Ich vlasť nazvaná versaillskými mierotvorcami ako „územie juhokarpatských Rusínov“ bola pripojená k ČSR na želanie samotných Rusínov. Toto rozhodnutie prijali Rusíni v rámci svojho politického orgánu – Centrálnej rus'kej (to znamená rusínskej) národnej rady so sídlom v Užhorode.
Zjednotenie troch národných celkov
Bola to možno náhoda, ale náhoda šťastná a – v strastiplných dejinách regiónu pod Karpatmi – aj výnimočná. Rusíni sa ocitli v európsky vyvinutej, civilizovanej československej spoločnosti, ktorá v danej chvíli dosiahla svoj vrchol v národno-emancipačnom procese a vytvorila vlastný štát, hoci územne dosť zvláštny, pretože zjednotila tri rôzne národné celky s úplne odlišnou sociálnou a politickou štruktúrou.
Česká národná eufória a urýchlený vývoj emancipačného procesu slovenského národa sa odrazili aj na rozvoji rusínskej spoločnosti, pričom jej pomáhali prekonávať storočné zaostávanie.
Kraj bez oficiálneho názvu
Krajina pod Karpatmi dovtedy nemala ani meno. Dostala ho až od vlády ČSR v dokumente týkajúcom sa jej štatútu – v Generálnom štatúte pre organizáciu a administratívu Podkarpatskej Rusi. Proces pripojenia Podkarpatskej Rusi, jej integrácia v novom štáte a sociálnopolitický vývoj rusínskej spoločnosti analyzovali početné publikácie historikov, ekonómov a politológov. ČSR tým získala zanedbaný región, ktorého obyvateľstvo, najmä vidiecke, žilo ešte na patriarchálnej úrovni.
Dodajme, že keď hovoríme o Podkarpatskej Rusi v čase založenia ČSR, historicky pod ňu vtedy spadal aj región tzv. Prešovskej Rusi. Treba si uvedomiť, že – ocitnúť sa bez Rusínov by pre ČSR znamenalo, že vôbec nie je isté, či by mala územie, ktoré dnes označujeme ako „východ“ Slovenska. Hranica medzi Prešovskou a Podkarpatskou Rusou ešte v tom období vytýčená nebola, to prišlo až neskôr. Sám T. G. Masaryk sľuboval, že Rusíni nebudú rozdelení, ale budú v jednom administratívnom celku.
Tisícky dobrovoľníkov
Bývalá uhorská štátna správa sa počas prevratu a vznikania nového štátu celkom zrútila. Časť úradníkov odišla do maďarského vnútrozemia, druhá časť odmietla zložiť prísahu novej republike, očakávala jej skorý zánik a návrat „starých dobrých čias“.
Vláda ČSR musela urýchlene túto medzeru zaplniť a pomery na Podkarpatskej Rusi konsolidovať. Poslala tam tisícky úradníkov, vojakov, ale aj lekárov či učiteľov. Ich pobyt na území Podkarpatskej Rusi sa chápal ako dočasný, ale mnohí z nich tam strávili celých 20 rokov prvej republiky a vytvorili na Podkarpatskej Rusi zvláštny československý svet. Žiaľ, túto stránku dejín ČSR dosiaľ nikto nespracoval.
Prvá vlna Čechov a Slovákov bola šokovaná z toho, čo uvideli v podkarpatských mestách, mestečkách a obciach. Tento kraj sa im javil ako veľká neznáma, akýsi temný kút, Orient v strednej Európe; nazývali ho aj „Áziou“ za Košicami, „danajským darom“, akousi Pandorinou skrinkou, z ktorej vyleteli na českých a slovenských odborníkov všetky zlá a pohromy. Tento pocit mali tisíce vojakov, úradníkov, učiteľov či lekárov.
Kontrasty a emócie
Pocit zúfalstva výstižne vykreslil vo svojich reportážach jeden z nich, vojenský lekár a spisovateľ Jaroslav Durych, ktorý zároveň usilovne hľadal „dušu“ Podkarpatskej Rusi. Iný pocit však mali zase tí, ako zdôrazňuje autor, ktorí strávili v kraji pod Poloninami desať rokov i viac a spoznali jej dušu.
Jeden z nich, maliar Ora Pokorný, neskôr napísal: „Skúsenosť ukázala na tých, ktorí tu žili dlhší čas a vrátili sa späť (domov), že v prvých chvíľach po návrate žili s neustálym pocitom akéhosi ochudobnenia a sploštenia dojmov, s pocitom, s akým vstávame od zaujímavej rozčítanej knihy. Lebo Podkarpatská Rus je krajinou kontrastov a nimi útočí na našu vnímavosť. Nečudujte sa ani tomu, že je tam toľko básnikov a maľujúcich žandárov, finančníkov, úradníkov, učiteľov.“
Československá administratíva sa sústredila na riešenie pálčivých sociálnych a hospodárskych otázok, hlavne na agrárnu reformu, rozvoj infraštruktúry miest a krajiny ako celku, na výstavbu nemocníc a škôl. Boli to úradné povinnosti, ale zároveň, ako zdôrazňuje autor Ora Pokorný, šlo o to – vytvoriť tam nový československý kultúrny svet.
Zakladali sa spolky Sokola, športové družstvá, dokonca sa tam hral hokej, v kraji dosiaľ neznámy. Dôstojníci nielen cvičili vojakov, ale usporadúvali i koncerty dychovej hudby, ich manželky organizovali plesy. Tieto akcie boli prístupné pre všetkých, čo bolo veľkým protikladom oproti „starým časom“, keď sa podobné akcie konali len pre vybranú spoločnosť maďarskej smotánky.
Zaujímavým fenoménom československého sveta bola v kraji, ktorý objavil spomínaný autor, účasť českých a slovenských kultúrnych činiteľov na procese národného obrodenia Rusínov. Napríklad českí a slovenskí maliari boli aktívnymi členmi Spolku podkarpatských maliarov. Rusínsku literatúru propagovali Antonín Hartl, Jaroslav Zatloukal, rusínsky folklór zase Josef Spilka. Svetoznámi českí a slovenskí architekti projektovali nové štvrte v podkarpatských mestách, umenovedci zachraňovali skvosty ľudovej architektúry.
Zmapovanie Podkarpatska
Úlohu zmapovať – a vlastne znovuobjaviť – život, prácu a kultúru československej spoločnosti na Podkarpatskej Rusi úspešne splnil priateľ Rusínov, obdivovateľ krás podkarpatskej krajiny, slovenský diplomat a cestovateľ Vladimír Kuštek. Vynaložil obrovské úsilie, aby rekonštruoval život českých a slovenských úradníkov, žandárov a predstaviteľov ďalších profesií zaviatych časom. A tiež aby priblížil prácu tých, ktorí húževnato pracovali na konsolidácii pomerov v kraji rozvrátenom vojnou a dvojnásobnou okupáciou, či už maďarskou Červenou armádou, alebo rumunskou kráľovskou armádou.
Zmapoval život učiteľov, ktorí učili rusínske deti a bojovali s predsudkami rodičov, nechápajúcich, prečo deti musia chodiť do školy celých sedem rokov; pôsobenie lekárov, zdravotníkov, príslušníkov Čs. Červeného kríža, likvidujúcich choroby zanechané vojnou. Sledoval prácu zememeračov prinášajúcich bezzemkom pôdu znárodnenú veľkostatkárom. Venoval sa aj práci národohospodárov, ktorí priúčali rusínskych roľníkov modernému hospodáreniu a snažili sa zapojiť ich do trhových vzťahov, a tým ich oslobodiť od nepoctivých praktík úžerníkov.
To všetko musel autor hľadať v zaprášených dobových novinách, brožúrach, úradných správach. Počas svojej práce začal ako jeden z prvých zaznamenávať a zhromažďovať rozprávanie živých pamätníkov tohto diania. Tým dal základ orálnej histórii Podkarpatskej Rusi a československej komunity v regióne. Všetci účastníci jeho výskumu rozprávali s nesmiernou láskou o svojej vtedajšej činnosti, a najmä o práci svojich rodičov, keďže väčšina rozprávačov pochádzala z generácie, ktorá strávila na Podkarpatsku svoje detstvo.
Ešte niekoľko faktov
Rusíni so zbraňou v ruke predovšetkým v 1. československom zbore bojovali a zomierali za slobodné Československo. Formujúcu sa vojenskú jednotku pod vedením Ludvíka Svobodu v Buzuluku tvorili predovšetkým Rusíni, v tom čase oslobodení väzni zo sovietskych gulagov. Počet Rusínov v zbore počas slávnej bojovej púte do Prahy po celý čas prevyšoval počet Slovákov.
Rusíni si s hrdosťou, ale aj s vďakou a pokorou pripomínajú v tomto roku 100. výročie vzniku spoločného štátu Čechov, Slovákov a Rusínov, a to od Ašu až po Jasiňu.