Desať rokov od začiatku globálnej krízy

Spočiatku takmer „nevinná“ kríza úverov zlej kvality sa pred desiatimi rokmi rozrástla na globálnu finančnú a neskoršie ekonomickú a sociálnu krízu s veľkým K. Kľúčovým mechanizmom, ktorý predchádza finančnej kríze, je akumulácia súkromného dlhu - taká charakteristická pre našu dnešnú spoločnosť. Bez jeho efektívnej regulácie môže dôjsť ku kríze kedykoľvek.

19.06.2018 06:00
occupy Foto:
Demonštrácia Occupy v uliciach Los Angeles v novembri 2011.
debata (4)

Začiatky druhej najväčšej krízy kapitalizmu sa datujú rozdielne do roku 2007, prípadne 2008. Jej prvé príznaky sa začali prejavovať o rok skôr, už v roku 2006, keď sa prestali splácať hypotekárne úvery zlej kvality a následne sa začali rúcať ceny nehnuteľností. Začala sa tzv. subprime crisis, t. j. kríza spojená práve s takýmito úvermi. Prvé dosahy subprime crisis sa odrazili ešte v roku 2007 na najväčšej francúzskej banke BNB Paribas, nemecká centrálna banka Bundesbank rokovala o záchrannom balíku pre IKB a prvou obeťou vo Veľkej Británii sa stala Northern Rock, ktorá bola vlajkovou loďou na hypotekárnom trhu.

Za ozajstného štartéra globálnej finančnej krízy sa pokladá pád štvrtej najväčšej investičnej banky v USA Lehman Brothers, ktorá 15. septembra 2008 podala návrh na konkurz. Dodnes sa diskutuje, či by kríza prepukla, keby sa Lehman Brothers (LB) zachránila. Kritika nekonania americkej vlády a FEDu (americkej centrálnej banky) sa odráža argumentmi, že legislatíva to ani jednej z týchto inštitúcií v tom čase nedovoľovala.

Faktom však je, že o dva dni neskôr FED pomohol zachrániť poisťovaciu spoločnosť A.I.G. a mesiace predtým zachránil inú banku Bear Stearns. Možno je niečo pravdy na podozrení, že LB ako konkurenta Goldman Sachs (GS) nebolo treba zachraňovať, lebo Hank Paulson, minister financií vtedajšej vlády, bol pred príchodom na americké ministerstvo financií na vrcholnej pozícii v GS. GS je totiž tradične liahňou ministrov financií a iných vysokých predstaviteľov exekutív (nielen v USA!) bez ohľadu na to, či ide o demokratickú alebo republikánsku vlá­du.

Spočiatku takmer „nevinná“ kríza úverov zlej kvality sa čoskoro rozrástla na globálnu finančnú a neskoršie ekonomickú a sociálnu krízu porovnateľnú iba s krízou známou ako Veľká hospodárska kríza, ktorá sa začala pádom burzy v New Yorku v roku 1929.

Iné krízy, ktorých v priebehu desiatky rokov pred vypuknutím tejto bolo viacero (napríklad v rokoch 1997 – 1998 v Juhovýchod­nej Ázii a Rusku, argentínska kríza v rokoch 2001 – 2002 a pod.) sa svojím rozsahom a účinkom, ale ani príčinami nedajú s krízou 2008 – 2009 porovnať. Preto je vhodné označovať ju ako krízu s veľkým K.

Mýty o vzniku krízy s veľkým K

Popredný think-tank v Británii The Institute of Economic Affairs, známy ako zástanca politiky free market (voľného trhu) a kritiky štátu, ešte v roku 2009 z krízy obvinil centrálne banky v USA a vo Veľkej Británii. Podľa tohto inštitútu politikou nízkych úrokových sadzieb vyprovokovali boom na trhu nehnuteľností, po ktorom musel nasledovať jeho kolaps.

