Kde sa vzalo HDP?

26.05.2018 06:00
Bhután, deti,
Hrubé domáce šťastie je v Bhutáne viac ako hrubý domáci produkt od roku 2008. Autor:

Máloktoré číslo tak ovplyvňuje konanie vlád ako hrubý domáci produkt. Je dôkazom údajnej prosperity a úspešnosti krajiny v medzinárodnej súťaži. Čím vyššie HDP na obyvateľa, tým lepšie. Odkiaľ sa ale vzala táto štatistika a prečo má práve tú podobu, ktorú má, a nie nejakú inú? Je HDP prirodzeným meradlom produkcie v spoločnosti, alebo bolo vytvorené so špecifickými politickými cieľmi, na ktoré sme dnes už zabudli?

Na túto otázku hľadá odpoveď Philipp Lepenies zo Slobodnej univerzity v Berlíne v knihe Sila jedného čísla: Politická história HDP.

Politická aritmetika

Svoju cestu históriou začína v 17. storočí u anglického ekonóma Williama Pettyho, ktorý si ako jeden z prvých uvedomil, že určitý typ štatistiky môže navádzať štát k nejakému typu konania a iný typ štatistiky zas k inému. Podľa Pettyho bolo povinnosťou vlády zaistiť mier a blahobyt zväčšovaním množstva statkov dostupných pre ľudí. Svoju metódu počítania tzv. národného príjmu nazval politickou aritmetikou a predpokladal, že bude slúžiť ako jeden zo zdrojov moci štátu a že štátu ukáže, kde treba byť aktívny.

Národný príjem počítal prostredníctvom individuálnej spotreby, ktorú násobil odhadovaným počtom obyvateľov. Zisťovanie národného príjmu však nebolo cieľom samo osebe, ale len prostriedkom, napríklad na preukázanie, že odlišný daňový systém zdaňujúci pracujúcich miesto majiteľov pozemkov by priniesol vyššie daňové výnosy. Jeho výpočty však neboli presné, naopak, dáta interpretoval nekorektne, len aby dosiahol svoje politické ciele. Tie sa okrem iného týkali aj získania majetku v kolonizovanom Írsku, kde sa stal jedným z najmajetnejších statkárov. Zdaňovanie pracujúcich zas malo pomôcť bohatej triede, ktorej bol príslušníkom.

Ešte v prvej tretine 20. storočia však bola Pettyho politická aritmetika čisto teoretická a bez svojho zamýšľaného významu. Ekonómovia sa zvyšovaniu produkcie nevenovali, rovnako ako sa mu nevenovali politici.

Pokrokom sa stáva rast

Britsko-austrálsky ekonóm Colin Clark je považovaný za tvorcu konceptu hrubého domáceho produktu, hoci sám tento termín nikdy nepoužil. Hrubý národný príjem (predchodcu HDP) definoval v roku 1932 ako sumu všetkých spotrebovateľných tovarov a služieb v trhových cenách (vrátane hodnoty použitého fixného kapitálu, odtiaľ pojem hrubý) a príjem počítal všetkými troma dnes používanými spôsobmi – z pohľadu produkcie, z pohľadu príjmov a z pohľadu výdavkov. Podobne ako Petty, aj Clark zdôrazňoval možnosť využitia štatistík pre účely vlády.

Jeho kľúčovým „prínosom“ však bol nový spôsob merania pokroku. Pokrokom sa stala zmena v príjme na hlavu, teda to, čo by sme dnes nazvali hospodárskym rastom. Zahŕňať mala posun od získavania surovín, poľnohospodárskej a priemyselnej výroby k službám. Tento typ rozvoja nazval Pettyho zákonom.

Clark takisto ako prvý porovnal národné príjmy chudobných a bohatých krajín. Použil na to vymyslenú medzinárodnú menovú jednotku, predchodkyňu konceptu parity kúpnej sily umožňujúcej takéto porovnania. Ako prvý tak empiricky poukázal na obrovské rozdiely vo svete, čo bol jeden z faktorov, ktorý neskôr prispel k predstave nevyhnutnosti rozvojovej pomoci.

