Ukázalo sa, že pokiaľ má človek nadšenie, môže mať povolanie snov učiteľ, filozof aj programátor. Popri tradičných zamestnaniach sme objavili aj niekoľko s tajomnými názvami ako dátový analytik či senior manažérka vzťahov s dodávateľmi. Dozvedeli sme sa, že obracať sa musí stand up komik aj šéfkuchár. Všetkých oslovených spájalo to, že svoju prácu robia s láskou.
Spisovateľka Etela Farkašová: Bez filozofov to nepôjde
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Keby ste sa dnes rozhodovali o budúcom povolaní, do čoho by ste sa pustili?
Ak by som dnes mala „– násť“, pravdepodobne by som inak myslela, inak vnímala a prežívala svet ako pred vyše polstoročím, a veru neviem, čo by som odpovedala. Za svoje dnešné ja však poznám odpoveď: volila by som to isté štúdium, azda by som si pribrala ešte psychológiu… a opäť by som chcela stáť za katedrou, a popritom sa venovať aj literatúre…
Stále pretrváva záujem o humanitné vedy, ale vraj to už nie je perspektívne štúdium. Je to naozaj už „zbytočná“ škola?
Ťažko zovšeobecňovať. Celkom iste niektorí uchádzači prichádzajú na univerzitu študovať filozofiu a ostatné humanitné vedy najmä preto, lebo majú o ne skutočný záujem. Prichádzajú však aj takí, ktorých cieľom je získať „papier“ a štúdium humanitných, ekonomických či iných spoločenských vied pokladajú za ľahšie ako štúdium prírodných či technických vied. V minulých rokoch bol napríklad na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského o filozofiu menší záujem, teraz sa situácia zlepšila aj vďaka tomu, že škola ponúka nové neučiteľské štúdium filozofie v kombinácii so sociológiou či religionistikou. Je síce pravda, že absolventi filozofie nie sú až takí žiadaní ako informatici, počítačoví experti alebo technici, no celkom iste nie sú ani stratení, ani zbytoční. Podľa informácií od prodekanky FiF UK doc. Mariany Szapuovej len necelé 4 % absolventov Filozofickej fakulty UK z roku 2016 nemajú zatiaľ zamestnanie. Viacerí absolventi filozofie našli uplatnenie vo sférach, ktoré na prvý pohľad nesúvisia s týmto odborom, a sami tvrdia, že štúdiom filozofie získali dobré východisko pre pružné myslenie, pre inovatívne pohľady v oblasti médií, kultúry v najširšom zmysle slova, verejnej správy. Štúdium filozofie totiž poskytuje aj všeobecnejší základ, vedomosti, ktoré sú uplatniteľné i mimo filozofie.
Pre vás bola filozofia vysnené štúdium… Čo vám dalo štúdium filozofie?
Na filozofické štúdium som sa dala až po štúdiu matematiky a fyziky, najmä matematiku som mala na strednej škole veľmi rada, no nachádzala som v nej málo toho, čo sa týkalo ľudskej existencie, prežívania individuálneho času. Filozofia mi ukázala iné spôsoby myslenia a naučila ma myslieť v súvislostiach, rozlišovať medzi podstatným a menej podstatným a byť zdravo skeptická. Preto bude filozofia potrebná vždy. Vo svete filozofia nastoľuje dôležité otázky súvisiace s rozvojom techniky a technológií, s globalizačnými procesmi, s problémom umelej inteligencie, kyborgov…
(hd)
Elena Hidvéghyová-Yung: Píšem perom modrým aj zlatým
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Písané SLOVO je mojím pracovným nástrojom. Pohybujem sa v dvoch extrémnych polohách jazyka: ako súdna prekladateľka z čínštiny robievam notárske listiny uznesenia súdov, trestné oznámenia, výsluchy, ale aj zmluvy, certifikáty… Včera to bola napríklad súdna pitva. Takáto práca si vyžaduje maximálnu exaktnosť a vecnosť. To druhé, čomu sa venujem, je poézia a próza: maximálne slobodný rozlet ducha, fantázia, snovosť… Ale mám rada oba svety. Ten prvý vo mne cibrí istý zmysel pre pravdivosť, presnosť, logiku, … Písanie umeleckej literatúry je potom príjemným oddychom od vypätého rácia – i keď kdesi vo mne stále svieti kontrolka: Dáva to zmysel?, Nie je to príliš iracionálne, uletené?
Ako sa žije básnikovi… Básnici, umelci ako takí, patria k ľuďom s veľkou senzitivitou, ktorá robí život v niečom ťažším a v niečom zase bohatším. Je to nádherný danajský dar. Reálne mám na písanie a čítanie umeleckej literatúry oveľa menej času, ako by som chcela… Ale je to v poriadku. O to viac si vzácny čas pre tvorbu viem vychutnať. Pred rokmi som napísala lapidárnu báseň, ktorá v princípe platí aj dnes.
Moje tri životy
Ráno som slúžka;
potom na niekoľko hodín
dobre oblečená pani
prekladateľka, účtovníčka – nanajvýš racionálna žena;
navečer znovu slúžka,
a v noci, keď zaspia všetky naše deti,
konečne tvoja mesačná milenka a poetka.
Na literárnych textoch rada pracujem veľmi skoro ráno alebo v noci, keď deti spia. Cez deň sa venujem skôr prekladom, administratíve a iným pragmatickým činnostiam.
Súdne preklady a umelecké texty… To prvé je môj chlieb. To druhé zase láska, ktorá živí moju dušu. Obe sféry písania sú teda v mojom živote nesmierne dôležité. Sama som to pomenovala Dve identity: pero modré, pero zlaté… Lebo podpis súdneho prekladateľa musí byť modrou farbou (je na to zákon) a na neodmysliteľnej úradnej pečiatke musí byť môj titul. Venovania do svojich kníh však zásadne vpisujem zlatým perom. A pokiaľ ide o titul, spisovatelia, umelci ho nikde nepoužívajú – aj na to je zákon (v srdci). Navyše v úradných prekladoch som E. H. (exaktnosť podľa občianskeho preukazu). V literatúre si k menu pridávam aj manželovo – Yung (umelecká voľnosť). Teda používam dve trochu odlišné priezviská a páči sa mi to. Je to v niečom symbolické.
(kse)
Herečka Lucia Siposová: Kabaret nie je nevyhnutnosť, ale vášeň
Foto: TV JOJ
Aký cveng má dnes povolanie herečky? Rastie jej význam a prestíž alebo je ťažké sa s touto profesiou uživiť? Musí sa dnes herec veľa obracať?
Moja babička chcela byť herečkou v 50. rokoch. Jej mama však bola bigotná katolíčka a nedovolila jej to, lebo to bola hanba. Postupne v období socializmu sa stali herci spoločensky váženými ľuďmi, pokiaľ robili, čo sa od nich očakávalo a nevystrkovali príliš rožky. Bolo to pre nich veľmi plodné obdobie, mali dostatok práce aj rešpektu. S príchodom kapitalizmu nastala pre hercov ťažká doba. Najdôležitejším sa stal kapitál. A ten umenie nevytváralo. Prestalo sa dotovať a umelci spolu s učiteľmi či zdravotníkmi klesli na dno rebríčka, spoločensky aj finančne. Na lepšie časy začalo svitať ekonómom, právnikom, bankárom, developerom, obchodníkom a mafiánom… Po 20 rokoch stabilizácie v novom systéme sa pomaličky začala obrodzovať aj kultúra, investuje sa do nej, vznikol šoubiznis. Dnes sa vie herec dobre predať, ak má šťastie. Ale musí sa obracať. A musí sa páčiť. Každý herec nie je hviezda. Je to nestabilné a riskantné povolanie. Nie každý zvláda takýto životný štýl. Ale istý cveng to má. Môžete byť pre niekoho idolom, inšpiráciou. Ľudia sa radi hercami obklopujú, obdivujú ich bezprostrednosť, hravosť.
Ste rada, že ste si vybrali toto povolanie alebo ste to niekedy aj ľutovali?