Za ďalšieho „páchateľa“ inštitút označil vlády USA – opäť bez ohľadu na ich politické tričko, ktoré povzbudzovali domácnosti s nízkymi príjmami brať si hypotekárne úvery. Na podporu amerického sna bývať vo vlastnom prijali zákon s názvom Community Investment Act (zákon na podporu komunitných investícií) a slúžiť na to mali i operácie dvoch vládou sponzorovaných spoločností Fannie Mae and Freddie Mac. Výsledkom bola subprime crisis. Tento „mysliaci tank“ mal pravdu iba v kritike vlád za to, že podporovali finančné inovácie rôzneho druhu, ktoré pomohli naštartovať krízu.

Medzi ľuďmi sa za vinníkov Krízy začali pokladať bankári a iní hráči na finančných trhoch, ktorých chamtivosť viedla k riskantným operáciám, k zakrývaniu skutočného stavu vecí a dokonca ku klamstvám a podvodom. Medzi obviňovanými boli napríklad ratingové agentúry, ktoré zámerne či z neznalosti krivo hodnotili bonitu rôznych „cenných“ papierov so skratkami ako napríklad CDO, CDS a pod., ktoré sa napokon ukázali ako „toxické“. V podvodoch na zákazníkoch sa napríklad neslávne preslávila Goldman Sachs.

V reakcii na všeobecnú mienku v roku 2015 Európska únia legislatívne zastropovala bonusy pre vrcholných predstaviteľov bankového sektora. Banky si – ako to už býva – samozrejme nachádzajú cestičky, ako sa tomuto obmedzeniu vyhnúť a je isté, že po vystúpení z EÚ prestane toto pravidlo vo Veľkej Británii platiť celkom.

Tieto, ako aj ďalšie „obvinenia“ však ignorujú základné príčiny vzniku Krízy. Americký ekonóm, ktorého pred Krízou mainstreamoví ekonómovia zaznávali, Hyman Minsky, autor tzv. hypotézy finančnej nestability, vysvetľoval, že kľúčovým mechanizmom, ktorý predchádza finančnej kríze, je akumulácia súkromného dlhu charakteristická pre dnešnú spoločnosť. Bez jeho efektívnej regulácie môže dôjsť ku kríze.

V 30. rokoch v čase Veľkej depresie Irving Fisher, jeden zo špičkových predstaviteľov tzv. Chicagskej školy, tvrdil to isté: Vysoká úroveň dlhu predznamenáva závažnú krízu. Ak sa navyše dlh použije neefektívne, vznikajú bubliny (nadmerný rast cien napríklad nehnuteľností), ako to bolo v USA, vo Veľkej Británii, v Írsku, Španielsku atď., až pokým neprasknú a nenaštartujú finančnú a prípadne aj inú krízu.

Ekonómovia Fisher, Minsky a iní, ktorí svoje myšlienky sformulovsali už pred desaťročiami a dávno nie sú medzi nami, dnes pomáhajú vysvetliť príčiny vzniku finančnej a ekonomickej krízy v rokoch 2007 – 2008 a následného nástupu tzv. Veľkej recesie, ktorá znamenala prepad HDP, vysoký nárast miery nezamestnanosti a chudoby v USA a v EÚ, ako aj v iných častiach sveta s výnimkou Číny a Indie, dvoch štátov, ktoré neboli natoľko zasiahnuté krízou.

Finančný kapitalizmus v neoliberálnom prostredí

Podmienky na vypuknutie krízy 2007 – 2008 sa hromadili desiatky rokov, t. j. postupne ako dôsledok nástupu finančného kapitalizmu v neoliberálnom prostredí. Nová neoliberálna ortodoxia a jej politiky v USA a vo veľkej Británii počas vlád Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana v USA zmenili spoločnosť sformovanú počas druhej svetovej vojny zo spoločnosti založenej na prvkoch solidarity a ducha akého-takého kolektivizmu na individualistickú spoločnosť, v ktorej sa každý mal starať iba sám o seba. Redukovali úlohu štátu iba na ochrancu domácej a zahraničnej bezpečnosti a záujmov trhu.

