Foto: Ivan Majerský, Pravda
Román Doktor Živago mal také grády, že sa hneď stal stredobodom pozornosti doma i vo svete. Pasternak ho písal roky a dielo sa nedalo len tak ignorovať alebo zamiesť pod koberec. Bola to kniha o láske, dokonca o ľúbostnom trojuholníku, ale odráža bežný život, a v ňom sa zrkadlil kus ruských dejín. Začiatok minulého storočia, prvá svetová vojna, revolúcia, jej následky. Pasternak o tom píše pravdivo, čiže nič neskrášľuje. Odhaľuje súvislosti, stvárňuje, ako ľudia dejinné udalosti prežívali. Je básnik, má zmysel pre detail, čiže – jeho text je veľmi podrobný a pôsobivý. Ťažko by sa z neho škrtalo to „nesprávne", keďže ono je súčasťou reality a v knihe priam spečené s príbehom. Preto si s románom v Sovietskom zväze cenzúra nevedela poradiť. Radšej ho teda nevydali vôbec.
Západ knihu o to viac uvítal – rukopis tam priviezol taliansky ľavicový novinár, ktorý pôsobil v Moskve a priatelil sa s Pasternakom – a v roku 1958 Pasternakovi dokonca udelil Nobelovu cenu. Nastala mela. Celý svet Pasternaka čítal, sovietski ideológovia zúrili, ľudia ho čítali potajomky – Pasternak narobil plno kópií, alebo ho odsudzovali bez prečítania, na pokyn vrchnosti. Na západe by Pasternaka uvítali – Hemingway mu písal, že mu poskytne dom, ak príde žiť do cudziny. Podporu mu sľubovali mnohé svetové celebrity aj autority. Iste ho to tešilo, ale po takom riešení netúžil. Ako vtedy žil, ako sa k nemu správali kolegovia spisovatelia, ako sa cítil on sám – o tom všetkom píše Pasternakova praneter Anna Pasternaková v knihe Lara, ktorá práve vyšla v Česku. Zaujímavá publikácia Lara je nazvaná podľa Oľgy Ivinskej, ktorá žije v literárnej pamäti ako predobraz hlavnej postavy románu Lary. Pasternak ju písal podľa svojej lásky Oľgy Ivinskej. Bola od Pasternaka o vyše dvadsať rokov mladšia, priniesla mu radosť, vášeň a inšpiráciu. On bol jej šťastím i trápením. Nikdy si ju nevzal za manželku, ale zato – dva razy bola kvôli nemu v gulagu.
Foto: https://persons-info.com/
Prekliata kniha
Boris Pasternak sedel teda na dvoch stoličkách. Mal dve domácnosti, dve ženy a patril k dvom svetom: milovali ho čitatelia na Západe aj na Východe. A vlastne – patril aj k cárskej minulosti, aj k socialistickej súčasnosti. Pochádzal z fajnovej rodiny, ktorej členovia po revolúcii z Ruska odišli a žili v zahraničí, v Nemecku a Anglicku. On sa z Ruska nechcel odsťahovať. Ako spisovateľ lipol na tom, v čom vyrastal, mal rád ruskú prírodu, Rusku najlepšie rozumel. Mal tam svoje lásky. Bol obľúbeným básnikom, váženým umelcom, mal krásnu daču či skôr vilu v obci Peredelkino, kde bývali spisovatelia. Jeho otec Leonid bol významný ruský maliar, priatelil sa aj Levom Nikolajevičom Tolstým a ilustroval jeho knihy.
Pasternak bol teda istým spôsobom nedotknuteľný. Mal ho vraj rád aj sám Stalin, lebo kedysi krásne preložil gruzínske verše a to Stalina dojímalo. Funkcionári boli z neho trocha v rozpakoch aj po Stalinovej smrti. Pasternak však aj tak ťažko prežíval tlaky, ktoré pociťoval, hoci ho neposlali rovno do gulagu. Radil sa s rodinou, s priateľmi, s milenkou Oľgou, s mladými aj so starými. Napokon napísal list Chruščovovi (začína sa slovami drahý Nikita Sergejevič, aj z toho vidno jeho postavenie v ruskej kultúre), v ktorom mu oznámil, že Nobelovu cenu odmietol. Nič si však „nevyžehlil“. Kniha bola stále doma prekliata. Vychádzala vo veľkých nákladoch po celom slobodnom svete, v Rusku však nie.
