri tradičných zamestnaniach sme objavili aj niekoľko s tajomnými názvami ako dátový analytik či senior manažérka vzťahov s dodávateľmi. Dozvedeli sme sa, že obracať sa musí stand up komik aj šéfkuchár. Všetkých oslovených spájalo to, že svoju prácu robia s láskou.
O svojej práci hovorí kuchár, architekt, dátový analytik, učiteľ, softvérový inžinier či manžér…
Šéfkuchár Vojto Artz: Jesť sa musí, o kuchárov nemám strach
Foto: archív Vojta Artza
Je profesia šéfkuchára tvrdá drina alebo profesia snov?
Podľa toho, z ktorej strany sa na to pozriete. Musíte však začať najskôr tou tvrdou drinou a prácou na sebe. Krôčik po krôčiku sa vzdelávate a zdokonaľujete. Nič sa nedá preskočiť, najskôr sa musíte naučiť krájať, spoznávať suroviny a technologické postupy, až potom prichádza to skutočné varenie. Už žiak na škole musí byť aj motivovaný, musí chcieť, bez toho to nepôjde. Musí sa aj pýtať, mať záujem dozvedieť sa všetko a musí byť aj trpezlivý. Začína od umývania riadov a krájania cibule, až potom príde samotné varenie. Je to práca na jednej strane náročná a na druhej veľmi kreatívna a zaujímavá. Ak na sebe budete naozaj pracovať, budete cieľavedomí a popritom budete mať aj trošku šťastia, tak sa už môžeme baviť o práci snov (nehovorím len o finančnej stránke). Ale gastronómia potrebuje celého človeka 24 hodín denne, takže úspech si vyžiada aj svoju daň.
Budú šéfkuchári čoraz žiadanejší alebo ako to bude s ich uplatnením? Je to módne povolanie?
Poviem to celkom jednoducho. Jesť sa musí, je to jedna z našich hlavných potrieb, aby sme prežili, takže o naše povolanie nemám strach. Na druhej strane je stále väčší dopyt po kvalitných šéfkuchároch a kuchároch a hoci naša malá krajina má niekoľko desiatok škôl so zameraním na gastronómiu a obchod, produkuje veľmi málo kvalifikovanej sily. Veď priemerne len dvaja žiaci z triedy ostanú pri tomto remesle u nás alebo odchádzajú do zahraničia. A či je módne? Ešte to chvíľku potrvá, ale už sa naše povolanie opäť pomaličky dostáva na pozície, ktoré mu v dávnej minulosti patrili. V mnohých vyspelých krajinách sveta je šéfkuchár celebrita a uznávaná osobnosť, ktorú si vážia viac ako politikov!
Aké sú predpoklady pre toto povolanie – môže ho robiť každý alebo treba špeciálny talent?
Je to podobné ako trebárs v športe, aj tam máme športovcov priemerných alebo špičkových a výnimočných. Je to akýsi mix tvrdej driny a talentu. Záleží na tom, o aký typ gastronómie máte záujem. Môžete byť výborným kuchárom v školskej jedálni alebo vo vývarovni, takisto ako aj v nejakej kolibe alebo zážitkovej reštaurácii. Čím vyšší level, tým sú vyššie aj nároky na vedomosti a zručnosti. Jedno je však isté – variť musia vedieť všetci.
Vždy ste chceli byť šéfkuchárom alebo ste niekedy uvažovali aj o inej práci? Akej?
Mám pocit, že varím odmalička. Mama hovorí, že už ako štvorročný som sa motal okolo sporáka. Začínal som s vajíčkom a mame som vysvetľoval na hodinách, koľko presne sa má variť. V rodine sme kuchárov nemali. Mňa to však bavilo a už na základnej škole som experimentoval. Keď došlo na rozhodovanie v ôsmom ročníku, jednoznačne som chcel byť kuchárom. Rodičia ma v tom podporili. V prvom ročníku ma však dali najskôr za čašníka, ale, samozrejme, som bol aj tak viac v kuchyni ako na rajóne. Bolo aj finančne náročné pre mojich rodičov. To, čo som sa naučil v škole, som totiž hneď skúšal na rodičoch a to bola pre mňa obrovská skúsenosť. Nikdy by som nemenil, aj keď variť je často drina a obrovská zodpovednosť. Nie je nič krajšie, ako keď vás práca baví a napĺňa. Byť šéfkuchárom je vlastne koníček, za ktorý vám ešte aj platia.
Keby ste dnes mali osemnásť rokov a nanovo si volili profesiu, rozhodli by ste sa rovnako?
Určite áno! Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Možno by som ešte viac cestoval a študoval, pretože sa učíme po celý život a gastronómia neustále napreduje. A len tí najlepší s ňou dokážu držať krok.
Čo najlepšie sa vám spája s vašou profesiou – aké najväčšie úspechy sa vám podarilo dosiahnuť?
Veľa som cestoval a veľa zažil. Samozrejme, že snaha a drina prinášajú aj výsledky a ocenenia z medzinárodných súťaží, varíte a stretávate sa so známymi ľuďmi, s hercami, politikmi, so spevákmi… Alebo vás na „staré kolená“ zvolia za prezidenta všetkých kuchárov a cukrárov na Slovensku. Všetko toto je však pominuteľné, ostanú len zážitky a spomienky! Ale to najcennejšie je, ak ľuďom vaše jedlo chutí a dajú vám to vedieť. Hlavne, ak vám vaše vlastné deti povedia: Tatinko, to bolo fajné!
Spomeniete si na nejaké nevýhody vašej práce?
Myslíte horúco a horúcejšie? Alebo že ste v práci aj vo sviatky, keď všetci ostatní majú voľno? Či keď vás nahnevá nejaký dodávateľ alebo hosť? Najväčšou nevýhodou je, že keď prácu robíte so srdcom a gastronómii odovzdávate všetko – pretože ona to potrebuje – tak trpí hlavne vaša rodina, na ktorú nemáte až toľko času, ako by ste chceli.
(kse)
Architekt môže meniť spoločnosť k lepšiemu
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Tomáš Žáček je architekt, ktorý s partnermi vytvoril ekokapsulu, čiže dizajnový, energeticky sebestačný a mobilný dom. Ekokapsula pripomína sci-fi vajce, má plochu len 6,5 štvorcového metra, no predsa poskytuje všetok komfort. S týmto praktickým vynálezom jej tvorcovia bodovali aj na výstave EXPO v Astane a na ekokapsulu už majú objednávky z celého sveta.
Tomáša Žáčka sa pýtame, či vždy chcel byť architektom. „Pôvodne som chcel študovať fyziku alebo históriu. Nakoniec som však išiel na Stavebnú fakultu STU, kde som vyštudoval odbor architektúra, a potom som pokračoval na fakulte architektúry, kde som si dorobil celý inžiniersky stupeň.“ Zmenila sa za ten čas jeho pôvodná predstava o tom, čo znamená práca architekta? „Mal som predstavu, že architekt je ten, čo vymýšľa a kreslí domy. V zásade sa moja predstava nezmenila, akurát som v pozitívnom zmysle každý deň prekvapený, čo všetko sa dá robiť s architektúrou, aká je architektúra všeobjímajúca disciplína. Svoje povolanie robím veľmi rád, aj keď je to často drina. Nie je to práca od deviatej do sedemnástej, najlepšia na nej je kreativita. A najhoršia? Nemožnosť kreativity. V našej firme vyvíjame aj ekokapsuly, čo je práca skôr dizajnéra ako architekta. Vo svojej architektonickej firme nice&wise sa venujeme najmä navrhovaniu bytových domov, urbanizmu a interiérom.“
Pokiaľ ide o požiadavky na architekta, mal by byť podľa Žáčka univerzálny, flexibilný, otvorený, zvedavý, stale sa učiaci a hlavne pozitívny. On sám má v pláne skúmať, čo všetko architekt dokáže zmeniť v spoločnosti k lepšiemu.
(kse)
Učiteľ nie je google
Foto: archív Adriany Hlavinkovej
Adriana Hlavinková je učiteľkou na Spojenej škola, ZŠ a G na Tilgnerovej ulici v Bratislave. "Každý rok na konci školského roka si unavená fyzicky aj psychicky hovorím, že povolanie učiteľky nebola dobrá voľba. Ale ako stojím v posledný júnový deň v prázdnej triede, vysvedčenia odovzdané, deti rozutekané a ja odkladám posledný kúsok kriedy, viem, že to určite bola správna voľba. Áno, napriek všetkému by som nemenila.
Byť učiteľkou nie je prestížne povolanie ani nemá potrebnú vážnosť. Všetko však závisí od jednotlivca a vzájomného vzťahu učiteľa – rodiča – detí… Vo svojej pedagogickej praxi som už zažila všeličo, človek si pamätá hlavne to zlé. Ale ja sa teším z toho, že mám okolo seba milé a šikovné deti, ktoré podporujú skvelí rodičia. O rok mi končí maturitná trieda, ktorá je už štyri roky súčasťou môjho života, a vďaka študentom a ich rodičom som hrdá, že som pre nich "pani učiteľka“…
Ako sa bude učiteľstvo vyvíjať? Je to ako s hokejom či futbalom – každý Slovák predsa vie, čo potrebujú naše deti! Kiež by to bolo také jednoduché… Riešenie hľadá aj laická, aj odborná verejnosť. Stojíme na križovatke, keď sa stretáva staršia generácia s tou mladšou, porevolučnou, ktorá už nezažila svet spred roku 1989, nepozná ani vývin v 90. rokoch, žije len prítomnosťou a budúcnosťou, preto sa ťažko hľadá to „správne“. Zmenila sa doba, zmenili sa ľudia, zmenili sa spoločenské nároky a očakávania, svet je iný… Ale občas treba ostať hrdo stáť, nech zmeny prejdú bez povšimnutia a zopakovať to, čo tu už bolo. Úcta voči sebe navzájom, slušné správanie, objavovanie sveta poznania, hľadanie múdrosti, sila rodiny a kamarátstva – to sú hodnoty, ktoré netreba "uploadovať“, resetovať či deletovať, netreba vo všetkom dávať "like“, "zdieľať“ a prispôsobovať sa dobe, lebo je to "cool“.
Učiteľ nie je googlom, nemusí vedieť všetko. Učiteľ by mal dieťa viesť v hľadaní odpovedí na jeho otázky, pomáhať mu zorientovať sa a motivovať ho k učeniu. Žiakov dnes lákajú veci okolo nich a rozptyľujú ich – svet televízie, mobilov, počítačov je ozaj silné lákadlo, nudné učenie nemá šancu. Učiteľ musí veriť tomu, čo robí, a žiť príkladom. Nefunguje to vždy, ako mama dvoch detí o tom viem svoje, ale snažím sa a verím, že raz to prinesie svoje ovocie… Dnešné deti to majú o to ťažšie, že majú okolo seba toľko možností. Žiakom chýbajú vzory a skutočné hodnoty, vidia skôr pseudohrdinov, svet plný ligotavých pozlátok, ľahký zárobok za málo námahy…
Stále sú však mnohí žiaci, ktorým nie je jedno, čo s nimi bude, čo bude s týmto svetom aj s naším Slovenskom, len ich nie je tak vidieť. Menšie deti na základnej škole lákajú povolania, ktoré sú na televíznych obrazovkách, ale starší si už vyberajú zodpovedne podľa toho, v čom sú dobrí, v čom sa uplatnia, podľa kvality vysokej školy, podľa zárobku… Vedia, že konkurencia je veľká, preto sa snažia pripraviť čo najlepšie. Miznú remeslá a praktické zručnosti, niet odborníkov na opravy a výrobu čohokoľvek, ale chýbajú aj možnosti vzdelávať sa v nových profesiách…"
(hd)
O dátových analytikov je dnes núdza
Foto: archív Michala Kollára
Práca Michala Kollára je pre humanitne naladených ľudí záhadou. Keď povie, že je dátový analytik v oblasti prieskumu trhu, len s ťažkosťami si dokážeme predstaviť, čo vlastne robí. "Programujem dotazníky pre telefonické a on-line prieskumy, do čoho patrí váženie dát a ich analýza, kódovanie otvorených otázok a tiež automatizácia v užívateľských programoch. Občas robím aj preklady dotazníkov z nemeckého do slovenského jazyka,” približuje absolvent odboru geografia na Prírodovedeckej fakulte UK.
Podľa Michala je obťažnosť tejto práce individuálna – niekto ju zvládne bez problémov, iný by ju robiť nedokázal. „Je to práca, pri ktorej musí človek zapájať mozgové bunky. Analytické a matematické myslenie spolu so zmyslom pre detail sú nevyhnutné. Keďže pracujem v Rakúsku, vyžaduje sa tiež nemčina na najvyššej úrovni,” vysvetľuje mladý Bratislavčan, ktorý do Viedne každý deň dochádza. Sedavé zamestnanie sa snaží vyvážiť športom a výletmi s priateľmi. "Sociálna kontakty pri tomto type práce sú totiž minimálne. Určite to nie je vhodná pozícia pre spoločenské a extrovertné povahy.“
Ak by sa mohol vrátiť v čase o desať rokov, Michal by si zvolil štúdium jazykov – nemčinu, angličtinu a francúzštinu. „V detstve som mal sen, že sa stanem meteorológom. Počas dospievaniu sa mi zapáčila nemčina a pustil som sa do jej samoštúdia. Tri roky po vysokej škole, so skúsenosťami s prácou v oblasti prieskumu trhu, som nabral odvahu a začal som si hľadať prácu v Rakúsku, čo sa mi nakoniec podarilo. Teší ma, že zo strany rakúskych kolegov cítim rešpekt, a že som sa tam dokázal ako človek z východnej Európy presadiť.“
Podľa Michalových slov je na súčasnom trhu práce o kandidátov na túto pozíciu núdza. "Myslím, že pracovné príležitosti v oblasti dátových analýz budú pribúdať. S najväčšou pravdepodobnosťou sa však už budú volať inak.“
(jan)
Softvérový inžinier: Čoraz zložitejší svet si vyžaduje automatizáciu
Foto: archív Rada Kostelníka
Rado Kostelník vyštudoval softvérové inžinierstvo na STU a posledných 15 rokov pracuje v oblasti vývoja softvéru. "Som softvérový inžinier, alebo aj vývojár, programátor, developer – všetky tieto názvy označujú moje povolanie. Technický smer som sa rozhodol študovať už v detstve. Od školského veku som bol fascinovaný možnosťami počítačov, takže pri výbere strednej a vysokej školy ani nebolo potrebné zvažovať iné alternatívy. Vhod, samozrejme, prišiel aj rozmach IT v 90. rokoch, ktorý toto rozhodnutie len posilnil. Nad pracovným uplatnením som sa teda veľmi nezamýšľal – podľa očakávaní s tým nebol žiadny problém.
