O Štefánikovi z Talianska

26.05.2018 18:00

Dvadsiateho štvrtého mája uplynulo sto rokov od dňa, keď pred pamätníkom Viktora Emanuela II. v Ríme odovzdali bojovú zástavu československej bojovej jednotke za prítomnosti Milana Rastislava Štefánika.

Sergio Tazzer: Vlastenci alebo zradcovia?  M....
Sergio Tazzer: Vlastenci alebo zradcovia? M. R. Štefánik e la legione - cecoslovacca. Preklad Ladislav Koudelka , Kanimex, Bratislava 2018 Autor: Kanimex

Okrúhle výročia sú dobrou príležitosťou na to, aby sme sa na chvíľu vrátili do minulosti a zamysleli sa nad udalosťami spred tridsiatich či päťdesiatich rokov, ktoré už patria dejinám, ale ešte aj nám, lebo spomienky na ne ešte nosíme v sebe. Keď ide o príbeh, ktorý sa udial pred sto rokmi, to nám už musí pripomenúť niekto iný, lebo tam už naše spomienky nesiahajú. Práve pred sto rokmi totiž v Ríme odovzdali bojovú zástavu československej bojovej jednotke za prítomnosti Milana Rastislava Štefánika.

Jeho prítomnosť nebola len reprezentatívna, lebo mal hlavnú zásluhu na tom, že táto slávnostná chvíľa nastala. Môžeme sa o tom presvedčiť, keď si prečítame knihu, ktorá teraz vyšla vo vydavateľstve Kanimex pod názvom Vlastenci alebo zradcovia? M. R. Štefánik e la legione – cecoslovacca. Napísal ju taliansky novinár Sergio Tazzer a vo vydavateľstve Kellermann s názvom Banditi o eroi? M. R. Štefánik e la legione ceco-slovacca vyšla v roku 2013 vo Vittorio Veneto.

Slovenský vydavateľ ponechal podtitul v taliančine, lebo je pochopiteľný aj pre Slovákov, ale banditov alebo hrdinov z talianskeho názvu prekladateľ Ladislav Koudelka pozmenil na vlastencov alebo zradcov. Z nášho pohľadu je to zrozumiteľnejšie vymedzenie, ľudia bojujúci o právo na sebaurčenie pre slovenských občanov monarchie sú vlastenci, pre rakúske a maďarské vládnuce vrstvy to boli zradcovia a Taliani, ktorí tiež mali príslušníkov svojej národnosti pod rakúskou vládou, si zvolili tretiu možnosť a položili si otázku, či to boli banditi, ako ich videla rakúska strana, alebo hrdinovia, ako ich videli oni (spolu s nami). Výber slov pri opise osôb a udalostí naznačuje, že ide vždy o výpoveď z istého uhla pohľadu, ktorý odráža hodnotový rámec, prípadne zámer rozprávača. A svoj postoj má aj štát, kde sa príbeh píše a publikuje.

Láska ako jarný blesk

Tazzerova kniha sa podľa názvu venuje česko-slovenským légiám z čias prvej svetovej vojny, ale ústrednou postavou udalostí, o ktorých píše, je osoba M. R. Štefánika, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že počiatočné kapitoly sú venované jeho životu a práci do prvej svetovej vojny. Sumarizuje v nich štúdiá v Prahe, stretnutie s T. G. Masarykom, odchod do Francúzska, prácu astronóma, úspešný vstup do parížskej „belle vie“, najmä prostredníctvom salóna Sarah Claire Boas, zblíženie so slobodomurármi, vedecké výpravy po svete v mene Francúzska, za ktoré dostáva stužku Čestnej légie aj francúzske občianstvo. Stále však má na mysli ešte jeden cieľ.

Bertrand Juvenel, budúci historik, syn spomínanej Sarah Claire a baróna Henriho de Jouvenela, to opisuje takto: „Obrátený k mape Európy, zavesenej v mojej izbe, sa pýta: Čo je tu? Rakúsko-uhorské cisárstvo – odpovedám. Jeho prst rysuje líniu: Tu – hovorí – tu bude Československo.“ To bolo v čase, keď ešte nikto netušil, do akej tragédie sa Európa ženie.

„V Ríme, ktorý vojna zmenila na nepoznanie, v panujúcej vlasteneckej atmosfére, ktorá nad všetkým prevládala – stuhy, kokardy, vojenské recepcie, svetská prísnosť – som stretla lásku žiariacu, nečakanú a zanietenú ako jarný blesk.“ Takto opísala markíza Giuliana Benzoni svojej priateľke stretnutie so Štefánikom v roku 1916 po jeho návrate zo Srbska.

