Hold láske
„Neboli z rovnakého plemena/ani nemali rovnakého boha/ale žili jeden pre druhého/a snívali o tom, že zdrhnú …,“ spieva sarajevská kapela Zabranjeno pušenje v pesničke Boško a Admira. Je to hold láske, ktorá sa odmietla pokoriť pred vojnou. „Žiadna Júlia, žiadny Romeo/nemilovali tak veľmi druhého/a nikto už nikdy nebude …,“ pokračuje text, pripomínajúci príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa spoznali ako šestnásťroční v olympijskom roku 1984 a ďalších deväť rokov tvorili nerozlučný pár.
A nikto neriešil ich rozdielny pôvod alebo snáď náboženstvo, ako to v predvojnovom Sarajeve bolo úplne bežné. „Admiru som vôbec nevnímala ako moslimku, videla som v nej priateľku môjho syna, ktorú z celého srdca miloval a ktorú som mala rada aj ja,“ spomínala Radmila Brkičová pred pár rokmi na Boškovu partnerku, kvôli ktorej odmietol odísť z obkľúčeného Sarajeva. Mesto už predtým opustili jeho matka i brat, ktorí našli bezpečné útočisko v Srbsku.
Chceli nájsť šťastie niekde vo svete
Boje sa v Bosne rozhoreli na jar 1992 a Boško s Admirou celý nasledujúci rok zdieľali osud obyvateľov Sarajeva, odrezaného od sveta srbskými jednotkami. „Rozdeliť nás môže len guľka,“ hovorila vraj Admira, ktorá sa nakoniec v máji 1993 odhodlala opustiť rodičov a utiecť so svojím priateľom preč od vojny, za normálnym životom. „Plánovali odísť do Belehradu, tam sa vziať a potom skúsiť nájsť šťastie niekde vo svete,“ rozprávala so slzami v očiach Radmila Brkičová novinárom.
Zvečnený okamih spoločnej smrti
S pomocou priateľov sa im podarilo dohodnúť, že prejdú frontovú líniu do Srbmi ovládanej časti Sarajeva a potom pôjdu ďalej. V to aspoň dúfali – osud však rozhodol inak. A vybral si na to miesto, kde 5. apríla 1992 zahynuli prvé dve obete takmer štvorročného obliehania Sarajeva. Účastníci pokojnej demonštrácie proti násiliu Suadu Dilberovičovú a Oľgu Sučičovú vtedy na moste Vrbanja, ktorý sa klenie cez rieku Miljacku blízko centra mesta, zasiahli guľky ostreľovačov.
Podobné, aké polovici v mája 1993 zabili Boška a Admiru, ktorým nepomohla ani dohoda o bezpečnom odchode. „Vykukol som z okna a uvidel dievča a mladíka, ktorí bežali po vzdialenejšej strane mosta. Než som však vytiahol foťák, bolo už neskoro, oboch už zasiahli výstrely,“ spomínal americký reportér Mark Milstein, ktorý vtedy odfotografoval ikonickú snímku páru objímajúceho sa aj v okamihu smrti. Prvá guľka podľa svedkov trafila a na mieste zabila Boška, druhá potom ťažko zranila Admiru.
Odkiaľ vyšla guľka?
Dievča sa ešte z posledných síl doplazilo k svojmu priateľovi, potom zomrelo aj ono. Telá oboch obetí zostali na moste ešte celý týždeň, bojujúce strany sa totiž nemohli dohodnúť, kto by sa mal o mŕtvych postarať – a jednotky OSN do veci odmietali zasiahnuť. Až ôsmu noc po smrti ich moslimskí zajatci Srbov preniesli na srbskú stranu, kde obe telá dočasne pochovali. V tom čase sa už po celom svete šíril príbeh o láske „sarajevského Rómea a Júlie“, ktorý napísal americký novinár Kurt Schork.
Boškova matka z tohto prirovnania dodnes nie je príliš šťastná. „Naše rodiny predsa proti ich láske vôbec nič nemali,“ hovorí žena, ktorá po vojne – po dohode s Admirinými rodičmi – nechala svojho syna pochovať po boku jeho osudovej lásky. Dodnes pritom nevie, kto mladých milencov zabil. Pôvodne sa predpokladalo, že výstrely prišli zo srbskej strany, pred niekoľkými rokmi sa však objavilo nepotvrdené svedectvo o tom, že guľky vypálil príslušník moslimskej špeciálnej jednotky.