Keramika je dokonalým spojením človeka, hliny a ohňa

, 04.07.2018 06:00
Anna Pečuková, Ján Pečuk, galéria,
Majstri svojho remesla Ján a Anna Pečukovci vo svojej galérii výrobkov. Autor: ,

Pravda prináša letný seriál Majstri svojho remesla. Každý týždeň postupne predstaví pôvod, históriu deviatich remesiel a výnimočných slovenských ľudových výrobcov pokračujúcich v tradíciách našich predkov. Seriál sa začína hlinou a jej spracovaním.

Hrnčiarsky kruh a na ňom kôpka hliny. Kruh sa roztáča a pod zručnými pohybmi mokrých dlaní vzniká z beztvarej hmoty čosi, čo začína dýchať človečinou. Potom príde na rad horúca pec, znova ľudské ruky a veľká dávka talentu. Takto prichádzajú na svet obdivuhodné originálne ľudové výrobky z keramiky.

Posledný učeň hrnčiarskej legendy

Má výtvarný talent po nebohom otcovi, akademickom maliarovi. Modelovanie z hliny mu však nikdy veľmi nevoňalo. Ani ako žiakovi bratislavskej ľudovej školy umenia. „S bratom sme tam radi chodili, tešili sme sa veľmi na kreslenie a maľbu. Medzi nás prichádzali vtedy uznávaní maliari aj sochári. Raz do mesiaca sme mali modelovanie. Z duše sme ho s bratom neznášali, aj tú hlinu. Jednoducho, keramiku som nikdy nechcel robiť,“ vracia sa do detstva 62-ročný hrnčiar Gustáv Virág, žijúci v Slovenskej Ľupči.

Pečukovci sa venujú aj figurálnej keramike.
Pečukovci sa venujú aj figurálnej keramike. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Osud to však zariadil úplne inak. Gustáv sa dostal na učňovskú prax do Ľubietovej, kde ho učil majster Emil Majnhold. Výnimočný hrnčiar, už nebohý, ktorý sa vo svojom odbore stal nehynúcou legendou. „Jeho praprastará mama bola vychýrenou hrnčiarkou, remeslo sa u nich dedilo z pokolenia na pokolenie. Dodnes si pamätám, ako som so starou mamou išiel k nemu, pretože sa mu pozdávali moje kresby. Veľa som sa od neho naučil a pre mňa to bol veľmi vzácny človek. O to viac, že som bol jedným z jeho posledných učňov,“ vyznáva sa.

Napriek tomu, že hlinu v detstve nemal rád, predsa ho časom opantala. Pracoval v ľubietovskej keramikárskej dielni, kde sa vypracoval na majstra. Po novembri 1989 sa postavil na vlastné nohy. „Začínal som črepníkmi. Mnohí ma odsudzovali, že nemám hrnčiarsku hrdosť, ale musel som z niečoho žiť. Postupne sa to zlepšovalo, začal som spolupracovať s Ústredím ľudovej umeleckej výroby a vytvárať aj iné predmety,“ pokračuje.

Vo vlastnej malej firme, ktorá už medzičasom zanikla, zamestnal svojho majstra v dôchodkovom veku. „Pracoval u mňa ešte pol roka pred smrťou. Všetko, čo u mňa vyrobil, som mu zaplatil a odložil si. Moja súkromná zbierka Majnholdových výrobkov má okolo dvetisíc kusov,“ spomína na svojho učiteľa.

Gustáv Virág pri svojom Plote nepodarkov.
Gustáv Virág pri svojom Plote nepodarkov. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Veselý plot nepodarkov

Hrnčiarstvo napokon Gustávovi Virágovi prirástlo k srdcu tak, že sa mu venuje takmer päťdesiat rokov. Počas týždňa tvorí vo svojej dielni, cez víkendy predáva na folklórnych festivaloch či ľudových jarmokoch. Venuje sa tradičnej keramike, ale aj modernejšej v podobe keramických plastík. Oživením sú unikátne keramické masky vyjadrujúce ľudské neduhy. V tejto oblasti tvorby je prinajmenšom na Slovensku jedinečný.

Aký vzťah má k hline dnes? „Už je to diagnóza. Hoci s ňou robím desaťročia, stále sa učím niečo nové. Teraz ma baví experimentovanie s novými glazúrami a vzormi,“ dodáva s úsmevom. O veselej povahe i tvorivosti Gustáva Virága svedčí aj to, ako sa vysporadúva s nepodarkami. Veď nie vždy sa všetko podarí. Pri svojom dome má plot, oddeľujúci dvor od záhrady. Je ovešaný množstvom pokazených výrobkov. „Tak ako majú Židia svoj Múr nárekov, tak ja tu mám svoj Plot nepodarkov. Neplačem pri ňom, ale pripomína mi moje chyby,“ smeje sa.

Paletu svojich výrobkov Gustáv Virág obohacuje...
Paletu svojich výrobkov Gustáv Virág obohacuje jedinečnými maskami ľudských neduhov. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

So svojimi výrobkami sa zúčastnil viacerých výstav doma i v zahraničí, dostali sa do rôznych kútov sveta. Expozícia jeho umeleckých keramických tanierov zdobí aj súkromnú galériu v americkom Las Vegas. V roku 2016 získal od Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) prestížny titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Prvý pokus vo Východnej

Pečukovci sú spolu rovných štyridsať rokov. Dokopy ich dala spoločná záľuba, ktorá sa prelína celým ich doterajším životom. Ján sa s manželkou Annou zoznámil v Slovenskej ľudovej majolike v Modre. On už bol majstrom odborného výcviku, ona študentka. Obom učarovala hlina. Vo svojom ateliéri dlhé roky vytvárajú keramické výrobky, od tanierov cez džbány až po dekorácie a figúrky, podľa vlastných návrhov. „Vždy sa spolu radíme, nápad rodí nápad. Čo sa hliny týka, teda točenie na kruhu, modelovanie, vypaľovanie a glazúrovanie, to robí Janko, ja viac maľujem, ale maľuje aj on,“ približuje spoločné remeslo 58-ročná Anna.

Ateliér Jána a Anny dýcha tvorivosťou a...
Ateliér Jána a Anny dýcha tvorivosťou a zručnosťou. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Ateliér, vypaľovacia pec s teplotou až 990 stupňov a vedľa toho poschodová galéria vlastných výrobkov, ktoré sú Pečukovcom najbližšie. Tak vyzerá prístavba ich rodinného domu v Šenkviciach. „Máme takú ideu, že by sme z našej galérie časom urobili verejne dostupné múzeum,“ prezrádza 62-ročný manžel Ján.

Začiatkom 90. rokov minulého storočia začali vyrábať pre ÚĽUV, neskôr sa osamostatnili. Priznávajú, že začiatky vôbec neboli ľahké. Spomínajú na to, ako sa hanbili aj báli, keď sa prvýkrát vybrali predávať sami svoje výrobky. Vtedy to ešte nebolo také bežné ako dnes. „Išli sme na folklórny festival do Východnej. Chýbali nám peniaze na strechu prístavby, tak sme šli na skusy. Všetko, čo sme mali v prívesnom vozíku, sme predali hneď prvý deň. Nebol to majland, ale boli sme neuveriteľne šťastní. Ľuďom sa naše veci páčia! Veľmi nás to povzbudilo… a majstri mohli pokračovať so strechou,“ spomína Anna Pečuková.

Tradičná keramika stále v kurze

Prišli ďalšie festivaly, jarmoky. Až s odstupom času si manželia uvedomujú odvahu, keď chodili predávať svoju majoliku a v aute viezli so sebou aj svoje vtedy malé tri deti. Dve dcéry zo štyroch potomkov pokračujú v šľapajach svojich rodičov.

Gustáv Virág: Už je to diagnóza. Hoci s hlinou robím desaťročia, stále sa učím niečo nové.

Pečukovci sa venujú klasickej tradičnej keramike. „Rok, možno dva, sme skúšali aj niečo moderné. Mysleli sme si, že ľudia už nebudú kupovať klasiku. Nakoniec sme zistili, že to tak nie je a vrátili sme sa k tej starodávnej keramike,“ konštatuje Ján.

Priznávajú, že svoje remeslo robili viac zo záľuby a z presvedčenia ako pre peniaze. „Keby sme nemali z toho radosť, tak to nedokážeme celé tie roky robiť. Je to úžasný pocit, keď z kúska hliny vzniká nejaká pekná, ba aj užitočná vec, či už na kruhu, alebo modelovaním, keď necháte pracovať svoju fantáziu pri farebnom zdobení. Druhý raz sa tešíme, keď sa naša práca páči ľuďom a oni v džbániku alebo tanieri cítia teplo a vôňu človečiny, lebo je to originálna ručná práca,“ zhrnul za oboch manžel.

Svojím remeslom sa naplno živili dlhé roky. Hodiny a hodiny práce až do neskorej noci. Niekedy to bolo dobré, inokedy horšie. Nikdy to však neoľutovali. Zhruba pred ôsmimi rokmi sa manželia rozhodli, že keramikárstvo budú robiť už len ako záľubu popri zamestnaní. Anna je ošetrovateľkou v domove seniorov v Bratislave, Ján kontrolórom vo firme vyrábajúcej pre automobilový priemysel v Senci.

Svoje keramické výrobky prezentovali na viacerých domácich i zahraničných výstavách. Za tvorbu v odbore keramika udelil ÚĽUV Jánovi Pečukovi v roku 2014 titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Zo zákulisia remesla

Hlinu ako veľmi rozšírený a ľahko tvarovateľný materiál sa človek už od začiatkov svojej existencie usiloval využiť pre svoje potreby. Našla uplatnenie pri výstavbe prvých ľudských prístreší a ochranných valov. Hlinené tabuľky slúžili na písomné zaznamenávanie významných udalostí. Najširšie uplatnenie však našla neskôr pri výrobe riadu.

Vyrábali sa z nej hrnce na varenie, pečenie, na úschovu potravín, krčahy, džbány, misky či taniere.

Hrnčiarska výroba sa sústreďovala do oblastí s dobrými ložiskami hliny, ale aj dreva na pálenie. Išlo najmä o západné Slovensko, Hont, Gemer, Liptov, Oravu a Zemplín. Pôvodné hlinené nádoby remeselníci modelovali rukami, potom ich sušili alebo vypaľovali. Časom pribudol hrnčiarsky kruh poháňaný nohami, neskôr elektromotorom. Objav hrnčiarskeho kruhu patril k najvýznamnejším vynálezom.

Hrnčiarstvo

Korene hrnčiarstva siahajú do neolitu, no ako remeslo sa začalo presadzovať začiatkom 12. storočia. O jeho rozšírení na našom území hovoria aj dodnes existujúce dediny a osady, napr. Hrnčiarovce, Hrnčiarske Zalužany. Najstarší písomný doklad o hrnčiarstve na Slovensku pochádza z roku 1416. Prvý hrnčiarsky cech vznikol v roku 1475 v Bardejove, neskôr aj vo väčších mestách i v dedinách. Na Slovensku sa v 19. storočí vytvorili nové centrá v Modre, Ľubietovej, Beluji, Šiveticiach a v Pozdišovciach. Hrnčiari pracovali prevažne v zime. V ostatných obdobiach roka rozvážali a predávali svoje výrobky na trhoch a jarmokoch. Nebolo nijakou zvláštnosťou, že na dedinách sa hrnčiarsky tovar vymieňal za obilniny alebo strukoviny. Hrnčiarsky riad sa vyzdoboval podľa dekoratívnych princípov, ktoré sa prelínali a špecifikovali podľa regiónov a stredísk. Medzi najznámejších majstrov a legendy slovenského hrnčiarstva patril Emil Majnhold, ktorý žil a pracoval v Ľubietovej. S Júliusom Filom tu v roku 1947 zriadili výrobňu maľovanej keramiky.

Džbánkarstvo

Je osobitnou oblasťou keramickej výroby, ktorú charakterizuje výroba fajansy – džbánov a im podobných foriem. Po prvom vypálení sa polievajú nepriehľadnou glazúrou. Na jej povrch sa nanáša maľba v štyroch farbách, a to žltá, zelená, modrá a fialová. Džbánkarstvo sa u nás rozvinulo na Západnom Slovensku zásluhou prisťahovalcov – habánov. V roku 1797 vznikla manufaktúra na kameninu v Banskej Bystrici, v roku 1912 družstvo na vyrábanie keramického tovaru v Modre. K družstvu Slovenská majolika v Modre sa v roku 1947 pripojili aj keramikári z Ľubietovej. K najvýznamnejším džbánkarom patril Ferdiš Kostka, ktorý ako jediný dostal za svoju prácu titul národného umelca.

Figurálna keramika

Ide o plastiky ľudských alebo zvieracích postáv z vypálenej hliny. Zhotovovali sa pomocou foriem alebo ich ručne modelovali a maľovali. Remeselníci vyrábali najmä zvieratká ako hračky, napríklad prasiatko, vtáčika, koníka, ovečku, ale tiež sväteničky či sošky s náboženskou tematikou. Ich rozvoj podnietil od 18. storočia aj vznik pútnických miest Šaštín, Marianka a Staré Hory. Piety produkovala dielňa v Sobotišti, Madony a sošky svätého Jána Nepomuckého dielňa v Dechticiach. V Pukanci sa zhotovovali pôrodné baby, dámy v krinolínach s miskou na svätenú vodu. Veľkej obľube sa tešili aj postavičky z bežného dedinského života a betlehemy.

Autor: Vojtech Majling

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Majstri svojho remesla #Leto s Pravdou #keramika #Ján Pečukovci #Gustáv Virág #Anna Pečuková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Flower box biela kocka "L" farebné kvety

Flower box biela kocka "L" farebné kvety

29,99
Orchidea  ružová  na vysoko

Orchidea ružová na vysoko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk