Herečka Monika Potokárová: Skúšali ma zo ženských hrdiniek
Nedávno hrala Monika Potokárová v SND Martu Kubišovú, najnovšie hrá v predstavení Vojna a mier Natašu. Pýtame sa, či jej na obe postavy slovenčina dobre sedela, či slovenčinu rozlišuje, ak hrá klasiku a ak hrá súčasnosť.
„Líšiť sa to môže len vtedy, ak ide o text v próze a verše, inak je pre mňa slovenčina jedna. Maturovala som z nej na cirkevnom konzervatóriu otázkou o hrdinkách svetovej literatúry a drámy, počnúc antikou. Vojna a mier tam ale nebola. Mám rada slovenčinu, neviem iný jazyk. Robila som predtým pohybové divadlo a slovenčina mi dala nové možnosti na vyjadrenie sa.“
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Spisovateľ Juraj Šebesta: K čítaniu nemožno nikoho nútiť
Popri tom, že píše literatúru pre mládež, je Juraj Šebesta aj riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Zaujímalo nás, či tiež pozoruje, že by slovenčina mladých čitateľov bola v ohrození. Čítajú menej ako ich vrstovníci pred rokmi a ako sú na tom s povinným čítaním?
"Jazyk odráža vývoj. Neviem, či sa to dá deliť generačne, možno sa dnes väčšmi spoliehame, že využijeme počítačovú kontrolu gramatiky. Mladí asi majú viac technologických podnetov, na sociálnych sieťach komunikujú viac, ale povrchnejšie… Ako zvyčajne, teória nestíha za praxou. Potrebovali by sme jazykovedné pracovisko, kde by premieňali cudzie výrazy na slovenské a overovali, ako sú prijaté. Inštitúcia by bola otvorená spolupráci s rôznymi tvorivými dobrovoľníkmi…
V knižniciach sme si všimli, že sa čoraz menej požičiava „povinná literatúra“. Skúsené knihovníčky hovoria, že je to 5 – 10 % v porovnaní so stavom pred 10 – 15 rokmi. Sú pedagógovia menej nároční, uspokoja sa s tým, že študenti vedia povedať aspoň niečo o obsahu? Aspoň priradiť autora k titulu? Dá sa preveriť, či diela skutočne čítali, tlačiť na nich, aby tak robili? Asi áno, ale nútiť silou k čítaniu… Nie je to problém vzdelávacieho systému? Súčasťou slovenčiny by malo byť hravé vedenie k čítaniu, k vystupovaniu na verejnosti, ku kultivovaniu prejavu ústneho i písomného, k umeniu diskusie i polemiky. Literatúra by sa nemala známkovať, debatovať o nej by sa malo len v parkoch a kaviarňach…
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Pokles návštevnosti knižníc u žiakov druhého stupňa ZŠ a stredoškolákov potvrdzuje aj publikácia Ľudmily Hrdinákovej, Judity Kopáčikovej a Pavla Rankova Text a čítanie, mládež a knižnice spojená s prieskumom. Verejné knižnice navštevuje len tretina zo vzorky asi tisícpäťsto opýtaných, z toho len asi tretina chlapcov. Na internete, sociálnych sieťach či sledovaním televízie trávia neuveriteľných päť až osem hodín denne. Ich častá odpoveď „nemám čas“ sa dá pochopiť.
Obávam sa, že silou to nepôjde, v mladých ľuďoch musíme vzbudiť záujem o čítanie a slovenčinu spôsobmi, ktoré sú im vlastné. Lenže ako, keď sme všetci zainvolvovaní, až z toho nestíhame evaluovať prioritné fokusy… Ideí je málo a tie dobré sa nekaskádujú, ani v rodinách, ani v školách. Je všetko len vec lepšieho work and life balansu a lepších badžetov? Chyba je v slovenčine, je príliš zložitá. Čo tam po nejakom tvrdom a mäkkom i. To je len taký náš čierny humor. Štúr to vedel, preto hlásal píš ako počuješ, ale my sme zase raz boli príliš kreatívni. Mladá generácia sa len vracia ku koreňom, k pôvodnému mesidžu.
Darina Abrahámová, dramaturgička a herečka: Diváci sa sťažujú, že v hrách sa nadáva
Umelecké texty odrážajú momentálny stav i históriu jazyka. Darina Abrahámová číta v Slovenskom národnom divadle množstvo scenárov, a tak má možnosť sledovať slovenčinu priamo pri prameni. Porozprávala nám o svojich postrehoch i názoroch.
