Zrod vojska
Československé vojsko na Rusi sa z pôvodnej Českej družiny pomaly formovalo v priebehu rokov 1915 – 1916. Jeho zrod bol poznačený aj rozporom medzi koncepciou orientácie na západné demokracie, ktorú reprezentoval Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš, a koncepciou príklonu k ruskej monarchii, ktorú zastával štvrtý – dnes zabúdaný – člen Československej národnej rady (ČSNR) v Paríži Josef Dürich (1847 – 1927).
Ten sa počas pobytu v Rusku v októbri 1916 pokúsil o samostatnú akciu – zriadenie „Národnej rady československých spolkov na Rusi“, za ktorú bol nakoniec z ČSNR vylúčený. Bolo by to však samostatné rozprávanie, pre našu potrebu stačí uviesť, že aj Dürichovou zásluhou bol v roku 1916 založený 1. československý strelecký pluk a v januári 1917 Československá strelecká brigáda. Ruská februárová revolúcia odsunula Düricha na okraj politického diania, čo umožnilo opätovné zjednotenie pod vedením ČSNR v Paríži. Prekonala aj vnútorný rozpor medzi slovanským proruským cítením väčšiny Čechov a Slovákov v Rusku a ich demokratickou orientáciou, ktorá narážala na politickú realitu ruského samoderžavia. Situácia po februárovej revolúcii im umožnila sa s Ruskom konečne plne stotožniť. Legionári boli totiž zapálenými rusofilmi, na čo by sme nemali zabúdať.
Znamenalo to, že na jednej strane považovali za prirodzené, že ich vysnívaný budúci český a slovenský štát bude v nejakej forme spojený s Ruskom a možno aj podriadený ruskej zahraničnej politike, no súčasne si osobovali automatické právo aktívne zasahovať do ruskej vnútornej politiky. Ruské elity to prvé takmer samozrejme akceptovali, s tým druhým už mali problémy, ktoré neskôr vyústili do tragického odcudzenia.
Ďalším pozitívnym momentom bolo, že nová Dočasná vláda súhlasila s podstatným rozšírením česko-slovenského vojska na ruskej pôde a jeho politickým podriadením ČSNR v Paríži. 1. – 2. júla 1917 sa Československá strelecká brigáda neobyčajne vyznamenala v bitke pri Zborove počas tzv. Kerenského ofenzívy. Žiaľ, toto víťazstvo bolo len symbolické. Demoralizovaná ruská armáda nedokázala česko-slovenský úspech už využiť.
Pod jeho dojmom však do októbra 1917 boli sformované dve česko-slovenské divízie s celkovou silou asi 40-tisíc mužov. 9. októbra vznikol samostatný česko-slovenský zbor na čele s ruským generálmajorom Vladimírom Šokorovom. Podiel etnických Slovákov bol asi 7,4 percenta. V záujme objektivity je treba priznať, že z českých a zo slovenských zajatcov v Rusku (200– až 250-tisíc) väčšina vstup do česko-slovenského vojska odmietla. Koncom roku 1917 sa 1. divízia nachádzala pri Žitomire a 2. divízia pri Kyjeve.
Dôsledky októbrovej revolúcie
Boľševická revolúcia v Petrohrade (7. novembra 1917) bola legionármi vnímaná ako úder pod pás. Pri moci bola zrazu vláda, ktorá hovorila o mieri s Nemeckom a o ktorej panovalo presvedčenie, že je zložená z nemeckých agentov a v zásade z neruských, neslovanských elementov.
3. decembra 1917 táto nová sovietska vláda uzavrela s ústrednými mocnosťami prímerie a 22. decembra začala s nimi v Breste Litovskom rokovať o mieri. Pobyt česko-slovenského vojska na ruskej pôde sa stal zbytočným. Masaryk, ktorý pricestoval koncom roku 1917 do Ruska, preto nariadil odsun česko-slovenského vojska do Francúzska. Zásah do rozhárajúcej sa občianskej vojny v Rusku a na Ukrajine považoval za nezmyselný – a to aj napriek výzvam antiboľševických síl a cíteniu väčšiny príslušníkov légií. Len malá skupina legionárov priamo odmietla neutralitu a pripojila sa k Dobrovoľníckej armáde na juhu Ruska, kde sformovali vlastný ženijný prápor. Rovnako malý počet z nich sa pripojil k sovietskym útvarom (asi 200 ľudí – najznámejší z nich bol Jaroslav Hašek).
Ako evakuačná cesta bola zvolená trasa cez Vladivostok. Alternatívna cesta cez Murmansk (cez ktorý nakoniec opustilo Rusko 3-tisíc legionárov) sa zdala byť rizikovou, pretože opäť privádzala legionárov do blízkosti nemeckých vojsk, ktoré sa 3. apríla vylodili v novom nezávislom Fínsku. Sovietska strana sa tiež obávala, že na severe by sa česko-slovenské jednotky mohli spojiť s britskými oddielmi, ktoré sa 6. marca 1918 vylodili v Murmansku – hoci vystupovali spočiatku ako spojenci sovietskej vlády, ktorej mali pomôcť ochrániť murmanský prístav, sklady a železnicu pred Nemcami a Fínmi.
Rusko cez Archangeľsk a Vladivostok opúšťal aj Srbský dobrovoľnícky zbor (dve divízie). Na ilustráciu, čo mohlo postihnúť legionárov, keby zostali na Ukrajine, možno azda uviesť osud troch poľských zborov bojujúcich pôvodne na ruskej strane, ktoré boli v priebehu prvých mesiacov roku 1918 po sérii urputných bojov proti Nemcom, boľševikom, ale aj Ukrajincom zajaté alebo aspoň odzbrojené nemeckými a rakúskymi vojskami. Keďže však boli zložené z pôvodne ruských občanov, nehrozil im trest smrti ako väčšine česko-slovenských legionárov.
Ruská armáda riadená boľševikmi sa medzitým rozkladala. Odstraňovanie a vraždy dôstojníkov tento proces len urýchľovali. Na druhej strane sovietska moc postupne rozširovala svoj vplyv v európskej aj ázijskej časti ruského impéria vrátane Ukrajiny, kde vypukla občianska vojna medzi Centrálnou radou a ukrajinskými boľševickými sovietskymi republikami riadenými z Petrohradu a neskôr z Moskvy.
V Breste Litovskom sovietska delegácia vedená Lvom Trockým absurdne 28. januára ukončila rokovania o mieri bez akéhokoľvek reálneho výsledku a nasledujúci deň boľševický vrchný veliteľ ruskej armády práporčík Nikolaj Krylenko vydal rozkaz o demobilizácii armády. No a potom nasledovalo to, čo sa stáva, keď si myslíme, že mier dosiahneme tak, že protivníka ubezpečíme o tom, že my bojovať nechceme.
Nemecko separátne uzavrelo 9. februára mier s Ukrajinskou ľudovou republikou, ktorá 25. januára 1918 vyhlásila nezávislosť od Ruska, a 15. februára oznámilo rusko-sovietskej strane, že o dva dni prímerie vyprší. A tak sa aj stalo. 17. februára 53 nemeckých a rakúsko-uhorských divízií zaútočilo na celej šírke frontu a za týždeň postúpilo asi o 240 kilometrov (operácia Faustschlag). Túto udalosť môžeme smelo označiť za jednu z najzahanbujúcejších ruských porážok v dejinách, porovnateľnú azda len s letom 1941. Preto 3. marca bola vláda sovietskeho Ruska nútená uzavrieť mier – fakticky však kapituláciu.
Nemci získali pod svoju kontrolu Pobaltie a veľkú časť Bieloruska. Sovietska vláda tiež musela súhlasiť s prítomnosťou vojsk ústredných mocností na Ukrajine, v Zakaukazsku a vo Fínsku, ktoré sa medzitým od Ruska odtrhli.
Odsun légií
Postup sovietskej vlády a rozklad východného frontu legionári s obavami vnímali ako zaťahovanie slučky okolo ich krku a ako sabotáž ruského, spojeneckého a aj ich vlastného vojnového úsilia. Vyhlásenie sa za súčasť francúzskej armády (7. februára) a dohoda o evakuácii z Ukrajiny z februára 1918 im ponúkali isté východisko. Ešte sa však stihli 5. – 13. marca 1918 pri Bachmači dostať aj do bojov s nemeckými vojskami, a to na strane ukrajinských sovietskych síl, na ktoré sa oficiálny mier s Nemeckom nevzťahoval.
Nakoniec sa predsa len dostali z Ukrajiny na územie sovietskeho Ruska a vyhli sa tak zajatiu. Rokovania so sovietskou ruskou vládou však boli nesmierne ťažké. Česko-slovenské útvary boli jasne protiboľševicky naladené a predstavovali v daný moment najorganizovanejšiu a najdisciplinovanejšiu vojenskú silu na ruskom území. Sovietska vláda sa však v mieri s ústrednými mocnosťami zaviazala netrpieť na svojom území žiadne ozbrojené protinemecké a protirakúske formácie. Žiadala preto odzbrojenie legionárov, aby ich mohla deklarovať za „cestujúcich civilistov“.
Táto podmienka bola 26. marca vtelená do tzv. dohody z Penzy medzi Radou ľudových komisárov (zastupoval ju Josif Stalin) a Odbočkou ČSNR na Rusi, takže vlaky s česko-slovenskými vojakmi – teraz už len čiastočne ozbrojenými a bez delostrelectva – mohli pokračovať ďalej na východ. Česko-slovenské vojsko bolo rozdelené do 63 vlakových ešalónov, pričom v každom bolo 40 vagónov. Prvý ešalón sa vypravil 27. marca a o mesiac dorazil do Vladivostoku (od 5. apríla pod čiastočnou japonskou kontrolou). Súčasne s presunom prebiehal proces nahradzovania ruských dôstojníkov česko-slovenskými.
Tento pohyb na východ bol však veľmi pomalý. Jeho prekážkou bol nedostatok lokomotív, uhlia a iných zásob a tiež protismerný pohyb nemeckých a rakúsko-uhorských zajatcov, ktorý legionárov neobyčajne iritoval.
V polovičke mája boli česko-slovenské vlaky rozptýlené po celej Transsibírskej magistrále. Počas dlhých zastávok na staniciach a počas zabezpečovania potravín a iných zásob od miestnych podnikov nadväzovali legionári kontakty s predstaviteľmi miestnej ruskej spoločnosti, najmä s miestnymi demokratickými silami reprezentovanými esermi (agrárnymi socialistami) a menševikmi (sociálnymi demokratmi), ktorí boli svojimi politickými názormi legionárom i ČSNR veľmi blízki.
Osobitne v spoločenských stykoch aj s tzv. lepšou spoločnosťou vrátane monarchistov a dôstojníckych kruhov vynikal kapitán Radola Gajda, ktorý bol veliteľom 7. pluku Tatranského s vysokým podielom Slovákov. Rástla aj nedôvera k boľševikom a zhrozenie nad tým, kam priviedli Rusko, ktoré legionári považovali za svoju druhú vlasť. Viacerí velitelia z vlastnej iniciatívy začali pripravovať záložný plán, čo robiť, keby sa konflikt s boľševikmi stal neodvratným.
Mnohé ešalóny odmietli odovzdať zbrane v zmysle dohody z Penzy a ukrývali ich vo vagónoch. Naopak, v Moskve sa sovietske vedenie rozhodlo vyriešiť problém česko-slovenských légií a nebezpečenstvo, ktoré predstavovali, ich odzbrojením a internovaním.
Keď sa pohyb vojsk fakticky zastavil, rozhodla Odbočka Československej národnej rady na Rusi o zvolaní zjazdu vojenských delegátov do Čeľabinska. Udalosti však nabrali rýchlejšie tempo.
Začiatok nepriateľstva
14. mája sa na stanici v Čeľabinsku odohral konflikt medzi legionármi a vracajúcimi sa maďarskými zajatcami. Jeden z nich zranil legionára, za čo ho ostatní Čechoslováci zlynčovali. Miestny soviet následne zatkol 10 česko-slovenských vojakov, ale Čechoslováci zaútočili na miestny soviet, oslobodili väzňov, odzbrojili Červenú gardu a získali 2 800 pušiek a niekoľko diel.
