Za vzburou stáli predovšetkým vojaci, ktorých prepustili po podpísaní brestlitovského mieru z ruského zajatia. Cisárska armáda ich sústredila v Kragujevaci, velitelia im odmietli dať dostatočnú dovolenku a hodlali ich poslať na južný front.
Vzbura vypukla živelne potom, čo sa jeden z vojakov pri návrate z vychádzky dostal do konfliktu s nadriadeným. Ostatní vojaci sa ho zastali, dôstojníka zbili a chopili sa zbraní. Potom sa časť vzbúrencov vydala obsadiť muničný sklad, druhá časť obsadiť železničnú stanicu a zničiť telegrafné spojenie. Ani jedno sa nepodarilo. Veliteľ práporu Artúr Marx dokázal zmobilizovať posily, ktoré už druhý deň dopoludnia vzburu potlačili. Najprv odrezal skupinu, ktorá sa pokúšala obsadiť muničný sklad, potom zajal skupiny v meste, ktoré sa pokúšali nájsť dôstojníkov a obsadiť stanicu. Najdlhšie sa bránili vzbúrenci v kasárňach.
Vzbúrených vojakov, ktorých cieľom bolo podľa historikov prečkať niekde v lesoch vojnu, v ktorej blízky koniec dúfali, čakal 6. júna stanný súd. Ten z 82 obvinených nakoniec zaistil 59, niektorým sa podarilo utiecť. Pre nedostatok dôkazov potom 15 vojakov odovzdal riadnemu vojenskému súdu, 44 odsúdil na trest smrti. Popravčia čata z bosniansko-hercegovinského regimentu, ktorej členov podľa niektorých informácií pred exekúciou velitelia opili, zastrelila 44 búriacich sa Slovákov 9. júna 1918. Trenčiansky pluk potom poslali do krvavých bojov na taliansku Piavu, kde bojoval okrem talianskych vojsk aj proti československým légiám.