Nikdy som nič neľutovala. Keby som chcela niečo iné, išla by som za tým. Na mojej práci ma fascinuje práve to, že je nepredvídateľná a rozmanitá. Nikdy neviete, kto vám zavolá, aký projekt vás čaká, s kým budete pracovať, či to bude dobré, alebo zlé… Učíte sa stále od začiatku. Keď raz niečo zahráte skvele, neznamená to, že zahráte skvele vždy. Je to večná škola. Nehovoriac o tom, že jeden rok môžete zarobiť milión, a druhý nič. Nikdy neviete, ale tá možnosť, že sa to dá, je skvelá. Aspoň v mojom prípade je to tak, som celý život na voľnej nohe.
Čo dnes od človeka vyžaduje táto profesia? Rastú nároky? Vy ste aj spisovateľka, manažérka, šéfujete kabaretu – bola to nevyhnutnosť alebo skôr vaše nadšenie?
Otvoriť si kabaret predsa nie je nevyhnutnosť! Nevyhnutnosť by bola, keby som musela robiť servírku u nás na korze, aby som prežila. Otvoriť si podnik je posun, investícia a vášeň. Inak by to nešlo. Nekalkulujem, robím veci, ktoré ma bavia, niekedy je motivácia tvorba, umenie, inokedy peniaze, lebo chcem žiť život, aký sa mi páči. Ideálne, keď sa to spojí. Mám šťastie, že mi ide veľa vecí a môžem kombinovať herectvo so spevom, s moderovaním, produkovaním aj písaním. A dnes už aj s podnikaním. Každý ako môže a vie. Nie je na to recept. Aj to je riziko tohto povolania.
Viete si predstaviť, že by ste mali nejaké iné povolanie? Aké? Čo by vás lákalo?
Odmalička som bola všestranná a išlo mi takmer čokoľvek, čoho som sa dotkla. Okrem športu a maľovania. A zaujímalo ma mnoho vecí. Dodnes mám priateľov z rôznych oblastí, potrebujem nové informácie, iné svety. Viem si predstaviť, že robím akékoľvek slobodné povolanie. To je pre mňa dôležité. Aby som bola pánom svojho času. Rada by som v budúcnosti zastupovala umelcov, možno aj učila. A možno sa angažovala v nejakej dobročinnej práci. Ale to hovorím o vzdialenejšej budúcnosti, keď využijem všetky svoje možnosti ako herečka. Alebo keď už toho budem mať skrátka dosť.
(kse)
Stand up komik Ján Gordulič: Niekto má na to predpoklady, niekto si to vydrie
Foto: archív Jána Gorduliča
Stand up comedy sa dá uživiť. Treba sa to len naučiť robiť. Absolvovať päťdesiat až sto vystúpení, venovať sa písaniu svojich vystúpení, čítaniu, čo zaberie asi desať hodín týždenne. Táto práca je drina aj zábava. Sú momenty, keď som ako vo sne, keď mi tlieska celá sála. A, naopak, občas príde peklo – keď sedím doma a z nápadu sa snažím urobiť stand up. To sú tvorivé muky. Nevýhodou tejto práce je, že veľa cestujem. Za posledný mesiac som mal dvadsať vystúpení, teda dvadsať večerov mimo domova. Hotelové izby a svoje vrecúško s hygienickými potrebami už nenávidím. S pribúdajúcimi projektmi tiež rastú nároky na byrokraciu a manažment. Tím sa rozrastá a treba investovať extra čas do jeho koordinácie – aby ľudia o seba nezakopávali, ale aby komunikovali a pomáhali si.
Písanie a vymýšľanie ma vždy bavilo, veľa som sa naučil pri práci v PR agentúre. Manažérsky, organizačný a finančný pohľad na vec mi zase dalo štúdium filmovej a televíznej produkcie a manažmentu.
Moje začiatky na javisku sa spájajú s moderovaním filmových festivalov. Občas sa mi tam zadarilo zavtipkovať a veľmi som si to užíval. Väčšinu času som bol totiž strojený a závidel som Sajfovi, ako sa vie uvoľniť a hocičo trepnúť. Ak chce byť niekto stand up komikom, v prvom rade by mal byť vtipný. To dosť pomôže. Výhodou je tiež vytrvalosť. Chcieť sa to naučiť. Hovoriť na mikrofón, písať, naučiť sa správne načasovať pointu. Neprežívať až tak veľmi trápne chvíle alebo si ich dokonca užívať. Je to ako so športom. Niekto má na to predpoklady, niekto si to vydrie.
