Pre opozíciu bola „kampaň ťažká, ale nádejná“, poznamenal Ali Ergin Demirhan, šéfredaktor spravodajského portálu Sendika.org. Opozičné strany zmobilizovali voličov celkom očividne, čelili však veľmi ťažkým podmienkam. V správe OBSE sa uvádza, že právo na zhromažďovanie a sloboda tlače sú obmedzené výnimočným stavom. Správa ďalej poukázala na to, že prezident krajiny a vládna strana boli v oveľa výhodnejšom postavení. K dispozícii mali obrovské zdroje a takmer mediálny monopol.
Pre prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana bolo v stávke veľa. Výsledky volieb znamenajú definitívny prechod na ultraprezidentský režim, ktorý voliči v referende v roku 2017 už odobrili s tesným výsledkom. Teraz si už prezident pri vládnutí vo veľkej miere vystačí len s dekrétmi. V zmysle novelizovaných ustanovení ústavy sa osobitné prvky výnimočného stavu stali „normálnymi“ právomocami prezidenta.
Napriek prekvapujúco slabej volebnej kampani bol Recep Tayyip Erdogan znovuzvolený do funkcie prezidenta s 52,6 percenta hlasov. Staval sa do role lídra krajiny so silnejúcou reputáciou medzinárodnej veľmoci. Na druhom mieste skončil po oduševnenej kampani Muharrem Ince, kandidát Republikánskej ľudovej strany (CHP), s 30,6 percenta hlasov. Získal viac hlasov ako jeho strana v paralelných parlamentných voľbách. Pochádzajúc zo skromného sociálneho prostredia sa Ince prezentoval ako „človek z ľudu“. Keď ho Erdogan nazval chudobným úbožiakom, odpovedal, že síce pochádza z chudobnej rodiny, je to však lepšie, ako žiť z pochybného bohatstva, čím narážal na rozprávkove bohatstvo pripisované Erdoganovej rodine.
Selhattin Demiraş z ľavicovo orientovanej a prokurdskej Ľudovo demokratickej strany (HDP) viedol kampaň s obrovským hendikepom. Uväznili ho z politických dôvodov, a tak kampaň organizoval z väzenskej cely. Napriek mimoriadne nepriaznivým podmienkam Demirtaş získal 8,4 percenta hlasov. Z okolností svojej kampane urobil predvolebnú tému. Ince aj Demirtaş poukazovali na nebezpečenstvo nadmernej koncentrácie moci v rukách jednej osoby. Ince dokonca Demirtaşa navštívil v jeho väzenskej cele. Išlo o praktické vyjadrenie solidarity a opatrnú podporu zo strany kandidáta CHP so skôr turecko-nacionalistickými postojmi voči kurdským voličom. Pravicový, silne nacionalistický, zato opozičný kandidát Meral Akşener zo Strany dobra ( IP) získal 7,3 percenta hlasov.
Ultranacionalistická vládna aliancia
V parlamentných voľbách sa ukázal podobný model. Koalícia AKP a extrémne pravicovej Strany národného hnutia (MHP) získala 53,6 percenta voličských hlasov. Tento výsledok potvrdzuje, že AKP samotná nedokáže dosiahnuť jasnú absolútnu väčšinu v parlamente. Jej volebný výsledok bol 42,5 percenta, čo naznačuje postupnú eróziu voličskej základne AKP. Strana stratila hlasy nielen vo veľkých metropolách ako Istanbul, ale aj vo veľmi konzervatívnych anatolských mestách ako Kayseri. V dôsledku oslabenia voličskej podpory sa AKP strategicky naviazala na svojho ultranacionalistického spojenca. Nosnou líniou jej kampane je silne nacionalistická agenda, ktorá prezentuje Turecko ako veľmoc na vzostupe.
Z domáceho hľadiska sa jej nacionalistická stratégia zameriava na Kurdov, hoci AKP preukázala v tzv. kurdskej otázke v minulosti určitú flexibilitu. Pred rokom 2015 vláda AKP dokonca viedla rozhovory o politickom riešení. Keď sa tieto rozhovory z volebného hľadiska nevyplatili, AKP stratila o ne záujem a zahrala nakoniec na turecko-nacionalistickú kartu. Zdá sa, že táto politika identity má úspech. Pokiaľ ide o ekonomický rozmer, vládna strana mohla ponúknuť menej ako v minulosti. Rast založený na zadlžovaní stráca dynamiku. Hodnota tureckej líry klesla od začiatku roka takmer o 20 percent. Inflácia rýchlo narastá a hoci oficiálna miera nezamestnanosti sa drží na úrovni približne 10 percent, stúpol však počet ľudí, ktorí sú zamestnaní nedostatočne.
