Majstri svojho remesla: Drotárstvo zažíva renesanciu v umeleckej podobe

Denník Pravda prináša letný seriál Majstri svojho remesla. Každý týždeň postupne predstaví pôvod, históriu deviatich remesiel a výnimočných slovenských ľudových výrobcov pokračujúcich v tradíciách našich predkov. Seriál pokračuje drotárstvom.

18.07.2018 06:00
róbert hozák, výrobky, Foto: ,
Výrobky Róberta Hozáka obdivujú návštevníci rôznych jarmokov.
debata

Kedysi drotári chodili po dedinách drôtovať hrnce. Ich záslužná práca postupne nadobudla umelecký nádych. Pod ich rukami sa zväzky drôtu menili na ozdoby a úžitkové predmety. Remeslo, ktoré spelo k svojmu zániku, zažíva v ostatných rokoch obdobie renesancie.

Remeslo štyroch generácií

V rodine Hozákovcov sa drotárske remeslo dedí z pokolenia na pokolenie už štyri generácie. „Zrejme to máme zapísané v génoch,“ usmieva sa 43-ročný umelecký drotár Róbert Hozák z Čadce.

Na začiatku rodinnej tradície stál pradedko Pavol. Okolo roku 1900 sa vybral na skusy do vtedajšieho cárskeho Ruska. V Kyjeve si založil vlastnú drotársku dielňu, v ktorej pracoval aj jeho asi 16-ročný syn Alexander, Róbertov dedko. Ten sa po čase vrátil domov pomáhať rodine, neskôr do remesla zasvätil svojho syna Jozefa. V šľapajach svojho otca teraz pokračuje Róbert.

K folklóru a ľudovej tvorbe mal blízko už v mladosti. Hral na husliach v súbore Kelčovan. Najviac sa mu vraj páčil drotársky tanec. „Po starom otcovi nám doma zostalo veľa jeho úžasných výrobkov. Zrkadlá, misy na ovocie a iné výrobky z drôtu. Obdivoval som ich, veľmi sa mi páčili. Je pravda, že som sa istý čas rozhodoval, či sa do toho pustím aj ja. Začal som s drotárstvom po strednej škole, popri zamestnaní. Bol to môj koníček,“ osvetľuje svoje pohnútky Róbert Hozák.

Róbert Hozák sa vydal cestou drotárskeho remesla. Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
róbert hozák, Róbert Hozák sa vydal cestou drotárskeho remesla.

Mal zhruba 23 rokov, keď sa nadobro vydal cestou svojich predkov. Nebolo to však také jednoduché. Základy mu dal otec Jozef, ktorý mu ukázal tradičnú rodinnú techniku, neskôr si Róbert vypracoval svoj vlastný štýl. Vyrába úžitkové i dekoratívne predmety, drôtenú bižutériu, odrôtovanú keramiku a v ostatnom čase sa zaoberá aj figurálnou plastikou zo železného a pozinkovaného drôtu.

„Prvý raz som išiel so svojimi výtvormi na folklórny festival do Východnej. Umiestnili ma tam medzi predajcov, ktorí s nijakým remeslom nemali nič spoločné. Akosi som medzi nimi zanikol a veľa som toho nepredal. Vtedy prišiel ku mne jeden pán, myslím, že to bol práve pán Majling z Banskej Bystrice, a pozval ma na tamojší Radvanský jarmok. Tam sa mi tak zadarilo, že som sa rozhodol robiť drotárčinu,“ spomína na svoje začiatky.

Drôtu dáva dušu a myšlienku

Spočiatku len záľuba prerástla do jeho hlavného zamestnania. „Po novembrovej revolúcii 1989 nastalo obdobie, keď nič naše nebolo dobré. Trvalo to, no ľudia si uvedomili, že naši predkovia vedeli kedysi vyrábať úžasné veci. Teraz sa znova vracajú k svojim koreňom, záujem o ľudové výrobky, aspoň z mojich skúseností, stúpa,“ pokračuje Róbert Hozák.

Drotárstvo je jedným z ľudových remesiel typických pre Slovensko. Majstri už hrnce po dedinách nedrôtujú, sústreďujú sa na vkusné úžitkové i dekoratívne predmety.

Budatínsky hrad. Foto: Anna Kucharčíková
Budatinsky hrad, Budatínsky hrad.

„Drôty sa ľuďom väčšinou spájajú so stavbárčinou alebo elektrikou. Ak im však viete dať dušu a myšlienku, povýši ich to na umenie, ktoré má u nás veľmi hlboké korene,“ dodáva.

Kedysi drotári nemali také možnosti povrchovej úpravy, aké existujú dnes. Stačila im handrička namočená do obyčajného oleja, prebehli ňou výrobok a konzervácia bola hotová. Róbert Hozák úžitkové výrobky nikluje a zriedka aj čierni, šperky chrómuje. Tým sa predĺži životnosť výrobku a súčasne je vhodný aj do moderných interiérov.

Okrem ľudových jarmokov a folklórnych festivalov prezentoval svoje výrobky na viacerých výstavách na Slovensku. Obdivovali ich tiež v Bruseli, Paríži a vo Varšave. Nadobudnuté skúsenosti v rámci špecializovaných kurzov odovzdáva deťom i dospelým.

Trpezlivosť a očko po očku

K drotárstvu sa učiteľka matematiky a fyziky v základnej škole dostala úplne náhodou. „Jedného dňa prišla ku mne sestra a hovorí, že ide na kurz keramiky, ktorý robí Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Idem aj ja, okamžite som zareagovala. Keď som si potom pozrela zamerania a zhodnotila priestorové možnosti nášho dvojizbového bytu, ostal mi v podstate len drôt,“ rozhovorí sa 60-ročná Zuzana Očenášová z Banskej Bystrice.

Jej dielňou je stôl v kuchyni. Vyrába len drobné úžitkové predmety a šperky, do ničoho väčšieho sa pre obmedzené priestory ani nepúšťa. Drôtom opletané fľaše, vajíčka, vianočné ozdoby, prívesky, náušnice, netradičné dekoratívne predmety.

Zuzana Očenášová sa nepovažuje za drotárku,... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
zuzana očenášová, drotárka, Zuzana Očenášová sa nepovažuje za drotárku, drôt je pre ňu relax.

Najskôr si urobí základnú konštrukciu, potom trpezlivo vypletá očko po očku: „Najradšej mám klasický medený drôt. Je to také prírodné a dobre sa ukladá do oblúčikov, pretože je poddajný, na rozdiel napríklad od strieborného, s ktorým treba pracovať opatrnejšie. Rada by som podotkla, že sa necítim byť drotárkou, len s drôtom relaxujem.“

Paletu jej výrobkov spestrujú jemné, priam pavučinkové, drôtové ruže. Priviedla ju k nim kamarátka. „Videla, čo robím, a len tak utrúsila: A takú ružu by si nevedela? Povedala som len, že všetko sa dá, a začala som premýšľať, ako na to. Podarilo sa, a dokonca som už robila aj malú ružičku v striebornom prevedení ako brošňu na svadobné šaty,“ vraví Zuzana Očenášová.

Deti učí v škole i na kurzoch

Od detstva mala rada výtvarnú výchovu, priťahovali ju aj ľudové remeslá. Keď sa pani Zuzana rozhodla študovať na pedagogickej vysokej škole, chcela kombináciu matematika – výtvarná výchova. Neotvárali ju, tak jej prischla fyzika. Pomáhajú jej tieto školské predmety pri tvorbe s drôtom?

„Fyzika hádam v tom, že keď potrebujem vystrieť drôt, potrebujem teplo. Preto tu mám aj tieto rukavice. Nimi ho šúcham, vzniká teplo a narovná sa. A matematika? Stačia mi základné počty na vyrátanie očiek,“ smeje sa.

Pavučinkové ruže, drobné dekoratívne i úžitkové... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
zuzana očenášová, výrobky, Pavučinkové ruže, drobné dekoratívne i úžitkové predmety vyrába Zuzana Očenášová zo záľuby.

Priznáva, že keď chytí drôt do rúk, spravidla nemá predstavu, čo z neho bude. Inšpirácia prichádza sama. Ak sa jej darí, je z toho výrobok, ak nie, prácu radšej odloží. Počas výstav a jarmokov zistila jednu paradoxnú vec: to, čo sa jej najmenej páčilo, zožalo spravidla najväčší úspech. Odvtedy už o estetických nepodarkoch nehovorí, najdôležitejšia je kvalitná ručná práca.

Po skončení základného kurzu v roku 2007 si v ÚĽUV-e urobila ďalší, čím získala akreditáciu ministerstva školstva ako lektorka. Vedie v škole tvorivé dielne, počas prázdnin letné kurzy ÚĽUV pre deti. „Veľmi ma teší, že deti v dnešnej pretechnizovanej dobe robia aj niečo iné, čo ich baví, než ťukanie do mobilov a tabletov. Jednoducho, že tvoria,“ dodáva Zuzana Očenášová.