Štefánik sa rozhodoval rýchlo. Táto scéna sa odohrala len deň po ich prvom stretnutí: „ Zrazu ako mágiou mal v rukách malé puzdro a nasledovali tieto slová: Získal som tento kameň na Tahiti a dodal neistou taliančinou: Vždy som ho nosil pri sebe pre ženu, ktorá sa stane mojou manželkou. Vládala som len kývnuť na jeho neuveriteľnú ponuku a zozbierala som odvahu opýtať sa ho na jeho meno. Moja otázka vzbudila ozajstnú veselosť. Ako to, myslel som, že ho viete. Ale vôbec nie, neviem o vás absolútne nič. Predstavil sa s úklonom: Milan Rastislava Štefánik, mademoiselle. Tak som sa stala v priebehu niekoľkých minút snúbenicou a k tomu s prstienkom.“

Giuliana Benzoni tiež povedala, že gróf Giuseppe Napoleone Primoli, z matkinej strany potomok Napoleonovho brata Luciana Bonaparteho, ktorý Štefánika s markízou zoznámil, ho hneď upozornil, že ide o milovanú vnučku Ferdinanda Martiniho, ministra talianskej vlády, ktorá by mu mohla byť užitočná. Táto epizóda poukazuje na silnú stránku Štefánikovej osobnosti, ktorý rozhľadom, vyberaným správaním a jazykovými znalosťami vedel nadväzovať známosti, ktoré mu pomáhali pri plnení povinností vojaka a diplomata, no poslúžili mu aj pri propagácii myšlienky nového štátu Čechov a Slovákov, ktorý sa mal zrodiť zo smrti habsburskej monarchie.

Najmocnejšia sila ideálov

Bitka na Somme si vyžiadala milión mŕtvych a Francúzsko potrebovalo tieto veľké straty nahradiť, ako sa dalo, preto v lete 1916 dostal poručík Štefánik rozkaz, aby sa odobral do Ruska a Rumunska a naverboval tam rakúsko-uhorských vojnových zajatcov, ktorí by mohli byť nasadení ako dobrovoľníci na francúzskom fronte. Bojovú úlohu francúzskeho vojaka mohol spojiť s misiou česko-slovenského vlastenca a plniť jednu z hlavných úloh Národnej rady – vytvorenie autonómneho česko-slovenského vojska. Situáciu komplikovala skutočnosť, že zástupcom Národnej rady v Rusku bol Josef Dürich a ten presadzoval myšlienku, aby boli českí a slovenskí vojaci zaradení do cárskej armády, kým Štefánik sa usiloval dostať jednotky budúceho Československa na západný front vo Francúzsku, ktoré preukazovalo najviac pochopenia pre požiadavky Národnej rady.

Po vytvorení bojových jednotiek, zložených z českých a slovenských vojakov vo Francúzsku, sa o podobný krok usiloval Štefánik aj v Taliansku, kde sa nachádzali v táboroch desaťtisíce zajatcov rakúsko-uhorskej armády českého a slovenského pôvodu. Talianska verejná mienka nebola o postavení národností v Rakúsko-Uhorsku veľmi informovaná, hoci sa niektorí novinári a spisovatelia tejto otázke občas venovali. Vynikal medzi nimi terstský esejista, prozaik a básnik Gianni Stuparich, ktorý istý čas študoval aj na univerzite v Prahe a po prvej svetovej vojne, v rokoch 1921 – 1922 na Karlovej univerzite prednášal. O Čechoch a Slovákoch písal už pred prvou svetovou vojnou a v roku 1915 svoje poznatky zhrnul do knihy La nazione ceca (Český národ). Bolo to prvé dielo, ktoré sa v Taliansku obšírnejšie venovalo českým dejinám a kultúre.

Postupne sa aj v talianskych vládnych kruhoch začala presadzovať národnostná téma, hoci k tomu prispela skôr situácia na fronte ako politická uvedomelosť. Ešte pred príchodom do Talianska sa Štefánik obrátil listom na svojich priateľov v slobodomurárskych kruhoch. Vďaka svojim kontaktom dosiahol, že ho 6. marca 1918 prijal taliansky predseda vlády Vittorio Emanuele Orlando. Svoju informáciu o česko-slovenskej otázke zakončil známym vyhlásením o tom, že zbavuje talianskeho predsedu vlády akéhokoľvek morálneho záväzku, aby prekonal jeho váhanie. „V tom okamihu – spomína Orlando – som bol predsedom vlády veľkého štátu s 36 miliónmi slobodných občanov a predo mnou stal exulant, vyhnanec, človek bez domova, bez vlasti. Ale v tom momente som cítil, že môj duch sa s úctou skláňa pred mužom takej morálnej veľkosti, ktorá predstavovala najmocnejšiu silu na svete: silu ideálu.“

Svoje morálne výhrady, ktorých ho Štefánik zbavil, objasnil Orlando na Kongrese utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal v Ríme v dňoch 8. až 10. apríla 1918 a jeho delegáti schválili Rímsky pakt, kde sa vyjadrovalo právo národov ústredných mocností na vlastný nezávislý štát.