Až s príchodom druhej svetovej vojny však došlo k hlavnému konfliktu ohľadom počítania hrubého národného príjmu a práve počas vojny sa z HDP stala štatistika, ktorá začala dominovať ľudským spoločnostiam so všetkými svojimi negatívnymi dosahmi. Vojna prinútila vlády presne zistiť výkon hospodárstva, aby sa dal určiť možný rozsah zdanenia a tiež kam až siahajú produkčné možnosti krajiny. To však znamenalo posun k započítavaniu štátnych výdavkov, ktoré Clark považoval za tzv. medziprodukty (napríklad oceľ), teda za produkciu, ktorá nie je určená na priamu spotrebu.

Čo je dobrý život?

Otázka priamej spotreby a medziproduktov bola ohniskom sporu medzi Keynesovými žiakmi a držiteľom Nobelovej ceny za ekonómiu Simonom Kuznetsom. Vo svojej podstate to bola filozofická otázka: Čo predstavuje dobrý život? Práve tu treba hľadať kľúčový problém, ktorý nám dnes prerastá cez hlavu. Kuznets sa pri počítaní národného príjmu zameriaval na blaho jednotlivca. Konečným cieľom hospodárstva malo byť poskytovanie statkov a služieb spotrebiteľom. Iná produkcia nemala byť započítavaná, pretože by sa tým štatistika národného príjmu zameriavala na prostriedok miesto na hlavný cieľ ekonomiky.

Potreby štátu počas vojny však prevážili nad filozofickými argumentmi a výdavky štátu, ktoré v tom čase išli najmä do zbrojenia, sa začali započítavať do HDP. Tým odpadla obava, že produkcia zbraní by nahradila produkciu pre ľudí, čím by znížila celkový domáci produkt. Naopak, HDP začalo rásť a rozhodnutie vyhrať vojnu zásadným prevýšením Nemecka vo výdavkoch na zbrojenie tak napokon bolo umožnené práve pozitívnou perspektívou, ktorou nová metodika hľadela na zbrojenie.

Samotný Kuznets si bol vedomý odlišných potrieb počas vojny. Rovnako tak uznával možnosť započítať investície v prípade snahy o dobiehanie bohatších krajín prostredníctvom budovania priemyslu. Aj vtedy by sa mala produkcia, ktorá nie je určená na priamu spotrebu, započítavať do HDP.

Základným problémom však bolo, že národný produkt je koncept, ktorý, ako zdôrazňuje Philipp Lepenies „implikuje odpovede na otázky, o ktorých sa sociálni filozofi hádali od nepamäti“. Ak malo byť cieľom hospodárstva uspokojovať ľudské potreby, mohlo to znamenať počítanie voľného času alebo času stráveného umením, jednoducho HDP malo byť premenlivé podľa toho, čo presne v danej chvíli znamenalo uspokojovanie ľudských potrieb.

Tento problém vzývania produktivizmu dobre vidno aj na jednej z hlavných feministických kritík konceptu HDP, ktorý počíta iba peňažnú (trhovú) hodnotu statkov a služieb už v prácach Adama Smitha, či Thomasa R. Malthusa. Lakonicky to z opačnej strany komentoval významný anglický ekonóm A. C. Pigou v roku 1920: „Ak si muž vezme svoju gazdinú alebo kuchárku, národný príjem klesne.“

Vo vojne i v mieri

J. K. Galbraith prirovnal prínos HDP k víťazstvu v druhej svetovej vojne k niekoľkým armádnym divíziám, pretože Nemci bez HDP nemali prehľad o vlastnej ekonomickej sile a nevyužili ju naplno. Podľa historika Russella Weigleyho bola druhá svetová vojna vojnou hrubého národného produktu.

Vďaka vojne bol teda koncept HDP vnímaný pozitívne a svoj význam preukazoval aj po vojne. Podobne ako sa ešte Pettyho zistenia týkali aj medzinárodného porovnania a viedli k presvedčeniu, že Francúzsko nemá dostatočne silné hospodárstvo na to, aby prekonalo Anglicko ako námornú veľmoc, tak počas studenej vojny slúžilo HDP ako ideologická zbraň v boji medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. V tomto zmysle HDP ukazovalo podobný – materialistický – základ oboch systémov, na ktorý dnes doplácame nárastom ekologického znečistenia a psychických porúch.