Jedinečný pamätník drotárstva

Nevšednú históriu drotárskeho remesla dokumentuje Považské múzeum v Žiline v stálej expozícii v Budatínskom hrade. Zbierka má takmer 6-tisíc rôznych predmetov, čím sa stala najväčšou svojho druhu na svete a svojím významom ďaleko prekračuje hranice Slovenska. Vystavujú zhruba dvesto exponátov, zvyšok sa nateraz nachádza v depozitári.

Domáci i zahraniční návštevníci expozíciu vnímajú ako pamätník drotárstva, pretože Považské múzeum je jedinou inštitúciou na svete, ktorá tému skúma už od svojho vzniku v roku 1942. Vtedy získalo rozsiahly súbor exponátov, zozbieraný na vôbec prvú drotársku výstavu na území Slovenska v roku 1940 v Dlhom Poli.

Ak drôtom viete dať dušu a myšlienku, povýši ich to na umenie.
Róbert Hozák

„Cieľom bolo upozorniť na problémy drotárskeho kraja a získať štátnu podporu pre ich riešenie. Zámery organizátorov síce nevyšli, ale v novozaloženej inštitúcii vznikla popri vlastivednej, na svoju dobu veľkolepá, expozícia, vďaka ktorej múzeum získalo prívlastok drotárske. Jej jedinečnosť uznal v roku 1943 aj Zväz slovenských múzeí, ktorý nášmu múzeu priznal národnú špecializáciu v tomto odbore,“ vysvetľuje Katarína Hallonová, historička z úseku drotárstva Považského múzea v Žiline.

Systematická práca Považského múzea, smerujúca nielen k zachovaniu historických pamiatok na drotárstvo, ale aj k jeho oživeniu, bola v minulom roku ocenená zápisom do národného Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Každoročne sa v Budatínskom hrade schádzajú umeleckí remeselníci zo Slovenska a Čiech na už legendárnom podujatí, známom ako Stretnutie drotárskych majstrov, aby spoločne posúvali hranice možného pri spracovaní drôtu.

Zo zákulisia remesla

Drotárstvo vzniklo u nás veľmi dávno. Neraz sa časť Slovenska, kde toto remeslo vzniklo, volala aj Drotária. Spočiatku išlo o podomové opravovanie kuchynského riadu a predaj výrobkov z plechu a drôtu. Poškodené drevené a hlinené nádoby stehovali alebo opletali. Kolískou drotárstva bola oblasť od Bytče po Žilinu a Kysuce.

Najznámejšie centrá drotárstva na Slovensku boli Veľké Rovné, Dlhé Pole, Kolárovice, Makov či Staškov a východoslovenské obce Kamienka, Straňany, Litmanová alebo Veľký Lipník. Medzi vandrovnými drotármi platil nepísaný zákon, podľa ktorého každý smel pracovať len v určitých okresoch a krajinách. Toto právo dedili z pokolenia na pokolenie.

Často drotár brával na vandrovku aj svojho syna. Traduje sa povesť, že slovenskí drotári darovali cisárovnej Márii Terézii k narodeniu korunného princa Jozefa II. v roku 1741 kolísku, upletenú z veľmi jemných drôtov. Zvláštnym tajomstvom boli dve gule, ktoré po jedinom strčení do kolísky veľmi dlho udržiavali jej kolísavý pohyb.

Našich drotárov poznal celý svet

Potulní slovenskí drotári z Veľkého Rovného a Vysokej nad Kysucou od druhej polovice 18. storočia putovali do Ruska. V Petrohrade, Moskve, Nižnom Novgorode zakladali prvé dielne, vyrábali tovar aj na objednávku. Takéto dielne vznikali aj v Poľsku, Rumunsku, vo Francúzsku, Švajčiarsku a v USA. Vyrobený tovar roznášali učni – džarkovia alebo drotári – hausíreri. Niektoré dielne sa postupom času rozrástli na veľké podniky. Napríklad Hunčíkovci patrili k najväčším výrobcom samovarov v Rusku.

Ocenenia z výstav

Mnohí slovenskí drotári získali za svoje výrobky v zahraničí vysoké ocenenia. Jozef Holánik-Bakeľ z Dlhého Poľa získal v roku 1911 hlavnú cenu a zlatú medailu na Svetovej výstave v Ríme. Štefana Hunčíka z Vysokej nad Kysucou ocenili zlatou medailou na výstave v Londýne. Po prvej svetovej vojne začalo drotárstvo pomaly upadať v dôsledku priemyselnej výroby. Na podporu drotárstva vzniklo v roku 1941 družstvo pod názvom Svetom. V roku 1942 v Žiline založili jediné drotárske múzeum na svete, dnes sídli v Budatínskom hra­de.

Vojtech Majling

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Leto s Pravdou #Majstri svojho remesla #Róbert Hozák #Zuzana Očenášová