Jedným z najväčších úspechov na tomto poli zábavy je vybudovanie značky Silné reči, ako najsilnejšej a najznámejšej stand up comedy show na Slovensku. Teším sa, že sa u nás dokážu niektorí komici touto prácou uživiť a ďalší si slušne privyrobiť tým, čo ich baví. Teším sa, že dávam prácu ľuďom, učím ich nové veci, ponúkam im priestor, v ktorom sa učia jeden od druhého. Silné reči sú moja rodina, ktorú som si postupne vybudoval. Teším sa aj z Ťažkého týždňa – nášho online videoformátu, v ktorom komentujeme aktuálne dianie. Mám radosť z toho, že sme dostali Silné reči do televízie a chystáme ďalšie projekty. Baví ma nielen ľudí zabávať, ale aj vytvárať programy a šou, v ktorých ich budú zabávať iní. Asi najväčší úspech je však tím ľudí, ktorý som dal dokopy. Nebojím sa s nimi pustiť do hocičoho.
Budúcnosť tejto profesie vidím pozitívne. Ľudia sa vždy budú chcieť zabávať. Počuť veci, o ktorých sa nahlas nehovorí. Stand up komikom môžem byť dovtedy, kým mi starecká demencia a kamaráti nepovedia, aby som sa už na to vykašľal. Aj iné povolania majú šancu na prežitie. Napríklad taký psychológ pre ľudí nahradených robotmi. Alebo kontrolór uzavretia dverí na rakete či tlmočník z/do mimozemštiny. Operátor teleportu je tiež perspektívny. A na zahodenie nie je ani autor biografie Antona Danka.
(jan)
Andrea Coddington: Z novinárky spisovateľkou
Foto: LÝDIA JOŠTOVÁ
Byť spisovateľkou je pre mňa celkom určite profesia snov. Darovala som si slobodu, ktorá je pre mňa osobne asi najdôležitejšia. Verím, že spisovatelia majú pred sebou budúcnosť, pretože sú potrební, podobne ako iní umelci. Na to, aby niekto siahol po knihe – potrebuje viac čas než peniaze. Konkurenciou sa znepokojuje asi každý z nás individuálne, ale mňa absolútne nevyrušuje, práve naopak – keď čítam knihy, ktoré sa mi páčia – skôr si poviem – hm, škoda, že toto nenapadlo mne. Knihy som začala písať ako logické vyústenie mojej žurnalistickej cesty, aj preto sa venujem skutočným príbehom – majú pre mňa nielen ľudskú, ale aj publicistickú a informačnú hodnotu.
Ak nerátam nejaké divné drobnosti, tak som sa celý život živila novinárčinou, respektíve prácou so slovom. V jej rôznych podobách až po písanie kníh. Vyskúšala som prácu vo veľkej americkej korporácii, slovenskej firme, bola som na voľnej nohe, pracovala na kontrakty – všetko má svoje pre a proti a niečo mi sedí viac ako iné. Možno najviac je tá možnosť výberu. Ako vravím – sloboda. Tiež si myslím, že treba skúšať nové veci. Aj v rámci profesie, zamestnania – na jednom mieste by človek nemal stvrdnúť až do vyhorenia…
A aké povolania majú budúcnosť? Vždy budeme potrebovať lekárov, právnikov, ale aj maliarov a stavbárov. Remeslo v ruke (alebo v hlave) je podľa mňa veľkou výhodou. Jazyky tiež. Hlavne sa treba vedieť obracať – a nebáť sa.
A čo by lákalo mňa, ak by som nebola spisovateľkou? Som veľký športový fanúšik, takže tajne by som chcela byť asi trénerkou. Podľa sezóny si niekedy ujdem na tom, že by som mala reštauráciu pri mori, alebo bola barmankou v nejakom veľkom letnom klube. V zime som wellness manažérkou. Najšťastnejšia však budem, ak mi bude slúžiť hlava a moje knihy si nájdu miesto v knižniciach ľudí. To je perfektný pocit.