Vo svojom príhovore povedal: „Nemôžem si bez pohnutia spomenúť na rozhovor, ktorý som mal s predstaviteľom jednej z vašich národností, ktorý je tu prítomný. Žiadal ma o nasledujúce: Dovoľte, aby moji krajania mohli bojovať v radoch vášho vojska. Povedal som mu: Ako môžete chcieť, aby som súhlasil a vydal vašich rodákov nielen nepohodliu, rizikám a škodám vojny, ale nebezpečenstvu omnoho horšiemu, pochmúrnejšiemu a strašnejšiemu? Ak ostatní vojaci čestne splnili svoju povinnosť a padnú do zajatia, do rúk nepriateľa, majú právo na rešpekt patriaci zajatcom. Vašim ľuďom by sa viedlo ináč: čakala by ich šibenica. A ten človek mi odpovedal: Zbavujem vás akejkoľvek morálnej zodpovednosti. Žiadam vás len o to, aby ste mojim mužom dovolili zomierať za svoje ideály.“

Prvé absolútne uznanie

Hoci taliansky minister zahraničných vecí stále neprejavoval pochopenie pre národnooslobod­zovacie snahy slovanských národov v habsburskej monarchii a staval sa proti použitiu légií v boji, armádne kruhy na čele s novým náčelníkom generálneho štábu generálom Armandom Diazom považovali spoluprácu s legionárskymi jednotkami za potrebnú. Tento rozpor prekonal predseda vlády Orlando a dal súhlas na ich nasadenie.

„Konečná dohoda stanovovala právne postavenie légií v Taliansku spolu s politickými a vojenskými súvislosťami, ktorými bola prvý raz uznaná ako legitímna Národná rada česko-slovenská. V Ríme ju 21. apríla 1918 podpísal Orlando, jeho minister vojny generál Vittorio Zupelli a za česko-slovenskú stranu Milan Rastislav Štefánik. Na rozdiel od Francúzska, kde boli jednotky légií podriadené a začlenené do divízií Armée, v Taliansku sa zrodili plne autonómne a Národná rada bola uznaná za politicky a inštitucionálne suverénnu. Bolo to prvé absolútne uznanie budúceho česko-slovenského štátu.“

Aj keď Taliansko prispelo k zrodu a vyzbrojeniu česko-slovenskej armády, jeho úloha v novovzniknutom štáte bola neprimerane obmedzená. Vyslalo síce misiu na čele s generálom Piccionim, ktorého Štefánik spoznal ešte ako plukovníka pri svojej návšteve hlavného stanu generála Cadornu pri Udine v roku 1916, ale toho čoskoro zbavili velenia nad jednotkami dislokovanými na Slovensku a nakoniec odvolali do Talianska.

O rok uplynie sto rokov od ďalšieho výročia, ktoré si už s takým zadosťučinením nepripomenieme, lebo to bude spomienka na jeho tragickú smrť. Odlietal domov z Talianska a mal v úmysle urovnať kompetenčné spory medzi česko-slovenskou vládou a francúzskym generálom Pellém na jednej strane a generálom Piccionim na druhej. Jeho prítomnosť by bola možno nasmerovala vzťahy medzi Talianskom a novovzniknutým štátom Čechov a Slovákov lepším smerom, ako sa nakoniec uberali. Ale možno iba nakrátko, lebo fašistická vláda Mussoliniho sa vrátila skôr k imperialistickým chúťkam ako k národnooslo­bodzovacím tradíciám z dejín svojej krajiny.

Nový pohľad

Kniha o Štefánikovi je hodnotným príspevkom k významnému jubileu, nie takým okázalým ako kladenie vencov a vojenské prehliadky, ale keď si ju prečítame, uvedomíme si, akú výraznú stopu v dejinách zanechal tento náš rodák, čo všetko stihol prebádať, zorganizovať, precestovať, s koľkými významnými osobnosťami sa stretol a čo všetko vykonal, aby sme ho vo vlastnom štáte mohli oslavovať ako vlastenca aj ako hrdinu.

Napísal ju Talian pre, ale nielen, Talianov, a keďže čerpá predovšetkým z talianskych prameňov, môže to byť nový pohľad aj pre nás. Slovenský vydavateľ urobil navyše všetko potrebné, aby to bol dôležitý príspevok aj pre Štefánikových spoluobčanov, počínajúc peknou grafickou úpravou, ktorá na slávnu chvíľu v Ríme upozorní hneď na obálke. Keď vezmeme do rúk knihu o legionároch, možno si spomenieme aj na tisícky našich rodákov, po ktorých ako stopa v dejinách zostali len mená na pomníkoch padlých v prvej svetovej vojne, roztrúsených po slovenských cintorínoch. A na tisícky ďalších, po ktorých nezostalo ani to.

František Hruška.

František Hruška (1944)

Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#M. R. Štefánik #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk