Milota Haláková má dobrú pedagogickú povesť, veď učí slovenčinu aj diplomatov. Povráva sa však aj to, že ju žiaci volajú Najkrajšia slovenčinárka. Keď sme jej to pripomenuli, usmiala sa: „Tak to už bolo asi dávno. Tak či tak, je milé počuť to v päťdesiatke.“ Zahraniční študenti však oceňujú najmä to, že ich naučí po slovensky. Opýtali sme sa jej, ako to robí.
"Keď učím slovenčinu cudzincov, je to úplne iné, než keď učím našich žiakov – iná je metodika, iný je i cieľ výučby. Najprv si trocha zaspomínam: Pri učení Slovákov som vždy kládla dôraz na lásku študentov k svojmu jazyku a literatúre. Išlo mi predovšetkým o to, aby získali k svojmu rodnému jazyku vzťah, aby sa zaujímali o kultúru a literatúru. Navštevovali sme divadelné predstavenia, diskutovali o prečítaných či videných dielach. Spájali jazyk a literatúru s poznaním histórie. Počas rozhovorov o literatúre sme často dospeli k témam o ľudských hodnotách, otvárali sme otázky zmyslu života, bytia. Ústne i písomne sme sa rozprávali o mnohých témach.
Pri slohových prácach som nikdy nehodnotila postoj a názor študenta, ten bol vždy predmetom spoločnej diskusie. Učili sme sa tak aj rešpektovať jeden druhého, vhodne argumentovať a komunikovať. Veľa sme sa pri tom o sebe navzájom dozvedeli, mnohé sme sa od seba a o sebe naučili. Verila som, že môžem byť akýmsi spolutvorcom ich vnímania sveta… Dnes si uvedomujem, ako oni, moji študenti, krásne a výrazne tvarovali aj môj svet… Som vďačná za túto skúsenosť."
Gramatika môže odplašiť
Učiť slovenčinu cudzincov si vyžaduje čosi úplne iné. Ide predovšetkým o učenie slovenčiny ako cudzieho jazyka. Všetci vieme, že slovenčina je pre cudzincov veľmi ťažký jazyk s množstvom konsonantov teda spoluhlások v slovách (zmrzlina, štvrtok), s rôznorodosťou pádových koncoviek (mama, mame, s mamou…) a vidových predpôn (prísť, odísť, zísť, prejsť…).
Knihy sú zamerané predovšetkým na zvládnutie gramatického systému jazyka, a práve preto je podľa môjho názoru najdôležitejšie hneď v úvode študenta neodplašiť. Počas mnohých rokov učenia som si vytvárala na základe svojich skúseností vlastnú metodiku učenia slovenčiny ako cudzieho jazyka. Vychádzala som z komunikatívnych potrieb študenta, používala som vlastné materiály, obrázky, predmety, jednoducho, všetko, čo súviselo s reálnym životom.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Gramatika nastúpila až vtedy, keď sa študent vedel sám zorientovať v každodennom živote, keď bol schopný používať bežnú slovenčinu počas každodennej komunikácie. Gramatiku som učila vždy na základe situácie, v ktorej ju môže študent použiť (akuzatív v reštaurácii a v obchode, inštrumentál pri cestovaní, telefonovaní, lokál pri opise prostredia a pod.) Takto som postupne s kolegyňami vytvorila komunikatívno-situačnú učebnicu.
Jej hrdinkou je cudzinka Anne, kreslená postavička, akýsi piktogram, ktorý je vložený do konkrétnej fotografie, a tým aj do reálnej situácie, v ktorej používa určitý gramatický jav. Gramatika graduje postupne, ku každej situácii je vytvorený text napísaný v určitom páde alebo čase, študent si tvorí vlastnú slovnú zásobu, ktorú dedukuje z kontextu. Na základe vlastnej skúsenosti viem, že cudzinci sa boja po slovensky hovoriť práve kvôli ťažkej slovenskej gramatike. Zdá sa mi, že za pomoci knihy si ani neuvedomujú, ako postupne čoraz viac hovoria a prestávajú sa báť komunikovať. A to považujem za najdôležitejšie.
Liečivá slovenčina
Učeniu slovenčiny ako cudzieho jazyka sa venujem už skoro 20 rokov. Počas toho obdobia som učila cudzincov vo firmách, diplomatov na veľvyslanectvách a konzulátoch, ale i mladých ľudí, ktorí si tu našli svoje šťastie v podobe manželstva. V súčasnosti stále učím diplomatov na veľvyslanectve a tiež pracujem na Lekárskej fakulte UK, kde učím zahraničných študentov medicíny hovoriť po slovensky. Tu je učenie jazyka rozšírené o učenie odbornej terminológie. Počas dvoch rokov sa musia študenti dorozumieť na ulici i s pacientom po slovensky. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sme pristúpili k tvorbe spomínanej pripravovanej konverzačnej učebnice s názvom Slovenčina ako liek. Práve táto učebnica by mala byť akýmsi liekom na prežitie cudzinca v novom jazykovom prostredí.
Moja čerešňová maturita
Maturovala som na gymnáziu, kde som neskôr pracovala ako stredoškolská učiteľka. Zelený stôl som si vyskúšala z oboch strán a veru, neviem, ktorá bola tá príjemnejšia. Ak si dobre pamätám, odpovedala som zo slovenského klasicizmu a pred odpoveďou som si sadla na čerešne, ktoré mi zabalila moja starostlivá maminka. Tento zážitok výrazne prekryl tie ostatné. Teraz som už matkou dvoch dospelých detí a ako učiteľka slovenčiny im primerane leziem opravovaním ich chýb na nervy.