V neoliberálnej agende okrem toho bolo i oslabovanie odborov, ktoré malo za následok zabrzdenie rastu miezd. Podiel miezd na vytvorenom „koláči“ sa začal zmenšovať. Predstave o oklieštenej úlohe štátu odpovedalo i redukovanie sociálnych výdavkov štátu. Naopak, výrazne začali rásť súkromné výdavky na vzdelanie, zdravie, ochranu v starobe a pod. Aby sa vlády vyhli potenciálnym masovým nepokojom tých, ktorí na to nemali, zvýšila sa ponuka a dostupnosť k pôžičkám. Začala vznikať kultúra zadlžovania sa domácností, ktorá postupne nadobúdala veľké rozmery.

V rokoch 1995 až 2005 bola pre nárast dlhu v USA charakteristická omnoho vyššia dynamika súkromného dlhu ako vládneho dlhu. V USA bola zadlženosť vlády v roku 2005 nižšia ako v roku 1995, no zadlženosť domácností vzrástla z 93 percent na 135 percent HDP. V Británii rast zadlženosti sektora domácností bol ešte vyšší: zo 106 percent v roku 1995 na 159 percent rok pred prvými príznakmi Krízy. V porovnaní s tým dlh vlády v roku 2005 predstavoval iba 51 percent. Vznik dlhovej spoločnosti, ktorej charakteristickou črtou sa stal i rast príjmových nerovností, šiel ruka v ruke so vznikom tzv. finančného kapitalizmu. Rast dlhu na jednej strane a kumulácia bohatstva v rukách niekoľkých jej percent si „vyžadovali“ nové finančné nástroje a podmienili vznik nových finančných hráčov a ich apetít dosahovať čo najväčší zisk.

Aby ho dosiahli, rástol ich tlak na vlády liberalizovať a deregulovať finančný trh. V roku 1999 Kongres USA zrušil tzv. Glaas-Steagal Act, zákon nazvaný podľa dvoch kongresmanov za Demokratickú stranu, ktorý prijala Rooseveltova administratíva v roku 1933. Zákon oddelil komerčné a investičné bankovníctvo so zámerom ochrániť vklady vkladateľov pred riskantnými operáciami investičných bánk. S návrhom na jeho zrušenie prišiel minister financií Clintonovej vlády Robert Rubin, ktorý mimochodom pracoval pre investičnú banku Goldman Sachs 26 rokov a v istom čase bol i členom jej Rady riaditeľov a spolupredsedom tejto rady…

Pre milióny ľudí sa živobytie stalo nočnou morou, a v EÚ sa rozmohli tzv. nesystémové xenofóbne a antimigračné strany, ktoré začaoli ovplyvňovať politický život v celej Európe.

Aby sa regulácii vyhli aspoň čiastočne, začali komerčné banky unikať do tzv. tieňového bankovníctva, ktoré regulované nebolo. Ziskový motív viedol k vytváraniu rôznych finančných inovácií a k rizikovejšiemu správaniu sa finančných hráčov. Okrem toho namiesto úverovania investícií do reálnej ekonomiky (do výroby, do infraštruktúry a pod.), oveľa viac sa poskytovali úvery inde, kde bol dopyt a ešte únosné riziko. Úvermi sa vo veľkom financovala akvizícia už existujúcich podnikov a kúpa nehnuteľností ako napríklad pôdy, rezidencií, a pod., ktoré boli často nadbytočné a boli iba výhodnou investíciou pre vysoko príjmové skupiny. Pokles zdaňovania bohatých (zníženie daňovej progresie, dočasné zrušenie dane z dedičstva Bushovou administratívou a pod.) apetít „horných desaťtisíc“ na takéto investovanie zvyšovali.

Úvery tohto druhu zdvíhali ceny aktív, ktoré sa nezarátavajú do ukazovateľa inflácie. Centrálne banky im preto neprikladali veľkú dôležitosť a nízke úrokové sadzby, vtedy aj dnes, zvyšovali hlad po úveroch a riziko kolapsu iba viac približovali. Nedostatočné varovanie pred nafukovaním ceny aktív a neprijatie účinných opatrení proti tomu treba pripísať na ich vrub.

Náklady krízy

Kríza vznikla v USA a takmer v rovnakom čase zasiahla i Veľkú Britániu. Z týchto dvoch štátov tzv. anglosaského kapitalizmu sa nákaza rozšírila najskôr do západnej Európy, t. j. do štátov s rozvinutým finančným sektorom, ktorý mal mnohé prvky anglosaského finančného sektora. Predpokladalo sa, že stredná a východná Európa, ktorej finančný sektor sa v takom rozsahu neangažoval v toxických obchodoch, sa vyhne finančnej a ekonomickej kríze. Tento predpoklad sa nesplnil. Postsovietsky blok bol napokon najpostihnutejším regiónom na európskom kontinente.

Pobaltské štáty zaznamenali v roku 2009 dvojciferný pokles svojho hospodárstva, vysoký prepad zaznamenala Ukrajina, ale aj Rumunsko a Maďarsko. V mnohých prípadoch primárnym dôvodom bolo nadmerné požičiavanie bánk na hypotekárne úvery v eure alebo vo švajčiarskom franku, t. j. v inej ako národnej mene. Po vypuknutí globálnej finančnej krízy, keď domáce meny devalvovali, splácanie úroku a istiny neprimerane zdražilo. Situácia v týchto štátoch dospela až tak ďaleko, že museli akceptovať tvrdé požiadavky Medzinárodného menového fondu, aby od neho získali záchranný balík. V Slovenskej republike našťastie takáto situácia nenastala. Slovenský finančný sektor po reštrukturalizácii spred ôsmich rokov zostal v pomerne dobrej kondícii. Hrozilo „iba“, že niektoré banky, ktorých centrály sídlili v zahraničí, vyvezú časť základného kapitálu domov. Toto nebezpečenstvo sa napokon viac-menej podarilo zažehnať.

Napriek tomu, že sa Slovensku finančná kríza vyhla, hospodársky pokles bol značný: až – 5,3 percenta HDP. Bolo to spôsobené poklesom vonkajšieho dopytu, ktorý sa nedalo nahradiť domácim dopytom napriek tomu, že vláda napríklad na podporu automobilového priemyslu zaviedla tzv. šrotovné a podporovala netradičnými opatreniami udržanie zamestnanosti. Prepad HDP v EÚ dosiahol v roku 2009 –4,4 percenta a v eurozóne až –4,5 percenta HDP. V nasledujúcich rokoch sa hospodársky rast v eurozóne pohyboval blízko nuly. Preto za najväčší náklad Krízy sa pokladá stratený hospodársky rast. Nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz hovorí o stratenej dekáde.

Postsovietsky blok bol napokon najpostihnutejším regiónom na európskom kontinente.

Priame náklady Krízy pre daňového poplatníka zahrnovali predovšetkým náklady na záchranu bankového sektora. Priemerná podpora finančného sektora v štátoch G20 dosahovala 30 percent HDP, v USA Kongres odhlasoval na program pod názvom TARP 700 mld., i keď sa celý napokon nepoužil. V mnohých prípadoch pomoc finančným inštitúciám spočívala v ich „znárodnení“. Vláda Gordona Browna zachraňovala osem finančných inštitúcií, medzi inými aj Royal Bank of Scotland (RBS). Predpokladalo sa, že to nebude trvalé riešenie a že vo vhodnom čase akcie predá so ziskom. Prvý predaj akcií RBS v roku 2015 a druhý pred pár dňami znížil podiel štátu v RBS na 62,4 percenta, ale cena za akciu bola v obidvoch prípadoch značne nižšia, ako keď ich štát kupoval. Inými slovami, štát v obidvoch prípadoch vykázal stratu.

Prvé schôdzky najvyšších predstaviteľov zoskupenia G20 v Pittsburghu a v Londýne charakterizovala snaha vyhnúť sa hrubým chybám pri riadení krízy, ako to bolo v roku 1929. Dohoda o pomoci finančnému sektoru a fiškálnych stimuloch bola výsledkami týchto porád. Na rozdiel od Veľkej depresie po roku 1929 podarilo sa odvrátiť i možnosť obchodnej vojny, prípadne prejavov ekonomického nacionalizmu.

Kríza eurozóny a brexit

Začiatok krízy a následnej recesie znamenali nižšie príjmy do rozpočtu a vyššie sociálne výdavky. Záchrana finančných inštitúcií, fiškálne stimuly, nižšie príjmy do rozpočtu, vyššie sociálne výdavky mali za následok rast zadlženosti vlád. Dlh vlády v percentách HDP začal rýchlo rásť: v USA v priebehu piatich rokov vzrástol takmer o polovicu a vo Veľkej Británii viac ako o 70 percent atď.

Najvyššiu dynamiku nárastu dlhu zaznamenalo Írsko, ktoré sa v EÚ dlho pokladalo za "keltského tigra“. Záchrana bankového sektora a ručenie vkladov bez obmedzenia zvýšili dlh tohto štátu v priebehu niekoľkých rokoch na štvornásobok. Rast zadlženosti štátov PIGS (Portugalsko, Írsko, Grécko a Španielsko), ktoré s výnimkou Grécka pred krízou dodržiavali maastrichtské kritérium dlhu, bol dôsledkom ich protikrízových opatrení a nie fiškálnej nedisciplinova­nosti.

Obdobná situácia bola vo väčšine štátov EÚ. Vyvracia to ďalší mýtus, že krízu s veľkým K vyvolala nezodpovednosť vlád, ktoré rozhadzovali a zadlžovali budúce generácie. Nie je to pravda ani v prípade krízy eurozóny. Tzv. dlhová kríza v eurozóne v skutočnosti nebola dlhovou krízou. Bola pokračovaním krízy s veľkým K, ktorá odkryla hlboké nedostatky dodnes neriešenej architektúry eurozóny, vystavujúcej euro vážnym rizikám.

Odhalila i ďalšie úzke miesta eurozóny ako napríklad závislosť jedných jej členov – predovšetkým Nemecka – od vývozu a iných, napríklad južnej periférie EÚ od dovozu. Nemecký vývoz do Grécka, Portugalska a pod. na dlh financovaný nemeckými a francúzskymi bankami bol okrem toho vývozom nezamestnanosti do týchto južných štátov. Programy Trojky (Medzinárodného menového fondu, Európskej centrálnej banky a Európskej komisie) na „záchranu“ štátov PIGS boli nastavené na zle identifikovanú diagnózu. Ordinovanie výdavkovej reštrikcie i za cenu drastických dosahov na spoločnosť nemohlo byť preto vhodným „liekom“.

Sociálne dôsledky Krízy neboli natoľko dramatické ako pred 80 rokmi. Ich rozsah zmierňovali sociálne opatrenia vlád. Napriek tomu nárast nezamestnanosti v USA dosiahol až 100 percent, v eurozóne 30 percent. Miera nezamestnanosti v EÚ na vrchole krízy bola rekordná: nad 10 percent, v štátoch ako Španielsko a Grécko takmer 25 percent. Miera nezamestnanosti mladých tu dosahovala 50 percent.

Pokles mzdovej úrovne, v USA masové exekúcie pre nesplácanie hypotekárnych úverov a masový nárast bezdomovectva, rast osôb žijúcich v riziku chudoby a pod. boli náklady, ktoré sa ťažšie dajú vyčísliť v eurách alebo dolároch. Bezprostredne však spôsobili, že pre milióny ľudí sa živobytie stalo nočnou morou, a v EÚ mali zásadný podiel na rozmachu tzv. nesystémových xenofóbnych a antiimigračných strán, ktoré začali ovplyvňovať politický život v Európe.

Jedným z dôsledkov krízy s veľkým K bol i rast odporu voči imigrantom z nových členských štátov EÚ do Veľkej Británie. Nárast nezamestnanosti v Británii počas Veľkej recesie takmer o 70 percent, rozpočtové škrty konzervatívnych vlád a politické zneužívanie situácie stranou UKIP (Nezávislá strana Spojeného kráľovstva), ale aj vládnucou Konzervatívnou stranou viedli k referendu o brexite a k výsledku odísť z EÚ. Kým kríza, ktorá sa začala v roku 1929, vyvrcholila v globálnej katastrofe, „naša“ kríza „iba“ otriasla európskym projektom. Ukázala však aj na jeho slabiny a slabiny sociálno-ekonomických pomerov, v ktorých žijeme. A v tom by sme sa z nej mohli a mali poučiť.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #finančná kríza #globálna kríza