"Jazyk by sa prestal vyvíjať len vtedy, ak by sme onemeli. Je prirodzené, že do slovenčiny preberáme aj rôzne cudzie slová. To, že sa slovenčina špiní či obohacuje cudzími slovami, by mi neprekážalo, keby sa nestrácal základ, ktorý má byť nespochybniteľne udržovaný v správnej, kultivovanej podobe. A vidíme, že aj toto nám odchádza. Či už je to v hlasovom, alebo písomnom prejave ľudí. My v Slovenskom národnom divadle sa, samozrejme, snažíme udržiavať úroveň jazyka, jeho korektnosť a správnosť na najvyššej úrovni. Všetky naše materiály prechádzajú cez korektorku Zuzanu Konečnú. Hoci my dramaturgovia aj ostatní sa snažíme, vždy sme prekvapení, koľko chýb ešte pani korektorka nájde. Snažíme sa spoločne texty kultivovať. Niekedy dostávame listy od divákov. Píšu nám, prečo sa v hre nadáva, prečo sú tam expresívne výrazy. Aj to je súčasť jazyka! Ale opakujem – základ musí byť zachovaný!
A ako je to so slovenčinou celkovo? Vieme, že situácia nie je ideálna. Videla som to aj na svojom synovi: dôraz je na angličtine a so slovenčinou to ide ťažšie. Myslím, že aj preto, lebo sa predmet berie príliš zoširoka. Aj literatúra, aj gramatika… Ako vraví moja mama – učiteľka: Ono by azda ozaj bolo pre deti lepšie, keby nebolo tvrdé a mäkké i. Len ich to pletie.
Ale ja sa o slovenčinu nebojím. Skôr by som bola za to, aby sa v inštitúciách, kde sa s jazykom pracuje, kládol väčší dôraz na bezchybnosť a nešetrili sa peniaze. Veď koľko bývalo všade redaktorov a korektorov! Vo vydavateľstvách, v rozhlase, v televízii! Dnes vidíte také hrôzy – napríklad v reklamnom priemysle je chyba priamo v slogane!
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Celkovo sa však naozaj o slovenčinu nebojím. Ten, kto chce písať básne alebo hry, kto chce prekladať, sa ju naučí. Som tolerantná aj k autorom, ktorí žijú v zahraničí a slovenčina síce je ich rodný jazyk, ale už ju neovládajú dokonale. My sa niekedy smejeme, keď sa cudzinec pokúša rozprávať po slovensky. Viete si predstaviť, aké musia mať zničené uši Američania, keď počujú celý svet rozprávať tou esperanto angličtinou! Ja som ale rada, keď sa ľudia snažia a čo najviac hovoria hocakou rečou.
Jazyk je radosť. Aj skúmať ho je radosť. V roku Ľudovíta Štúra sme mali u nás v Modrom salóne program, ktorý vysvetľoval aj históriu nášho jazyka. Chodilo aj mladé publikum. Myslím si, že niekedy zbytočne bazírujeme na nepodstatnom. Napríklad, vraj sa nehovorí sranda, ale švanda. V našich textoch v divadle máme rôzne typy jazykov, historizujúci, moderný, každý si vyberie, čo chce.
A z čoho som maturovala ja? V slovenčine som bola doma, mali sme fantastickú pani profesorku Jančinovú, týmto pozdravujem všetkých ľudí z bratislavského Gymnázia Metodova. Ona patrila k ikonickým učiteľkám. Neviem, či som si nevytiahla slovenskú realistickú drámu. To som mala rada a už som bola prijatá na VŠVU. Stres som mala najmä z dejepisu, bol spolitizovaný, a tak som si narýchlo zvolila zemepis. Keď som sa ho začala učiť ,tak som ľutovala, že som si radšej nezvolila tie frázy. No potom som bola rada, že som sa sama sebe nespreneverila.
Kamil Peteraj: Z vlastnej básne by som dostal nedostatočnú
Moja báseň Korzo chlapčenských myšlienok bola súčasťou maturitných otázok zo slovenčiny? To teda študentov ľutujem. Ja som sa dosť nerád učil. Čo mali maturanti vedieť? Určiť druh melódie vo vete „Kam ísť“? Ja by som z rozboru vlastnej básne určite dostal nedostatočnú. Vy ma skúšate? Chcete vedieť, čo by mi robilo najväčší problém? Sústrediť sa a niečo vyfabulovať. Aj na vlastnú maturitu si, samozrejme, pamätám, ale čo sa ma tam presne pýtali, to teda netuším.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Minútu po maturite som zabudol celú školskú látku. To isté by som odporúčal aj maturantom. Ak budú z týchto vedomostí používať len päť percent v živote, tak to už je veľa. Namiesto toho by radšej mali čítať knihy. Nech sa vyberú do univerzitnej alebo inej knižnice, naložia si päť alebo sedem kníh podľa svojho zamerania. A čo čítam ja? Keď vám to začnem vymenovávať, neskončíme do rána. Napríklad Gennadij Ajgi: Obdarená zima, Milan Kundera: Slova, pojmy, situace, Norman Lebrecht: Pieseň mien, Yuval Noah Harari: Sapiens: Stručná história ľudstva. A ešte čítam príbalové letáky k liekom, ktoré beriem.