Myslím, že všeobecne častým používaním internacionalizmov sa paradoxne slovná zásoba slovenčiny zužuje. Často nenachádzame správne slovenské ekvivalenty, a tak „čekujeme“, „bukujeme“, „spíkujeme“ a „šerujeme“ čo najviac cudzích slov. Áno, je to neraz dobrá pomôcka pre cudzincov, je to živý jazyk, ktorý im môže dopomôcť k dorozumeniu sa, ale my Slováci by sme nemali zabúdať na ľubozvučnosť nášho rodného jazyka.
Učiteľ Robert Beutelhauser: Maturanti sa nemenia, len ich ambície
Robert Beutelhauser učí slovenčinu a dejepis na gymnáziu na Metodovej ulici v Bratislave. Okrem toho napísal aj niekoľko dejepisných kníh pre mládež, v ktorých nechýba humor. V populárnej edícii Naše hrôzyplné dejiny mu vyšli knihy Barbarskí Slovania, Od porážky k porážke a Turci, Habsburgovci a iné pohromy. Práve vydal novú knihu nazvanú Za všetko (ne)môže Štúr.
Badáte na žiakoch, že ich vzdelanostná úroveň upadá? Ako sú na tom napríklad so slovenčinou? Mení virtuálna komunikácia spôsob vyjadrovania sa a úroveň pravopisu?
Netrúfol by som si zovšeobecňovať a tvrdiť, že vzdelanostná úroveň žiakov upadá, lebo mnohokrát ma zaskočia neuveriteľným prehľadom. Ako gymnaziálny učiteľ slovenčiny však vidím, že žiaci prichádzajú do prvého ročníka klasického gymnázia a nevedia to, čo pred pár rokmi bola samozrejmosť – napríklad písanie čiarok, majú problémy s určovaním slovných druhov a vetných členov. Na druhej strane, neviem, či žiaci nie sú obeťou chaosu, ktorý je v školstve. Dôsledkom virtuálnej komunikácie je nepoužívanie diakritických znamienok a určite móda emotikónov ochudobňuje vyjadrovanie žiakov.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Dá viac námahy dnešných mladých niečo naučiť, než kedysi?
Naučiť ani nie, no motivovať je ťažšie, jednoducho žiaci nevidia praktický význam slovenčiny pre ich kariéru.
Sú dnešné maturity prísnejšie alebo benevolentnejšie? Aké predmety sú podľa vás najdôležitejšie a nemali by v skúške dospelosti chýbať? Aké miesto má v rebríčku dôležitosti slovenčina?
Náročnosť vždy závisí od skúšajúcich, no maturitné komisie zložené len z odborníkov napomáhajú kvalite, čo kedysi nebolo. Aké predmety sú najdôležitejšie, nedokážem posúdiť, žiaci pochopiteľne chceli maturovať z predmetov, ktoré využijú v praktickom živote, respektíve v ďalšom štúdiu, no a slovenčina tam, žiaľ, nepatrí. Samozrejme, každý maturant by mal ovládať materinský jazyk a mal by to vedieť aj prezentovať, no zdá sa mi zbytočné, že vlastne zo slovenčiny sú žiaci skúšaní trikrát – externá maturita, slohová práca a ústna maturitná skúška.
Pridali by ste niečo do maturitných otázok?
Každý učiteľ má možnosť vložiť do maturitných skúšok, čo chce, takže nie.
Venujete sa dejinám – aký zmysel a význam má ovládanie rodného jazyka v komunikácii? V diplomacii? V politike? V kultúre národa? Pomáhalo to niečomu alebo nezáleží na tom, aký je slovník a pravopis, a ide o niečo celkom iné?
Už v starovekých Aténach ľudia pochopili, že kľúčom k úspechu je vedieť komunikovať, preto tu vznikla rétorika, ktorá sa celé storočia zdokonaľovala. Najviditeľnejšími nositeľmi kultúry komunikácie sú asi politici, ktorí by mohli určovať jej trendy, ako sa toho zhostili, to si môže každý zodpovedať sám.
Je možné, že jazyk a pravopis sa budú pod tlakom používateľov zjednodušovať a meniť? Ako to vyzerá z hľadiska dejín? Odumierajú prirodzene aj niektoré klasické hodnoty?
Pri pozornom sledovaní jazykových prejavov v médiách môžeme vidieť, že slovenčina sa mení predovšetkým pod vplyvom angličtiny a zároveň ju poznamenáva snaha o čo najúspornejšie vyjadrovanie, ktoré je na úkor presnosti a pestrosti jazyka.
Ľúbozvučná slovenčina, ktorá sa používala v divadle, vo filme, v televíznych správach v minulom storočí napríklad zanikla. Prináša každý režim novú dikciu?
Myslím si, že zmena rečového prejavu nesúvisí s režimom, skôr je to prirodzený vývoj, že reč médií sa prispôsobuje všednej reči. Na druhej strane je škoda, že u moderátorov, hercov sa nedbá na znalosť jazyka a často môžeme počuť chyby, ktoré by pred dvoma desiatkami rokov boli nemysliteľné.
Menia sa maturanti každý rok?
Ani nie, menia sa len ich ambície, kedysi maturanti chceli uspieť čo najlepšie, aby sa dostali na vysoké školy, dnes im stačí zmaturovať, pretože väčšina je na vysokú školu prijatá už pred maturitou.