Myslím si, že technológie budú ovplyvňovať náš život aj naďalej a čoraz viac. Štúdium techniky teda zrejme má význam aj pre budúce generácie. Problémom môže byť však súčasná rýchlosť vývoja technológií, minimálne v oblasti softvéru. Niektoré technológie majú životnosť pár rokov alebo len mesiacov. Školy sa teda musia zamerať na výučbu základov, ktoré sú platné už roky, a ostatné nechať na prax. Oproti humanitným vedám má technika výhody v merateľnosti a spôsoboch testovania hypotéz – opakovateľnosťou, s výrazne menším rizikom ovplyvňovania výsledku subjektívnymi názormi a zlou interpretáciou. Výhody v ekonomickej oblasti sú tiež hmatateľné – jednoduchšie sa dá predať technická novinka ako napríklad novinka v oblasti politológie."
Na otázku, či je so svojou prácou spokojný, odpovedá: "V súčasnej práci je pozitívne to, že nejde o monotónne opakovanie jednej činnosti – teda až na sedenie na stoličke. Nové problémy si vyžadujú hľadanie nových riešení a využívanie nových technológií, ktoré tu ešte pred rokom neboli. Nad iným povolaním som sa nezamýšľal – náhla zmena povolania by znamenala zahodiť poznatky z rokov praxe. Informačné technológie majú jednoznačne budúcnosť. Narastajúca komplexnosť sveta si bude vyžadovať automatizáciu. Veľa problémov v súčasnom svete je možné riešiť zvýšením efektivity – napríklad plytvanie potravinami alebo energiou – a s tým technológie budú vedieť pomôcť.
Samozrejme, IT nie je masový biznis, ktorý dokáže zamestnať všetkých. Vysoké platy sú dané relatívnym nedostatkom ľudí, ktorí sú schopní kvalifikovane hľadať riešenia a obetovať svoj čas neustálemu štúdiu. Predpokladám, že v budúcnosti vysoké platy zostanú len tým naozaj najšikovnejším. Všetky súčasné povolania, v ktorých budú technológie lepšie ako človek, ktorý ich vykonáva, postupne zaniknú. Remeselníci, umelci, kreatívci, učitelia budú mať prácu aj v budúcnosti. Myslím si, že sa dočkáme doby, keď si budeme chcieť priplatiť za manuálnu prácu alebo výrobok namiesto niečoho vyrobeného priemyselne."
(kse)
V práci chcem hovoriť po anglicky
Foto: archív Silvie Lelovicsovej
Silvia Lelovicsová pracuje ako senior manažérka vzťahov s dodávateľmi. V telekomunikačnej firme má na starosti spoluprácu s dodávateľmi služieb a riešenie vysoko eskalovaných porúch a oneskorení. „Túto prácu som si našla po návrate zo zahraničia a v zásade mojou jedinou podmienkou bolo každodenné používanie angličtiny. Nemám nejako definované povolanie snov, ale táto práca ma baví, pretože je pomerne rozmanitá. Za jedinú nevýhodu by som považovala stres v prípade riešenia nejakého urgentného problému. Keďže firma je zahraničná, budúcnosť mojej profesie záleží od politiky firmy a toho, či sa rozhodne posunúť dané pozície do lacnejších krajín. Ale o prácu sa neobávam, keďže firma je veľká a nie je problém s relokáciou.“
Na otázku, aké vysoké školy sa podľa nej dnes oplatí študovať, odpovedá: „Okrem techniky, medicíny a možno ešte práva vysoké školy neposkytujú žiadnu pridanú hodnotu. Považujem za absurdné, ak si niekto vyštuduje nejaký nezmyselný titul a zamestná sa mimo odboru, ale nárokuje si plat s titulom. Vyskúšala som kadečo, moja prvá práca bola vymáhanie pohľadávok, zo zahraničia mám skúsenosť od upratovania cez prácu barmanky a čašníčky až po kancelárske práce. Každá robota má niečo do seba a úprimne by som všetkým ľuďom dopriala pár mesiacov obsluhovania hostí. Možno by sa potom na niektoré veci, čo sa týka služieb, pozerali inak.“