Záchranca kapitalizmu

Rast národného produktu mal po vojne zamedziť cyklickým krízam kapitalizmu. V kolektívnej pamäti boli po vojne ešte prítomné roky veľkej hospodárskej krízy a práve jej návratu mal konštantný rast zabrániť. Takisto mal viesť k rastu zamestnanosti, ďalšiemu zo základných vládnych cieľov. Hrubý národný produkt sa tak stal základným politickým číslom aj v mierovom období a ostal ním dodnes.

Navyše hospodársky rast bol (a stále je) vnímaný ako neideologický. Na rozdiel od keynesianizmu, ktorý bol spojený s Novým údelom, pre rast neexistoval komplexný teoretický základ, takže v roku 1948 išlo podľa New York Times o jednoduchú aritmetiku. Tejto konkrétnej politickej aritmetike sa tak podarilo vytvoriť zdanie apolitickosti, čím si zaistila všeobecnú akceptáciu.

Tá bola posilnená predstavou, že rast zaisťuje aj odstraňovanie chudoby. Dávna myšlienka (nielen) Adama Smitha, že rozdelenie spoločnosti na bohatých a chudobných je prirodzené, pretože bohatí svojou spotrebou zaisťujú živobytie pre chudobných, sa s hospodárskym rastom opäť presadila a problematika nerovnosti tak bola nahradená otázkou miznúcej chudoby. Politika vlády sa viac nemala zameriavať na problematiku prerozdeľovania bohatstva, ale výlučne na jeho tvorbu.

Alternatívy

Neohroziteľné víťazstvo HDP a jeho rastu začalo byť spochybňované už v 60. rokoch minulého storočia. Blahobyt v bohatých západných štátoch priniesol kritiku materializmu pre jeho negatívne sociálne a ekologické dosahy. Kritika HDP viedla k hľadaniu alternatívnych konceptov.

Prvou lastovičkou bola Istanbulská deklarácia z roku 2007 podporená Svetovou bankou, Európskou komisiou, či OECD, ktorá volala po úplnejšom meradle spoločenského pokroku. Po nej nasledovala konferencia s názvom „Po HDP“ v Európskom parlamente v tom istom roku. V roku 2008 francúzsky prezident Nicolas Sarkozy zriadil Komisiu pre meranie ekonomickej výkonnosti a sociálneho pokroku, v ktorej zasadli laureáti Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz a Amartya Sen a prišli s vplyvnou správou kritickou voči HDP.

Táto kritika sa pretavila do tvorby nových indikátorov poradnými orgánmi vlád či parlamentov Kanady, Austrálie, Talianska, Spojených štátov, Veľkej Británie či Nemecka. Bhután od roku 2008 meria tzv. hrubé domáce šťastie.

Hoci o HDP a raste sa teda kriticky diskutuje, britský premiér David Cameron nenechal v roku 2010 nikoho na pochybách, že napriek prebiehajúcim diskusiám rast ostáva základom všetkých britských ambícií. Samotný rast sa tak dnes označuje za „inkluzívny“, „udržateľný“ alebo „múdry“ a iniciatíva „Po HDP“ bola premenovaná na „HDP a ďalej“. HDP tak ostáva najdôležitejším indikátorom, ako v to dúfal v 17. storočí William Petty.

Myšlienka, že ide o neutrálny neideologický indikátor, ktorý v sebe neobsahuje hodnotové súdy, je však dávno spochybnená. Kritika HDP silnie a spolu s ňou aj možnosť definovať meradlo pokroku tak, aby sme merali to, čo považujeme za skutočne dôležité, a nie to, čo ignoruje nerovnosť, ignoruje nárast objemu finančných špekulácií, ignoruje odlev ziskov do zahraničia, ignoruje peniazmi neohodnotenú ženskú prácu a zároveň pripisuje pozitívnu hodnotu degradácii životného prostredia.

Tomáš Profant (1983)

Doktorát z politológie získal na univerzite v nemeckom Kasseli. Je výskumným pracovníkom na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a ako odborný asistent pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Je jedným zo zakladateľov alternatívneho publicistického portálu Pole. Medzi jeho odborné záujmy patrí medzinárodná politická ekonómia, rozvojová spolupráca a postkoloniálna teória. Spolu s Ondřejom Horkým-Hlucháňom editoval knihu Mimo Sever a Jih: Rozumět globálním nerovnostem a rozmanitosti (Ústav mezinárodních vztahů, Praha 2015).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tomáš Profant #Simon Kuznet #HDP #ekonomika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

24,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk