Foto: Wikipédia
Čo bolo príčinou krvavého pogromu, nie je presne známe. Spočiatku ani nič nenasvedčovalo, že ten štvrtok 10. júla 1941 bude niečím výnimočný. Jedwabne, ktoré leží asi 160 kilometrov severovýchodne od Varšavy, sa prebudilo do ospalého, teplého rána.
Zakrátko sa však všetko zmenilo. Ešte predpoludním začala v mestečku vyčíňať skupina 40 až 50 výtržníkov. Boli to dedinčania z okolitých obci, no aj miestni obyvatelia. Sprievod im robilo zhruba pol tucta uniformovaných Nemcov.
Rozvášnený dav Poliakov zaútočil na miestnych Židov, zhromaždil ich na "rínku“ v centre mesta, kde ich celé hodiny týrali. Ponižovali ich, nadávali im, bili ich palicami a kovovými rúrami. Prikázali im, aby zo zeme vytrhávali burinu, pričom mali tancovať a spievať.
Prvými obeťami vraždenia sa stal rabín s ďalšími asi 40 mužmi. Prinútili ich, aby zvalili sochu V. I. Lenina, ktorá na námestí zostala po Sovietoch, a na nosidlách ju vyniesli von z mesta. Tam ich odviedli do stodoly, kde ich zabili.
Tým sa však besnenie neskončilo. Viaceré obete umlátili na smrť, dobodali, niekoľko žien aj znásilnili. Dielo skazy dovŕšili popoludní, keď približne 250 až 300 Židov nahnali do stodoly, kde ich zavreli a zaživa upálili. Celkovo povraždili najmenej 340 ľudí vrátane žien a detí.
Zbabrané vyšetrovanie
Okolnosti, za akých k masakre došlo, sa nikdy celkom nevyjasnili, a keďže väčšina svedkov už nežije, pravdu sa zrejme nedozvieme. O to však Poľsko vlastne ani nemalo záujem.
Keď jeho komunistické orgány v rokoch 1949 – 1950 prípad vyšetrovali, obžalovali 22 ľudí, ale tresty boli prekvapujúco mierne. Za priamu účasť na vraždení bol vraj vinný len jeden z nich, ktorého odsúdili na trest smrti, no neskôr rozsudok zmenili na väzenie. Za pomoc pri zločine skončilo za mrežami ešte ďalších deväť mužov, zvyšných 12 oslobodili.
Ako sa neskôr ukázalo, tajná polícia si v tejto kauze viaceré priznania a svedectvá vynútila mučením, čo bol v tom čase bežný postup, a tak niekoľko odsúdených nakoniec omilostili. Vyšetrovanie bolo povrchné a zmanipulované. Výpovede si neraz protirečili, so zbieraním dôkazov a ďalších svedectiev si polícia nedala veľa práce, nikto sa ani neunúval zistiť mená obetí. Následkom toho sa rozchádzali aj údaje o ich počte.
Po vojne sa preto odhadovalo, že ich bolo až 1 600. Toto premrštené číslo sa uvádzalo i na pamätníku, ktorý stál na mieste činu do roku 2001. Neskôr sa počet predpokladaných obetí znížil na zhruba 900 a napokon začiatkom nového milénia na súčasný odhad.
Foto: Wikipédia
Zarážajúce je, že sa ani nepátralo po tom, z akej jednotky boli Nemci prítomní v Jedwabnom a akú úlohu pri pogrome vlastne zohrali. Nie je preto jasné, či išlo o nemecké poriadkové sily, príslušníkov SD alebo komanda SS.
Poľsko sa navyše vinu páchateľov snažilo bagatelizovať tvrdením, že konali na príkaz a pod nátlakom Nemcov. Miera ich zasahovania do toho, čo sa vtedy dialo, je pritom sporná. Sú síce svedectvá, že miestnych obyvateľov podnecovali k násiliu a údajne strieľali po Židoch, ktorí sa snažili utiecť, no nie sú dôkazy, že by do toho Poliakov museli nútiť.
Vyrovnávanie si účtov?
A prečo sa pogrom odohral práve v Jedwabnom? Bolo to typické „štetl“, teda mestečko s prevahou hebrejského obyvateľstva. Z takmer 2 200 občanov, ktorí tam žili v 30. rokoch minulého storočia, bolo približne 1 500 Židov. Až do vojny však s katolíckymi Poliakmi nažívali celkom dobre a k vážnym prejavom neznášanlivosti neprichádzalo.
To, čo stalo v Jedwabnom, dodnes jatrí rany Poliakov i Židov. Väčšina poľskej populácie sa s touto témou dodnes nevie vyrovnať a radšej sa tomu vyhýba. Len čo problém niekto otvorí, vyvolá to vášnivé reakcie a protesty.
Keď nacistické Nemecko v septembri 1939 napadlo Poľsko a vypukla druhá svetová vojna, nemecké vojská obsadili aj Jedwabne. V mestečku podpálili synagógu, no o niekoľko dní sa stiahli. Na základe tajného paktu medzi ZSSR a Nemeckom totiž táto časť poľského územia pripadla Sovietom. Tamojší Židia, ktorí mali strach z nacistov, to, samozrejme, privítali. Pod sovietskou nadvládou sa cítili bezpečnejšie, ako keby zostali vydaní napospas Nemcom.
Objavili sa aj správy, že niektorí Židia spolupracovali so sovietskou tajnou políciou a udávali Poliakov, ktorých potom sovietski okupanti uväznili alebo odvliekli do pracovných táborov na Sibíri.
Je však otázne, do akej miery sú tieto svedectvá hodnoverné, lebo pochádzajú od Poliakov, ktorí tým mohli ospravedlňovať násilie páchané na Židoch. V každom prípade to môže aspoň čiastočne vysvetľovať, prečo sa po opätovnom obsadení územia Nemcami (po napadnutí ZSSR v júni 1941) stali obeťami pogromu práve židovskí obyvatelia Jedwabného.
Kolektívna vražda
Viac svetla do prípadu vniesla kniha Jana Tomasza Grossa Susedia (História holokaustu židovského mesta) z roku 2000. Autor je profesorom histórie na Princetonskej univerzite, po otcovi má židovský pôvod a v roku 1969 emigroval z Poľska do USA.
Gross sa opieral o svedectvá Židov, ktorí masaker v Jedwabnom prežili, a dospel k záveru, že išlo o „kolektívnu vraždu“. Podľa neho bola účasť Nemcov na nej minimálna, naopak, vinu dáva „susedom“ židovských obetí, teda etnickým Poliakom.
Vodcami tejto skupiny mali byť štyria bývalí spolupracovníci sovietskeho NKVD. Ich cieľom údajne bolo zahladiť svoju minulosť a zároveň si získať dôveru nacistov. Dvaja z nich sa neskôr dokonca stali nemeckými žandármi.
Kniha vyvolala veľké pobúrenie v Poľsku, ale kritické ohlasy prišli aj z cudziny. Niektorí zahraniční odborníci sa Poliakov zastali tvrdiac, že k nim Gross nie je férový a „zneužíva holokaust”. Iní zdôrazňovali, že dnes sa už nedá určiť, kto bol skutočným páchateľom.
Spôsobený rozruch poľské úrady podnietil k tomu, aby v rokoch 2000 až 2004 prípad znova otvorili. Kopali aj na mieste, kde stála stodola. Odkryli tam hromadný hrob a našli pozostatky tiel, ktoré mohli patriť 300 až 400 ľuďom. Na základe toho odmietli údaje o vyššom počte obetí. Napokon skonštatovali, že sa niektorí poľskí obyvatelia Jedwabneho naozaj zúčastnili na masakri a ich úloha bola rozhodujúca, no možno predpokladať, že podnet k tomu dali Nemci.
Namiesto pravdy zákazy
To, čo stalo v Jedwabnom, dodnes jatrí rany Poliakov i Židov. Väčšina poľskej populácie sa s touto témou dodnes nevie vyrovnať a radšej sa tomu vyhýba. Len čo problém niekto otvorí, vyvolá to vášnivé reakcie a protesty.
Ako napríklad v júli 2001, keď sa pri príležitosti 60. výročia tragédie vtedajší poľský prezident Aleksander Kwaśniewski v prítomnosti izraelského veľvyslanca ospravedlnil za krajanov, ktorí sa dopustili týchto zločinov. Kritici ihneď odpovedali vyhlásením, že Poľsko nenesie zodpovednosť za niečo, čo sa stalo na území okupovanom nacistickým Nemeckom.
Rovnakú nevoľu vyvolal i koprodukčný film Dozvuky (2012), ktorý rozprával o podobnom – aj keď fiktívnom – vraždení Židov Poliakmi. V domácej tlači sa následne objavili výzvy, aby kinám túto filmovú drámu zakázali hrať.
Napokon sa Poliaci rozhodli voči takým veciam chrániť zákonom. Každému, kto by dával vinu či spoluvinu za nacistické zločiny Poliakom, hrozili za tento „trestný čin“ až tri roky väzenia. Už deň po tom, ako tento kontroverzný zákon začal v marci platiť, padla prvá žaloba na argentínsky spravodajský portál.
Po kritike zo zahraničia, najmä z USA a Izraela, poľský Sejm koncom júna zákon predsa len zmiernil s tým, že ide len o priestupok, za čo väzenie nehrozí. Schváliť to však ešte musí Senát.
Preč na Madagaskar?
Skutočne to stačí, aby sa tento citlivý problém vyriešil? Je pravda, že v okupovanom Poľsku žilo veľa ľudí, ktorí sa počas vojny zachovali statočne a tisíce Židov zachránili, riskujúc pritom vlastný život.
Na druhej strane však niet pochýb ani o silnom poľskom antisemitizme pred druhou svetovou vojnou, počas nej i po nej.
Málokto napríklad vie, že s myšlienkou vysťahovať Židov na Madagaskar, neprišli ako prví nacisti. Rozmýšľali o tom už predtým nacionalisti z Británie i Holandska a v roku 1937 aj Poliaci. Z Paríža získali povolenie, aby ich delegácia na tomto ostrove, ktorý bol v tom čase francúzskou kolóniou, mohla preskúmať možnosť presídlenia poľských Židov.
Trojčlenná komisia z Poľska, v ktorej boli paradoxne dvaja Židia, sa tam naozaj vydala, ale jej názory sa rozchádzali. V Poľsku pred vojnou žilo viac ako 3,3 milióna Židov (približne tri milióny z nich nakoniec padli za obeť holokaustu) a Madagaskar sa zdal primalý.
Šéf komisie bol síce presvedčený, že by sa ich tam mohlo premiestniť 40– až 60-tisíc, no druhý člen odhadoval, že by tam bolo miesto nanajvýš pre 2 000 osôb. Z plánu nakoniec nič nebolo. A pogromy? Jedwabne nebolo jediným miestom, kde poľské obyvateľstvo napadlo židovských spoluobčanov. Stretli sa s tým dokonca i Židia, ktorí prežili holokaust a po vojne sa vracali domov.
Svedčí o tom aj hlásenie okresného veliteľstva Národnej bezpečnosti v Starej Ľubovni z 13. novembra 1945, kde sa píše: "Židia z Poľska hromadne utekajú cez hranice ČSR a udávajú, že sú v Poľsku prenasledovaní bezpečnostnými orgánmi a tiež zo strany obyvateľstva. Kdekoľvek jednotlivca zastihnú, tak ho zbijú na smrť.“
Z obetí nepriatelia štátu
Z pogromov možno spomenúť napríklad štvanicu na Židov v Rzeszowe v júni 1945, ktorá sa ešte zaobišla bez strát na životoch, no v noci na 17. júna neznámi útočníci prepadli budovu v Działoszycach, kde bývalo 150 Židov. Zasypali ju granátmi – päť ľudí zomrelo a 50 sa zranilo. V auguste 1945 prepukol zase protižidovský ošiaľ v Krakove (po falošnej správe, že Židia zabili 60 kresťanských detí). Domáci Židov napadli, bili ich, rabovali v synagóge aj v ich bytoch, asi päť ľudí zabili a desať zranili.
Najväčší povojnový pogrom sa odohral 4. júla 1946 v meste Kielce. Aj tu sa to začalo chýrmi o zabíjaní kresťanských detí. Židov potom napadol sfanatizovaný dav, ku ktorému sa pridali aj vojaci, hoci ich pôvodne vyslali na to, aby Židov chránili.
V meste následne prepuklo také šialenstvo, že na upokojenie situácie museli nasadiť špeciálnu jednotku s tankami. Bilancia? Okolo 40 mŕtvych, z toho asi dvaja-traja Poliaci – medzi nimi aj ošetrovateľka, ktorá sa snažila Židom pomôcť. Vyše 40 ľudí bolo zranených.
K týmto obetiam treba pritom ešte prirátať ďalších zhruba 30 Židov, ktorí zahynuli vo vlakoch prechádzajúcich cez Kielce alebo na blízkych železničných staniciach. Poliaci sa na nich vyvŕšili po tom, ako sa dozvedeli, čo sa deje v meste.
A podobných incidentov boli desiatky. Posledná silná vlna antisemitizmu zachvátila krajinu ešte v roku 1968, keď proti nim rozpútala štvavú kampaň vládnuca komunistická moc. Židov označili za „piatu kolónu“ a „nepriateľov Poľska“.
Dôstojníkov židovského pôvodu prepustili z armády, vyše 100 údajných „sionistov“ aj zo štátnych úradov, tisíce ďalší prišli o stranícku knižku. Cieľom štátneho aparátu bolo, aby Židov, ktorí ešte zostali v Poľsku, prinútili k emigrácii. A naozaj – okolo 25-tisíc z nich sa rozhodlo nevďačnú vlasť opustiť.
Také veci sa diali. Nemožno sa ďalej tváriť, že neexistovali a skrývať sa za pochybný zákon. Pred vlastnou minulosťou sa nedá ujsť. Čím skôr sa jej Poliaci postavia čelom, tým lepšie. Zachovali by sa čestne voči sebe, aj voči asi 12-tisíc veriacim Židom, ktorí ešte v Poľsku žijú.