Z Ruska ho vtedy chceli vyštvať, posielali ho do emigrácie, ale on chcel žiť doma. Chcel, aby jeho knihu čítali najmä rodáci. Do cudziny nechcel ísť – miloval svoje denné rituály a Peredelkino. No a ešte – čo s dvoma ženami? Ktorú by bral so sebou? Laru či manželku Zinaidu?
Ženy ho milovali
Oľga mala nevďačnú úlohu milenky, bola vždy tá druhá, hoci Boris Pasternak sa k nej verejne hlásil, mal rád aj jej deti Irinu a Miťu. Chodieval k nej každý deň, kým bývala v Moskve. Neskôr sa Oľga dokonca presťahovala do jeho blízkosti v Peredelkine, kde si prenajala chatu, a tak mohli byť spolu zasa každý deň. Chodil za ňou po mostíku cez jazero. Oľga mu prepisovala texty, vypočula si, čo nové napísal, zhovárali sa, ale najmä sa milovali. Ich láska bola vášnivá, Pasternak Oľjušu obdivoval, tvrdil, že má najkrajšie oči na svete, písal jej básne. Bol ňou posadnutý, bol jej oddaný. Však sa to aj všetko odráža v postave Lary v Doktorovi Živagovi.
Pasternak bol dva razy ženatý. Keď spoznal Oľgu, mal za manželku Zinaidu, ktorú kedysi prebral svojmu najlepšiemu kamarátovi. (Pasternak bol veľmi charizmatický a ľudia ho milovali aj mu odpúšťali. Bol trocha ako rozmaznané dieťa.) So Zinaidou mali syna. Mimochodom, syna mal aj z prvého manželstva. Pasternak sa trápil výčitkami svedomia, že ani druhej žene nedokázal byť verný, zaumienil si teda, že ju aspoň nikdy neopustí a nerozvedie sa. A tak aj bolo. Zinaida zostala právoplatnou manželkou a je s Pasternakom aj pochovaná. Oľgu nepustili ani k jeho posteli, keď v roku 1960 zomieral na rakovinu pľúc doma v Peredelkine. Sedela pred domom a plakala. Až keď naposledy vydýchol, dovolila rodina, aby Oľga strávila pol hodinu s mŕtvym milým, pre ktorého toľko znamenala.
Je všeobecne známe, že Oľga bola Pasternakovou múzou a spolupracovníčkou, životnou družkou, že podľa nej písal Laru (vo filme podľa románu ju hrala Julie Christie a Pasternaka – Živaga Omar Sharif), ale aj tak bola vždy ženou v pozadí. Informácie o jej význame neboli jasné a ucelené. Urobila to až teraz Anna Pasternaková, ktorá podrobne a príťažlivo spracovala Oľgin život a vzťah so slávnym spisovateľom. Chcela jej tak vraj zabezpečiť zaslúžené miesto v dejinách. Nielen teda v dejinách literatúry, ale vôbec.
Oľga totiž podstúpila kvôli svojmu vzťahu ťažké represálie, utrpenie a ústrky. Bola nedôveryhodná, chceli ho cez ňu trápiť, ničili ju. Bola dva razy na nútených prácach v lágri – raz ešte za Pasternakovho života (odsúdená na päť rokov, odsedela si tri a pol) a potom ju ešte zavreli v šesťdesiatych rokoch po spisovateľovej smrti. Následkom trápenia prišla aj o dve deti, ktoré so spisovateľom počala a potratila. Najviac ju však škrelo, že si ju nikdy nevzal za ženu, nedal jej svoje meno. Anna Pasternaková to chcela napraviť a knihou Lara to aj dokázala. Cez knihu čitateľ dobre spozná Oľgu, ale aj Borisa a celú tú komplikovanú ruskú a sovietsku skutočnosť. Je to čítanie naozaj vzrušujúce – čitateľ pocíti vášeň lásky, ale aj hnevu. Žasne nad ľudskými osudmi, nad absurdnými cestami dejinného vývoja.
Treba ešte pripomenúť, že Doktor Živago vyšiel na Slovensku v preklade Zory Jesenskej už v roku 1969 v Tatrane, ale bol zošrotovaný. Na film sa chodilo do Viedne.