Foto: Robert Hüttner, Pravda
Extrémne športy majú rovnako veľa milovníkov ako kritikov. Túžba po posúvaní vlastných hraníc stojí oproti hraničnej úcte k životu.
Veci vôbec môžu byť extrémne dobré a extrémne zlé. Extrémne dobrá zmrzlina, extrémne zlý deň v škole. Väčšinou slovo extrémny používame na hyberbolizáciu skutočnosti, javu, situácie. Niektoré veci môžu byť extrémne dobré, no môžu sa stať extrémne zlými. Ísť na spomínanú extrémne dobrú zmrzlinu počas vyučovania môže byť extrémne zlý nápad.
Extrémizmus má podobný princíp. Mať právo na svoj názor, mať právo vysloviť ho, diskutovať o ňom, je, mierne zhyperbolizované, extrémne dobré. Ak však zabudneme na hranice, razom môže ísť o extrémne zlú vec. Bez akejkoľvek hyperbolizácie.
Hovorí sa, že opakovaná lož sa stáva pravdou alebo opakovaný vtip už nie je vtipom. Prečo je to tak? Keď nejaké slová, myšlienky často opakujeme, takpovediac zľudovejú. Hoci na začiatku možno vyvolávali pobúrenie, zmätok či hrôzu, časom, keď ich začujeme, nevyvolajú v nás také silné emócie ako spočiatku. Slová ako rasizmus, diskriminácia, korupcia. Vo svojej dobe to boli slová nabité silnou energiou a hoci sa s nimi stretávame naďalej a nie sú nám ľahostajné, môžeme povedať, že zľudoveli. Zvykli sme si na to, že tu v spoločnosti sú.
Niečo podobné sa môže stať aj s extrémizmom. Ešte stále vyvoláva búrlivé debaty, rozhorčenie, no mám pocit, že si naň pomaly zvykáme. Akoby sme o ňom povedali a počuli toľko, že už nezostalo čo povedať ani čo počuť. Ak si však na extrémizmus napokon zvykneme, bude to pre nás extrémne nebezpečné.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Extrémizmus stavia na našich emóciách a vlastných, prekrútených, často nepravdivých faktoch. Extrémistickými názormi sa istí politici netaja ani sa ich nesnažia zakryť. Hoci nikto z nich neposkytuje žiadne verejné vyhlásenia, na svoje okolie majú so svojimi extrémnymi názormi nemalý vplyv.
Na Slovensko extrémizmus výraznejšie prenikol prostredníctvom politiky. Ak chceme hovoriť o ochrane pred ním, musíme začať tam, odkiaľ prišiel. Verejný ochranca práv, niekedy prezývaný blchou v štátnom kožuchu, predstavuje nezávislý orgán štátu, na ktorý sa môžu občania, obete extrémizmu, obrátiť, ak majú pocit, že došlo k porušeniu ich práv zo strany orgánov verejnej moci. Dokáže prostredníctvom verejných inštitúcií ovplyvniť verejnosť, osloviť priaznivcov extrémizmu. A práve to je kľúčové.
Povedala by som, že synonymom diskriminácie je znevýhodnenie a korupcie podplácanie. Predsudok znamená strach z nepoznaného. Ako však preložiť extrémizmus? Pre mňa sú extrémizmus klamstvá. Ľudia klamú z rôznych dôvodov, a tak vznikajú milosrdné lži, strategické klamstvá a podobne. Za akým účelom klamú extrémisti? Snažia sa znevýhodniť už beztak znevýhodnenú skupinu, očierniť ju pred spoločnosťou, presvedčiť ostatných, že si tá skupina nezaslúži to, čo oni.
Ak však vezmeme „holý extrémistický fakt“ a oslobodíme ho od našich osobných názorov a emócií, čo nám zostane? Len (takmer) absurdná, ničím nepodložená, nepravda. Opierala sa práve (a najmä) o emócie svojich poslucháčov a o nej podobné, vymyslené fakty. Bez nich nie je ničím iným ako nezmyslom.
Sami extrémisti sa stávajú obeťami extrémizmu. Ich priaznivci sú nimi rovnako, o cieľových skupinách extrémizmu nehovoriac. Extrémizmus popiera právo ľudí na dôstojný život, nerešpektuje základnú tézu, že ľudské práva sú univerzálne, a teda prináležia všetkým ľuďom bez ohľadu na akékoľvek odlišnosti medzi nimi. Skôr akoby sa inšpiroval Orwelovou Zvieracou farmou a usporiadaním, že všetci ľudia sú si rovní, no niektorí sú si rovnejší.
Je tu však aj ďalšie právo, ktoré je extrémizmom ohrozené. Hoci formulácia, ktorú použijem, nie je zahrnutá ani medzi občianskymi, ani medzi kultúrnymi právami, v tomto prípade je viac ako vhodná. Mám na mysli právo na pravdu. Poznanie pravdy v sebe zahŕňa uplatnenie ostatných ľudských práv. Ak sú ľudia klamaní, je popieraná ich dôstojnosť, v istých prípadoch aj právo na informácie. Ak nemáme pravdivé informácie, ako si môžeme uplatniť právo na vlastný názor? Ak nepoznáme pravdu, môže nás to dokonca priviesť do nebezpečenstva. Predstavte si, že sa ocitnete na rázcestí, no neviete, ktorým smerom sa vydať. Smerové tabule vás posielajú cestou vľavo, a tak sa ňou vydáte. Na jej konci však nie je váš cieľ, ale hlboká priepasť. Ak by ste si to všimli len o chvíľu neskôr, výber zlej cesty by mohol mať vážne následky. Tým, že základnou podstatou extrémizmu sú práve opačne namierené smerové tabule, hrozí, že pošlú zlým smerom všetkých, ktorí im budú venovať pozornosť. Ak uveríme klamstvám extrémizmu, môže to dôjsť až tam, že poprieme práva ostatných, poprieme svoju vlastnú ľudskosť.
Pôvodná funkcia verejného ochrancu práv spočívala v kontrole úradníkov, kým bol panovník v exile. Odvtedy sa jeho funkcia zmenila, stále však ide o kontrolu verejnej moci. Perzekvovanie politikov, ako spôsob ozdravenia politiky od extrémizmu, sa podobá snahe potlačiť nádchu pri alergii. Zlepšuje to do určitej miery celkový stav, no nerieši príčinu. Riešiť príčinu v tomto prípade znamená vysvetľovať vysvetlené. Obracať pomyslené smerové tabule správnym smerom. Ombudsman sa nemôže uspokojiť s tým, že ľudia vedia, že sú to klamstvá. Vývoj spoločnosti dokazuje, že nevedia. Musí o nich nahlas hovoriť. Uvážte sami – čoho sa klamári boja najviac? Toho, že budú odhalení. Toho, že keď na nich ukážu prstom, všetko, čo vďaka klamstvám vybudovali, sa zrúti.
Verejnosť musí začať používať rovnaký adresný jazyk, aký používajú extrémisti. Žiadne právnické výrazy či ľudskoprávne zvraty. K extrémizmu inklinujú najmä ľudia, ktorí nestrácajú čas overovaním faktov. Aj my prestaňme strácať čas, proti extrémizmu treba ponúknuť jasné zrozumiteľné fakty a proti zneužívaniu emócií zdravý, sedliacky rozum.