Opozičná kampaň: ťažká, ale nádejná
Opozičná koalícia Republikánskej ľudovej strany (CHP), Strany dobra (IP) a ďalších, menších strán získala 34 percent hlasov. S 22,7 percenta sa CHP stala najsilnejšou silou tohto opozičného spojenectva. V porovnaní s minulosťou to však nie je pre CHP dobrý výsledok. Centristická strana nie je jasne profilovaná a spolieha sa najmä na laické a demokratické posolstvá. Zisk IP, ktorú nedávno vytvorili bývalí členovia extrémistickej MHP, čo nesúhlasili so spojenectvom s Erdoganom, bol na úrovni 10 percent. Zdá sa, že táto strana oslovila aspoň tých voličov MHP, ktorých možno označiť skôr za laických nacionalistov a ktorí boli nespokojní s obratom MHP k náboženskej vládnej AKP.
Pre prokurdskú stranu HDP sa miesto v opozičnej aliancii nenašlo. Vo volebnej kampani HDP zdôrazňovala otázky demokracie a mieru na jednej strane a sociálne otázky na druhej strane. Navrhovala výrazne vyššiu minimálnu mzdu, skoncovanie s outsourcingom práce, neobmedzené poistenie v nezamestnanosti vo výške 1 000 lír a odpustenie dlhov zadlžených domácností.
Volebný zisk HDP sa mierne zvýšil na 11,2 percenta. Dodatočné hlasy získala vo veľkých mestách, určité množstvo hlasov však stratila vo svojich baštách v juhovýchodnom Turecku, kde sú represie mimoriadne intenzívne. HDP viedla kampaň za osobitne nepriaznivých okolností. Jej charizmatický prezidentský kandidát a 10 jej poslancov v parlamente boli vo väzení. V juhovýchodnom Turecku s kurdskou väčšinou boli jej starostovia počas výnimočného stavu odvolaní. Štyritisíc jej aktivistov bolo zadržaných, ako uvádza Kati Piri, spravodajkyňa Európskeho parlamentu pre Turecko. Intelektuáli, ktorí sa zasadzujú za politické a mierové riešenie tzv. kurdskej otázky, čelia tvrdému prenasledovaniu.
Rozdelená krajina
Vzhľadom na tieto okolnosti turecké opozičné sily dosiahli pozoruhodný výsledok. Voľby potvrdili, že krajina je rozdelená približne pol na pol na provládne a opozičné sily. AKP má osobitne silné postavenie vo vnútrozemí Anatólie a v oblasti Čierneho mora. Bašty CHP sú na západe, pričom HDP dominuje v kurdských oblastiach na juhovýchode.
Vzostup AKP k moci sa začal po tvrdej finančnej kríze v roku 2001. V tom čase profitovala z takmer úplnej straty legitimity vtedajších strán. AKP vzišla z islamistického politického prúdu, spočiatku však oslovovala aj liberálov a veľké podniky. Jej jadro tvorili konzervatívni podnikatelia a konzervatívno-náboženská inteligencia. Prostredníctvom islamskej charity a sociálnej politiky sa AKP usilovala naviazať na seba pracujúcich na neformálnom trhu a na neistých pracovných miestach, žijúcich v okrajových častiach veľkých miest.
AKP sa od úplného začiatku snažila vypestovať si podnikateľskú triedu, ktorá by k nej mala blízko. V tomto smere sa mohla spoliehať na existujúce podnikateľské združenia nábožensko-konzervatívnych podnikateľov, akým je MÜSIAD. Mnohí títo podnikatelia pochádzali z Anatólie, MÜSIAD má však veľa členov aj v Istanbule. Bolo by zjednodušujúce povedať, že AKP sa spolieha na anatolskú buržoáziu. To, čo konzervatívnych podnikateľov spája, nie je až tak spoločné geografické pozadie, ako skôr paternalistický prístup k pracovným vzťahom a spoliehanie sa na lacnú pracovnú silu.
Konzervatívni podnikatelia sú čiastočne aktívni v exportných priemyselných odvetviach a čiastočne v stavebníctve. Veľké pro-AKP firmy ako Çalik, Kolin, Limak, Kazanci a Cengiz profitovali z veľkých privatizácií, napríklad v energetickom sektore. Zákazky sa systematicky udeľovali AKP firmám. Výstavba – najmä infraštruktúry a bývania – sa stala hlavnou oblasťou budovania pro-AKP podnikov prostredníctvom zákaziek. V daňových otázkach boli štátne orgány zhovievavé voči podnikom podporujúcim AKP, tvrdé pokuty však účtovali firmám, ktoré sa dostali do konfliktu s vládou AKP.
Rozhodnutia v konkurzných konaniach sa používali na to, aby prinútili podniky nasledovať stranícku líniu. Po neúspešnom puči v roku 2016 boli niektoré firmy blízke Gülenovmu hnutiu skonfiškované. Hovorilo sa, že práve Gülenovo hnutie, náboženská sieť podobná Opus dei, bola v pozadí neúspešného puču. Gülenovo zoskupenie úzko spolupracovalo s Erdoganom počas prvých rokov jeho vlády, neskôr sa však s ním dostalo do konfliktu.
Pred niekoľkými rokmi vládna strana novelizovala Trestný poriadok, čím umožnila vymenovanie správcov vo firmách, ktoré mali údajne blízko ku kriminalite. Skonfiškovaný majetok predstavoval nový zdroj prostriedkov, ktoré sa mohli presunúť k lojálnym podporovateľom strany. Čeliac možnému zhabaniu majetku niekoľkí podnikatelia, ktorí mali blízko ku Gülenovej skupine, vyhlásili lojalitu vláde. Vo svojej volebnej kampani sa mohla AKP spoľahnúť na financovanie a médiá hustej siete pro-AKP podnikateľov. Vzťahy strany so staršími, veľkými podnikmi organizovanými v TÜSIAD poznačilo v posledných rokoch napätie.
Konzervatívno-náboženská zmena orientácie škôl, univerzít atď. otvorila nové možnosti pre náboženskú konzervatívnu inteligenciu. AKP sa podarilo vybudovať masovú základňu prostredníctvom klientelistických sietí, charít a cielených opatrení v oblasti sociálnej politiky. Obce a mestá zohrávajú kľúčovú úlohu pri udeľovaní zákaziek malým firmám a mikrofirmám. Ide o jednu z charakteristických čŕt budovania klientelistických sietí. Náboženské charity vyplnili niektoré medzery v systéme sociálneho zabezpečenia.
Povolebné rozloženie síl v Turecku dáva tušiť, že nacionalistická politická línia sa ešte pritvrdí.
Turecký sociálny štát už tradične nepokrýva veľké časti obyvateľstva, najmä pracujúcich na neformálnom trhu. Vláda AKP rozšírila svoj záber. Umožnila dosiaľ vylúčeným častiam spoločnosti prístup aspoň k minimálnej zdravotnej starostlivosti prostredníctvom „zelenej karty“. Vďaka jednoduchému prístupu k spotrebiteľským úverom sa k spotrebiteľskému tovaru dostali širšie skupiny obyvateľstva. Aj to prispelo k zvýšeniu popularity vlády. Mocenský blok AKP sa tak spolieha na materiálnu základňu, nielen na politiku identity. A AKP je aj pevnou súčasťou širokej siete združení.
Roky vlády AKP však vygenerovali veľa porazených. Demokratická, laická inteligencia je čoraz viac vytlačená na okraj a počas uplynulých rokov je aj politicky prenasledovaná. Na univerzitách a v školách sa vykonali rozsiahle čistky. Zamestnanci na pracoviskách čelia ťažkým podmienkam. Ako poznamenala federácia odborových zväzov DISK vo volebnom letáku, ktorý okresná volebná komisia zakázala, za vlády AKP prišlo pri pracovných úrazoch o život 21-tisíc pracujúcich. Mzdy nešli ruka v ruke s rastom. Odborové zväzy sú vystavené rozsiahlym reštrikciám. Kurdské oblasti na juhovýchode sú vystavené neutíchajúcim vládnym represiam.
Vyhliadky
Na úveroch založený model rastu vlády AKP sa už dostal počas uplynulých mesiacov do ťažkostí. Niektoré veľké firmy začali čeliť finančným problémom. Zadlženosť domácností dosiahla kritickú hranicu. Pre Turecko je čoraz ťažšie pritiahnuť zahraničný kapitál. V súvislosti s financovaním vysokého deficitu bežného účtu sa krajina spolieha na zahraničné úvery. Možno očakávať ďalšie ekonomické ťažkosti.
Vzhľadom na skúsenosti z minulosti je viac než pravdepodobné, že vláda AKP bude zo svojich problémov obviňovať vonkajších aj vnútorných „nepriateľov“. Aliancia AKP a MHP dáva tušiť, že turecko-nacionalistická politická línia sa ešte pritvrdí. Turecko už vojensky priamo zasiahlo v niektorých oblastiach kontrolovaných ľavicovo-kurdskou alianciou v susednej Sýrii a možno očakávať aj širšie angažovanie sa krajiny v sýrskych vojnách.