V napätej atmosfére sa 16. – 23. mája zišiel v Čeľabinsku zjazd česko-slovenského vojska, na ktorom bol zvolený Dočasný výkonný výbor na čele s Bohdanom Pavlů (1883 – 1938). Bol predstaviteľom Odbočky ČSNR na Rusi a významným rusofilom. Delegátom prečítal zachytený telegram z Moskvy nariaďujúci odzbrojenie légií. Potom mal k delegátom zjazdu krátky, ale úderný prejav: „Bratia! …počuli ste telegram a dobre pochopili jeho význam. Ide o to, či budeme existovať ako samostatná armáda, alebo či sa necháme rozohnať. Nejde o nič iné, než o zmarenie nášho úsilia o samostatnosť. Vydáme zbrane či nevydáme?“ Delegáti zborovo zbrane vydať odmietli.
„Bratia! Situácia, do ktorej po takomto vašom rozhodnutí ideme, nie je ľahká,“ pokračoval. „Nezabúdajte, že sa staviame mimo zákona, že máme proti sebe vládnu administratívu, mocné vojenské sily a že sme rozptýlení po čiare dlhej desaťtisíc kilometrov. A že sme z väčšej časti odzbrojení a že nemôžeme čakať žiadne milosrdenstvo, keď neposlúchneme. Uvážte dobre, čo všetko nás čaká. Podrobíme sa diktátu a vydáme zbrane?“ Ani na opakovanú otázku nedopovedali delegáti inak. Bolo rozhodnuté.
Aj po sto rokoch slová z uvedeného prejavu i reakcia delegátov zjazdu pôsobia ako balzam na dušu. Najmä po všetkých tých omieľaných zdôvodneniach, prečo sme sa museli v roku 1938 a 1968 bez boja vzdať a že kapitulantstvo vlastne patrí k našej národnej povahe. Vzopätie legionárov v lete 1918 ukazuje, že to nemusí byť pravdou. Existuje aj hrdinskejšia časť našej národnej tradície.
Pravda, legionári mali pocit, že nemajú čo stratiť a už dávno pred súdruhom Maom pochopili, že puška v ruke je na sibírskych pláňach istejšou garanciou než ubezpečenia ďalekej sovietskej vlády v Moskve alebo deklarácie z Paríža a Washingtonu. Boli aspoň sčasti vyzbrojení, vycvičení, vojensky organizovaní a mali skúsenosti z bojov.
Nemali ani najmenšiu chuť dať sa odzbrojiť a riskovať, že budú nahnaní do zajateckých táborov, vydaní do Rakúska-Uhorska alebo rovno pozabíjaní. Boli to navyše muži, ktorí prežili v Rusku nejaký ten čas a boli už ovplyvnení ruským zmýšľaním a tradíciou. A v nich odhodlanie k činom a k násilnému riešeniu konfliktnej situácie hrá omnoho väčšiu úlohu, ako si naivný stredoeurópsky slavianofil je ochotný pripustiť. Zvolili boj ako jediný prostriedok sebazáchovy. Zjazd preto rozhodol o prerušení spolupráce s boľševikmi a zastavení odovzdávania zbraní. Vzhľadom na okolnosti organizačne rozdelil česko-slovenské sily na tri skupiny: západnú penzskú, strednú čeľabinskú a východnú sibírsku. Ich velenie zveril trom dôstojníkom: Stanislavovi Čečekovi, Sergejovi Vojcechovskému a Radolovi Gajdovi, ktorým vydal pokyn pripraviť plán vojenského vystúpenia. Odsunul tak doterajšieho veliteľa zboru generálmajora Šokorova. Jednotky, ktoré už boli vo Vladivostoku, boli považované za „vyriešené“.
Vojsko sa malo presúvať „vlastným poriadkom“ smerom do Vladivostoku. „Vlastný poriadok“ znamenal získanie kontroly nad prepravou po Transsibírskej železnici, určovanie grafikonov, zabezpečenie uhlia, potravín a postavenie sa na odpor každému, kto sa tomu pokúsi zabrániť. V praxi to muselo byť interpretované ako prevzatie moci nad rozhodujúcimi stanicami a mestami pozdĺž trate. Teda zjavné odopretie zvrchovanosti sovietskeho Ruska nad podstatnou časťou vlastného územia. V skratke povedané vojnu.
