Zagratulujte si k dobrým priateľom

, , 11.06.2018 06:00
Daniel Fischer, Daniel Žulčák, Ujo Vankúšik
Medzi najlepších priateľov Daniela Fischera (vpravo) patrí Daniel Žulčák, s ktorým hrá v inscenácii Ujo Vankúšik. Autor:

V piatok ôsmeho júna sme oslávili Deň najlepších priateľov. Priateľstvo spočíva v dôvernosti. Priateľovi môžete povedať aj svoje bláznivé nápady, priznať sa k neúspechom, prezradiť tajné zámery. Priateľ vás môže vidieť aj strapatých, smutných, nebude vám vyčítať chyby, pochopí vylomeniny. Je svedkom vášho života a tým získava zvláštne postavenie, lebo do vás vidí.

Skôr nájdete priateľstvo ako lásku, lebo láska potrebuje chémiu a priateľstvu stačí logika. Buď vás s niekým zblíži spoločný záujem, záľuba, práca, alebo názory. V láske sa môžu zísť aj rozdielni ľudia, v priateľstve je väčšia harmónia, možno viac pokoja. Opýtali sme sa ľudí z troch generácií, ako cítia priateľstvo a či majú najlepšieho priateľa.

Daniel Fischer: S kamošmi hráme komédie

Herec Daniel Fischer ide v SND z úlohy do úlohy. Hrá v Shakespearových Veselých paničkách windsorských, v Bergmanovej hre Fanny a Alexander aj v komédii podľa Roalda Dahla Apartmán v hoteli Bristol. Okrem toho pre divadlo skladá hudbu – napríklad aj do čerstvo premiérovanej inscenácie Nad našu silu. Zaujímalo nás, či si pri svojom vyťažení nájde čas aj na priateľov.

Herec Daniel Fischer.

"Priateľstvo je asi jedna z najdôležitejších vecí v živote. Samozrejme, mám najlepšieho priateľa – rozmýšľam, či jedného, alebo viacerých – dvoch či troch určite mám. Sú to divadelníci. Spája nás nielen divadlo, ale aj iné veci. Mám vôbec iných priateľov než z divadla? Ale jasné, že mám. A či mám kamarátov z detstva? S jedným sa kamarátim už od strednej školy – to už bude pätnásť rokov. Veľmi zvláštne je, že keď sme začali chodiť na strednú školu, tak on ma nemal rád – a ani ja jeho. O rok či dva sa to úplne zmenilo tak, že sme spolu boli stále. Na priateľoch si cením to, že je pri vás vždy niekto, na koho sa môžete obrátiť, zdôveriť sa mu, požiadať o radu či pomoc alebo zatelefonovať mu hoci aj o polnoci. Aj keď, o polnoci som zatiaľ volať nemusel.

Ak teda chcete vedieť mená, mojimi najlepšími priateľmi sú spolužiak herec Lukáš Dóza a Daniel Žulčák, ktorý sa zasa stal mojím spolužiakom na vysokej škole. S nimi dvoma sa aj najintenzívnejšie stretávam. Kedysi sme spolu hrali v Shakespearovej hre Veľa kriku pre nič a mali sme aj spoločné predstavenia v divadle Ludus. A v divadle Aréna všetci traja stále hráme vo veľmi drsnej, čiernej komédii Ujo Vankúšik – toto predstavenie sme naskúšali ešte kedysi na škole, a neskôr sa prenieslo do divadla Aréna. Niekedy sa stáva, že kvôli množstvu práce človek na priateľov zabúda – veľmi ma mrzí, keď sa to stane aj mne, a niekto z priateľov mi to pripomenie. Žiaľ, deje sa to, ale aj o tom je sila priateľstva, že takéto veci ustojí a dobrý priateľ to pochopí."

Marián Pauer: Môj priateľ Vovo spával zatočený v koberci

Marian Pauer.
Marian Pauer. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Fotograf a publicista Marián Pauer na svojich cestách stretol množstvo pozoruhodných ľudí. Najviac zo všetkých ho svojou srdečnosťou zaujal gruzínsky maliar Vladimir Andrejevič Kandelaki. O ich priateľstve nám napísal toto vyznanie:

Noc sa už dávno prekotúľala do svojej druhej polovice, keď Vovo povedal: „Golubčik, chyť pravý dolný roh, ja chytím ľavý. Odrátam tri – štyri a mykneme.“

„Dobre,“ prisvedčil som.

Vladimir Andrejevič Kandelaki.
Vladimir Andrejevič Kandelaki. Autor: archív Mariána Pauera

„Tri – štyri.“ Krásny perzský koberec, majestátne tróniaci na čelnej stene maliarovho ateliéru, sa zošuchol na zem. Odtiahli sme ho do stredu priestrannej miestnosti. Vovo si ľahol na jeden koniec koberca a vraví: „Pomaly ma zatoč!“

Tak som ho zatočil. Koberec bol ako veľká palacinka, z ktorej trčala len Vovova hlava. Podložil som ju vankúšom.

„Čo keď ti bude ráno niekto volať?“ opýtal som sa ľudskej kukly.

„Zodvihneš to, povieš nech počká,“ odvetil Vovo. „A potom ma rozmotáš.“ Sotva dohovoril, viečka mu padli ako veľkej bábike, keď ju dáte do vodorovnej polohy, a v okamihu zaspal.

Odišiel som do jeho izby nad ateliérom. Mal tam len jednu posteľ, a tá teraz patrila mne a mojim gruzínskym snom.

Ráno som koberec rozmotal a z kukly bol opäť vynikajúci gruzínsky monumentalista Vladimir Andrejevič Kandelaki. Každý ho volal Vovo.

Čierny rolák, kožené sako, džínsy, útla postava. A, samozrejme, nemôžu chýbať fúzy. Ak je reč o maľovaní, je ochotný vášnivo diskutovať, polemizovať a sporiť sa od rána do večera, od večera do rána. Absolvoval tbiliskú akadémiu umení, odborná kritika ho zaraďuje medzi najlepších gruzínskych monumentalistov. Jeho umenie už dôverne spoznali aj v USA, kde momentálne žije. Môžem len dodať, že je to najsrdečnejší človek, akého som na svojich cestách po tomto guľatom svete stretol. Vovo Kandelaki.

Dielo maliara Vladimira Andrejeviča Kandelakiho.
Dielo maliara Vladimira Andrejeviča Kandelakiho. Autor: archív Mariána Pauera

Zoznámili sme sa v malom bábkovom divadle marionetiek (pozná ho celý veľký dramatický svet) hneď v prvý večer môjho pobytu v Tbilisi. Po predstavení ma pozval do svojho ateliéru. Kým kohút zaspieval, potykali sme si. Od nasledujúceho dňa som si chodil do hotela len po čistú košeľu. Deväť dní bol mojím taxikárom, sprievodcom, poradcom, tlmočníkom, človekom na nezaplatenie. Prešli sme spolu Tbilisi a jeho okolie krížom-krážom, dňom i nocou. Ako starí známi. Ako bratia. Namietal som, že ho nemôžem oberať o čas. A koniec koncov ani o peniaze (ak platí, že čas sú peniaze). Nenechal ma dohovoriť, pokrútil si fúzy a len tak, akoby pre seba, utrúsil: „Golubčik, prachy boli, budú, my nebudeme…“ A tak večer čo večer odratúval tri – štyri a premieňal sa na kuklu, aby sa každé ráno odkuklil a vešal ťažký koberec na stenu, lebo tam je jeho jediné správne miesto. Tak sme každé ráno vešali. Našťastie len tých niekoľko pestrofarebných štvorcových metrov. Spomienky na Vova mám zapísané na stene mojej pamäti tak, že ich nikto nezvesí.

Mária Kráľovičová: Dodnes si s každým tykám

Mária Kráľovičová so Zdenou Studenkovou v hre...
Mária Kráľovičová so Zdenou Studenkovou v hre Leni. Autor: Andrej Balco

Herečka Slovenského národného divadla je aj v deväťdesiatke vo vynikajúcej kondícii. Sama sa považuje za kamarátsky typ, a o svojich priateľoch nám prezradila toto: "Poznám zblízka, teda dôverne, stovky a stovky ľudí. Keďže som mávala vždy dobrú pamäť, viem nielen kto s kým, kedy a ako, ale ozaj si pamätám zdôverené udalosti, mená ľudí, aj ich detí, vnúčat, aj čo študovali, kde zakotvili, čo ich postihlo, čo trápilo. O divadle, kde pôsobím už sedemdesiatu prvú sezónu, hovorievam, že sme tu nažívali družne – ako jedna veľká rodina. Keďže však môj manžel Miro Procházka bol básnik, spisovateľ a novinár, viac než v kruhoch hereckých som sa pohybovala vo voľnom čase medzi spisovateľmi, novinármi či výtvarníkmi. A to mi vlastne ostalo dodnes. Ich kluby či Budmerický kaštieľ, kam sa chodilo na tvorivé pobyty, sa mi stali druhým domovom. Asi najbližšími spomedzi všetkých priateľov mi boli Vlado Mináč a Šaňo Matuška.

Som kamarátsky typ, dodnes si s každým tykám. Ale dievčatá v divadle, takú Zdenku Studenkovú či Táničku Pauhofovú už beriem skôr ako dcéry. Čo je paradox, lebo vlastnú dcéru dnes považujem za kamarátku najväčšiu. V divadle mi je ozajstný priateľ do voza aj do koča, za ktorého by som dala ruku do ohňa, Ľubo Paulovič. Boli časy, keď u nás neustále drnčal telefón a každý sa považoval za priateľa a chcel, aby som pomohla. A tak som sa naháňala, zariaďovala, pomáhala. A predsa ozajstných priateľov bolo iba pár. Nie je dôležité mať ich veľa, ale zato mať priateľov naozaj dobrých. Nedávno mi istý výtvarník povedal, že prestal pozývať priateľov do ateliéru. Keď im vraj ukázal skice svojich prác, následne videl už hotové diela na výstave. Len nie podpísané jeho menom.

Za socializmu som si občas pri pohľade na servilnosť až dotieravosť v spoločnosti i v mojich kruhoch vravievala: Zišlo by sa, keby nás tak na deň obsadili Američania, hneď by sa ukázalo, kto je kto. Nemohla som tušiť, že sa tak naozaj stane. Ani to, že sa tí kamaráti až tak vyfarbia. Chvalabohu, mám okolo seba ešte stále ľudí, s ktorými zdieľam spoločné hodnoty a ideály. Som tu už nejako pridlho, a tak takmer všetci moji kamaráti súputníci, najbližší aj tí vzdialenejší, už popíjajú kdesi tam hore. A tak sa usilujem, aby až tam k nim doputujem, ma spoznali. Že som sa nezmenila."

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#priateľstvo #Marián Pauer #Mária Kráľovičová #Daniel Fischer
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk