Dostali sa dokonca aj na reťazec ostrovov Florida Keys a na Long Island, napísal denník The New York Times.
V roku 2010 kojoty prekročili Panamský prieplav a jediné, čo im bráni preniknúť do Kolumbie, je hustý pás pralesa známy ako Darien. Fotopasce ich už zachytili, ako k tomuto miestu smerujú. „Myslím, že by si nikto nestavil na to, že sa kojoty nakoniec nedostanú do Južnej Ameriky,“ hovorí ekológ Severokarolínskej štátnej univerzity a Múzea prírodných vied Roland Kays. „Kojoty patria medzi najprispôsobivejšie zvieratá na planéte.“
Aby pochopili postup týchto klamlivých pútnikov, prešli Kays a jeho absolvent James Hody tisíce múzejných zbierok, fosílnych nálezov, vedeckých správ a záznamov skupín na ochranu prírody a s ich pomocou vystopovali pohyb kojotov 10 000 rokov späť. Výsledné mapy, ktoré zverejnili v odbornom časopise ZooKeys, ukazujú, ako vedci doteraz podceňovali historické rozšírenie týchto húževnatých psovitých šeliem. Tieto mapy tiež poskytujú podklady vedcom, ktorí hľadajú odpovede na otázky, čo sa stane, keď do prirodzeného prostredia vstúpi nový predátor a ako evolúciu kojotov ovplyvnila hybridizácia, teda miešanie s ďalšími druhmi.
Žili na lúkach, prériách a púšťach
Pred najmenej 10 000 rokmi žili kojoty na lúkach, prériách a púšťach od riek Mississippi a Ohio na východe až po Kaliforniu na západe. Po roku 1900 sa však začali presúvať prakticky všetkými smermi do zalesnených oblastí. Do 20. rokov 20. storočia sa dostali až na Aljašku a do 90. rokov na východné pobrežie USA. Napriek snahám o ich vyhubenie sa týmto zvieratám podarilo do roku 1950 rozšíriť oblasť svojho výskytu najmenej dvojnásobne v porovnaní so všetkými ostatnými severoamerickými mäsožravcami za rovnaké obdobie. O ich rozmach sa postaralo čoraz väčšie roztrieštenie lesov na úkor poľnohospodárskej pôdy, spoločne s vyhubením predátorov, ako sú vlky, pumy a jaguáre. A pretože sa kojoty párili s vlkmi alebo so psami, u výsledných hybridných jedincov sa vyvinuli znaky, ktoré im pomáhajú adaptovať sa v novom prostredí.
Ide o prirodzenú expanziu alebo inváziu?
Doktor Kays si myslí, že to boli práve vlčie gény, vďaka ktorým kojoty dorástli aj do väčšej veľkosti a dokázali sa rýchlejšie rozšíriť na severovýchod USA. Zatiaľ nie je jasné, čo kojotom dali psie gény – okrem toho, že sa niektoré z nich viac podobajú nemeckým ovčiakom. Zostávajú aj ďalšie záhady – napríklad ako sa kojoty tak rýchlo rozšírili na Aljašku a severozápad, kde sú lesy stále relatívne nedotknuté a plné vlkov a púm amerických? Kojoty pritom nie sú jedinou šelmou, ktorá by v dohľadnej dobe mohla prejsť z jedného kontinentu na druhý. Juhoamerická psovitá šelma maikong sa už dostala do Panamy a mieri na sever. Ak sa dostanú kojoty do Južnej Ameriky, bude to prvýkrát za tri milióny rokov, čo si tieto kontinenty vymenia predátorov. A nikto netuší, čo to prinesie.
„Je to niečo, na čo by sme mali pozerať ako na prirodzenú expanziu, čo je dobrá vec, alebo to máme vnímať ako invazívne druhy, čo je zlé?“ pýta sa Kays. „V mnohých ohľadoch ide len o filozofickú otázku, pretože s tým tak či tak nemôžeme nič robiť,“ dodáva.