Bohdan Pavlů
Spomenutý Bohdan Pavlů patrí k osobnostiam, na ktoré neprávom zabúdame. Pochádzal pôvodom z Moravy zo Spešova, no detstvo strávil na Slovensku a vždy sa verejne deklaroval za Slováka, hoci zrejme v masarykovskom ponímaní „príslušníka slovenskej vetvy československého národa“. Je zaujímavé, že v našich dejinách sa venujeme viac osobnostiam reprezentujúcim totalitné ideológie (Tiso, Husák, Clementis) a menej politikom demokratickej európskej orientácie (Pavlů, Ursíny, Lettrich, Kvetko, Dérer).
V kritických mesiacoch roku 1918 bol Bohdan Pavlů skutočným politickým vodcom légií a dokázal ich nielen primäť k veľkým vojenským výkonom, no napomohol aj sformovaniu miestnej ruskej demokratickej protiboľševickej administratívy. Zrejme žiadny Slovák v dejinách nemal – hoci len na niekoľko týždňov – pod správou také veľké územie ako on.
Študoval pôvodne právo, no známejší bol ako novinár a jeden z hlavných prúdistov presadzujúcich úzku česko-slovenskú spoluprácu. Bol považovaný za veľkého znalca Ruska a ruských pomerov. Na začiatku vojny bol mobilizovaný do rakúsko-uhorskej armády, no koncom roku 1914 sa dal zajať ruskou stranou a zapojil sa do zahraničného odboja. Po návrate do Česko-Slovenska bol v rokoch 1920 – 1922 šéfredaktorom Slovenského denníka. V rokoch 1922 – 1927 pôsobil ako veľvyslanec v Bulharsku, v rokoch 1927 – 1932 v Dánsku a v rokoch 1935 – 1937 v ZSSR. Neskôr sa stal námestníkom ministra zahraničných vecí ČSR. V máji 1938 však zahynul pri autonehode v Juhoslávii.
Ovládnutie Transsibírskej magistrály
Medzitým ľudový komisár vojny Lev Trocký potvrdil rozkaz odzbrojiť legionárov a vrátiť ich do zajateckých táborov. V súvislosti s tým 21. mája boli v Moskve zatknutí predstavitelia Odbočky ČSNR v Rusku Prokop Maxa a Bohumil Čermák. Konflikt sa stal nevyhnutným a naplno prepukol koncom mája. Legionári sa už nepodriaďovali zatknutým predstaviteľom ČSNR a stali sa trojnásobnými vzbúrencami: proti Rakúsko-Uhorsku, proti sovietskej moci a proti politickému vedeniu česko-slovenského odboja.
V druhej polovičke mája boli hlavné česko-slovenské sily na trati rozmiestnené približne takto (od západu na východ): Na úseku Penza – Samara sa nachádzalo 8-tisíc mužov vedených poručíkom Čečkom, na úseku Čeľabinsk – Miass bolo 8 800 mužov na čele s podplukovníkom Vojcechovským, medzi Petropavlovskom a Omskom velil legionárom poručík Syrový, medzi Novonikolajevskom a stanicou Tajga bolo 4 500 mužov na čele s kapitánom Gajdom a vo Vladivostoku už stálo 14-tisíc mužov s generálom Diterichsom.
Koordinované pokusy boľševických Červených gárd 25 – 27. mája na niektorých staniciach legionárov zajať, zlyhali. Odpoveď bola zdrvujúca. Medzi Červenou gardou a česko-slovenským vojskom vypukol otvorený boj. Velitelia ešalónov dostali šifrovaný rozkaz obsadiť stanice, na ktorých sa práve nachádzali.
Išlo o veľmi zvláštnu vojnu – slabo vyzbrojení legionári vychádzali na staniciach, kde sa práve nachádzali, z vlakov a za pomoci miestnych antiboľševických síl sa zmocňovali jednotlivých miest ako perál na šnúrke 9-tisíc kilometrov dlhej železničnej magistrály. V miestnych vojenských skladoch sa ozbrojili, vystrojili aj dobrovoľnícke ruské formácie a následne vysielali vlakové ešalóny a pancierové vlaky do susedných staníc. Boľševické soviety a Červené gardy nahrádzali novými orgánmi zloženými z eserov a menševikov. Česko-slovenské oddiely preberali aj správu železnice, dielní a tovární potrebných na zásobovanie vojska a udržiavanie vlakovej premávky.
Leto môžeme opísať ako 100 dní víťaznej a smelej česko-slovenskej ofenzívy. 26. mája obsadila Gajdova skupina Novonikolajevsk (dnešný Novosibirsk). 27. mája obsadili legionári vedení Vojcechovským Čeľabinsk. O dva dni neskôr skupina kapitána Čečeka obsadila Penzu. Začiatkom júna legionári ovládli Tomsk a koncom júna po krvavom boji ovládli Samaru na Volge. 9. júna sa pri Omsku stredná skupina spojila s východnou a dobytím Ufy 7. júla zas západná so strednou. 11. júla východná skupina kapitána Gajdu ovládla Irkutsk.
V polovičke júla Česi a Slováci kontrolovali železničnú trať od Volgy až po Bajkal. Vladivostocká skupina vedená generálom Diterichsom dlho zachovávala neutralitu. Pod vplyvom správ o zhromažďovaní červených vojsk pred mestom však 29. júna prevzala moc v meste a pohla sa smerom na západ do Zabajkalska.
Tieto akcie upútali pozornosť aj západných spojencov, ktorí dúfali, že pomôžu obnoviť východný front. 4. júna Dohoda vyhlásila česko-slovenské vojsko na Sibíri za súčasť spojeneckých síl. Americký prezident Woodrow Wilson dokonca inicioval v júli spojeneckú výpravu na pomoc legionárom. Keď sa však koncom leta japonské a americké jednotky vylodili vo Vladivostoku, česko-slovenské vojsko už držalo mesto vo svojich rukách.
Podpora demokratického ruského odboja
8. júna sa v Samare po jej dobytí Čechoslovákmi z eserov a menševikov sformovala demokratické vláda zvaná Komuč – Komitét členov Ústavodarného zhromaždenia (ktoré boľševici 19. januára 1918 rozohnali) a jeho Ľudová armáda. 13. júna sa podobná Dočasná sibírska vláda vytvorila aj v Omsku. Na základe pôvodného Západosibírskeho vojenského okruhu, ktorý sa boľševikom nepodarilo plne ovládnuť, tu vznikla Sibírska armáda.
V júli v Moskve a na hornej Volge vypuklo neúspešné povstanie eserov, ktoré sa spoliehalo aj na česko-slovenskú pomoc. Boli to však očakávania nad možnosti malej, hoci odhodlanej armády. Antiboľševické sily sa nedokázali na Volge, Urale a Sibíri zorganizovať tak, aby mohli vypraviť do poľa relevantnú vojenskú silu. Ruskí demokrati neboli schopní vrhnúť sa do boja na život a na smrť a oduševniť široké masy. K skutočnému odporu voči boľševikom chýbala vôľa a zdalo sa, že mnohí ruskí demokrati si to predstavujú tak, že Čechoslováci tento boj vybojujú namiesto nich.
Pritom eseri a menševici neboli žiadne okrajové strany. Vo voľbách do Ústavodarného zhromaždenia v druhej polovici novembra 1917 získali spolu 43 percent hlasov (boľševici len 24 percent). Ich programy reprezentovali asi to, čo by si väčšina obyvateľov Ruska vybrala, keby sa mohla slobodne a v pokoji rozhodnúť. No hodiť hlasovací lístok do urny nie je to isté, ako ísť na bodáky. To druhé vyžaduje rozhodnosť a odhodlanie, ktoré umierneným a racionálnym liberálom a socialistom často chýbajú. Politický vývoj tak mnohokrát určuje fanatická radikálna menšina.
Koncom leta však problém nedostatočnej podpory zo strany ruských demokratov nebol ešte zrejmý. Prebiehajúce boje v Povolží, naopak, vyvolávali veľký optimizmus. Legionári a ich spojenci ich vnímali ako zárodok nového protinemeckého frontu. Ako boj proti priamym nemeckým spojencom a silám, ktoré spôsobili v Rusku rozvrat a jeho kapituláciu pred Nemeckom.
Menil sa tak aj zmysel boja legionárov – namiesto zápasu o prežitie a o voľný odchod z Ruska sa obrátili smerom na západ s víziou spojenia s Denikinovými vojskami na Done a so spojencami v Murmansku a Archangeľsku, zvrhnutia sovietskej moci, nastolenia ruskej prozápadnej demokratickej vlády a obnovy vojny s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. V lete 1918 sa s týmto programom stotožnila absolútna väčšina legionárov.
Pod dojmom heroických víťazstiev nad málopočetnými, rozptýlenými a dezorganizovanými Červenými gardami v ruskej provincii sa zrazu nezdalo nemožným podniknúť ešte jeden tisíckilometrový presun a zmocniť sa Moskvy a Petrohradu… Pohyb vojsk na východ sa zastavil a, naopak, česko-slovenské vojsko sa od polovičky júna začalo tlačiť smerom na západ, na pravý breh Volgy. Túto zmenu odsúhlasila koncom júna aj Dohoda. 22. júla dobyli česko-slovenské oddiely Simbirsk.
V Omsku sa koncom júla uskutočnil ďalší zjazd česko-slovenského vojska. Odobril rozhodnutie pokračovať v intervencii v Rusku a obnovil činnosť Odbočky Československej národnej rady na Rusi, ale podriadil ju snemu česko-slovenskej revolúcie, ktorý zastupoval legionárov i krajanov v Rusku. Potvrdil Bohdana Pavlů do pozície jej výkonného predsedu (v neprítomnosti predstaviteľa ČSNR v Paríži) a tak fakticky v daný moment aj najvyššieho predstaviteľa politickej a vojenskej moci na Sibíri.
Triumf légií
Veľkým úspechom česko-slovenských vojsk spoločne s Ľudovou armádou bolo 5. augusta ovládnutie Kazane vrátane ruských zlatých rezerv (jedna z najväčších vojnových koristí v dejinách). 28. augusta vymenovala Odbočka ČSNR Jana Syrového za veliteľa česko-slovenského armádneho zboru. Na základe dohôd s ruskými vládami sa stal tiež vrchným veliteľom všetkých antiboľševických vojsk na Sibíri a na Volge.
Noví velitelia oboch divízií – Stanislav Čeček a Radola Gajda – boli povýšení na generálmajorov. Číselný stav česko-slovenského vojska sa doplnil ďalšími bývalými zajatcami a dosiahol stav okolo 60-tisíc mužov. Konečne 31. augusta po ovládnutí Čity v Zabajkalsku sa na stanici Olovjannaja stretli oddiely sibírskej skupiny generála Gajdu s legionármi postupujúcimi z Vladivostoku. Celá Transsibírska magistrála sa tak dostala do česko-slovenských rúk.
Prelom augusta a septembra bol vrcholom slávy a moci česko-slovenských légií v Rusku. Ovládali železničnú trať na ruskom a čínskom území od Volgy až po Tichý oceán. Pod ich priamym vplyvom na konferencii v Ufe 8. – 23. septembra prebehli úspešné rokovania o zlúčení Komuča a Dočasnej sibírskej vlády. Vznikla tak Dočasná všeruská vláda pod vedením esera Nikolaja Avksentieva (1878 – 1943), bývalého člena Dočasnej vlády.
Dielo legionárov akoby bolo zavŕšené obrovským triumfom – nielenže očistili od Červených gárd väčšinu ruského územia, no súčasne dostali v slovanskom bratskom Rusku k moci vládu, ktorá bola demokratická, ľavicová, vo svojej orientácii prozápadná a ktorá mala šancu získať medzinárodné uznanie a ovládnuť zvyšok krajiny.
Po vrchole však obyčajne nastáva stagnácia a pád. Celé opísané úsilie bolo nakoniec zmarené a legionári odchádzali z Ruska s pocitom zlyhania, trpkosti a nevďaku. Lenže to už je iný príbeh.