Majstri svojho remesla: Drevo pomáhalo ľuďom od nepamäti

, 28.07.2018 06:00
Marek Kanaloš, korytárstvo, varechy, drevo,...
Výrobky Mareka Kanaloša ako Regionálny produkt Hont. Autor: ,

Denník Pravda prináša letný seriál Majstri svojho remesla. Každý týždeň postupne predstaví pôvod a históriu deviatich remesiel, ako aj výnimočných slovenských ľudových výrobcov, pokračujúcich v tradíciách našich predkov. Seriál, spojený so súťažou o ceny, dnes pokračuje spracovaním dreva.

Píla, dlátko, nožík a vôňa čerstvo opracovaného dreva. Trpezlivosť a zručnosť postupne pretvárajú dôkladne vysušený klát na všakovaké predmety, ktoré vyrábali už naši dávni predkovia. Na úžitok i potešenie. Bačovský riad, korytá, misy, ale aj ozdoby a hračky.

Učaroval mu bačovský riad

Starý otec Martina Holíka z Hrochote bol veľmi šikovný remeselník. Vyrábal potrebné náradie pre hospodárstvo i obrábanie rolí. Dokázal dokonca vyrobiť aj veľké vozy s drevenými kolesami. Láska k drevu a vzťah k remeslu sa preniesli na vnuka. „Keď som bol malý, otec ma často brával na salaš. Už vtedy ma zaujalo, čo všetko tam majú z dreva. Naberačky, misy, geletky, ale aj píšťalky, fujaru, valašky. Najviac ma však upútali krásne vyrezávané črpáky, do ktorých nám bača nalieval žinčicu,“ vracia sa do detstva 80-ročný rezbár Martin Holík.

Ako malí chlapci z dediny chodievali pásť kravy. Nebolo vtedy takého, čo by vo vrecku nemal malý nožík. „Dlhé chvíle sme si krátili stružlikaním dreva, vyrábali sme si rôzne figúrky. Už vtedy ma to bavilo, zrejme aj preto, že drevo je prírodný materiál a veľmi dobre sa z neho robí,“ pokračuje.

Pamiatka na aktívnu rezbársku činnosť Martina...
Pamiatka na aktívnu rezbársku činnosť Martina Holíka. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Dôverne spoznal drevo, niečo sa podučil od starého otca, na veľa vecí prišiel neskôr sám. Rezbárstvu ako záľube sa začal intenzívne venovať okolo štyridsiatky popri zamestnaní továrenského robotníka. Zameral sa na bačovský riad: lyžice, vahančeky, naberačky, soľničky… Údiv z detstva nad vyrezávanými ozdobenými črpákmi pretavil do ich výroby. Počas svojho života ich vytvoril viac ako 520 s rôznymi figurálnymi ozdobami. Zostalo mu z nich sotva dvadsať.

Keď pracoval v banskobystrickej Smrečine, mládežníci zorganizovali výlet do Martina. „Boli sme v múzeu. Zrazu som si tam všimol drevenú reťaz. Skúmal som ju, prezeral, nikde som nenašiel nijaké spojenie jej koncov. Nakoniec som sprievodkyni povedal, že to vyzerá, ako by reťaz bola vyrezávaná z jedného kusa dreva. Prikývla, že mám pravdu a že sa to dá. Odvtedy mi to stále vŕtalo hlavou,“ začína svoj príbeh o tom, ako sa dopracoval k výrobe nekonečných drevených reťazí.

Nekonečná reťaz z jedného polena

Pochodil po starých majstroch rezbároch, nikto mu nevedel poradiť, ako na to. A tak dumal, vymýšľal, skúšal. Nakoniec sa mu to podarilo. „Je to pomerne jednoduchá vec, len na ten fígeľ treba prísť. Reťaz sa robí z hranola. Jednotlivé ohnivká, ktoré sú vzájomne spojené, som si na drevo predkreslil podľa mojej predlohy a potom opatrne vyrezával nožíkom. Treba na to veľa trpezlivosti a času,“ rozpráva a popri tom kreslí na kus papiera svoj „fígeľ“. Kto má dobré priestorové videnie, môže sa mu to zdať jednoduché. Len na to prísť!

Reťaz je, paradoxne, v konečnom dôsledku dlhšia ako samotný hranol. Zo štvormetrového kusa vznikne reťaz, ktorá má štyri a pol metra. Martin Holík ich v rôznej dĺžke vyrezal iba šesť kusov. Všetky z najmenej dva roky odstáteho a vysušeného lipového dreva.

Nekonečných drevených reťazí vyrobil Martin...
Nekonečných drevených reťazí vyrobil Martin Holík iba šesť. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

„Popri tom, čo som vyrábal, toto bola pre mňa najprv výzva, potom zábavka,“ hovorí. Tri predal, jednu do Ameriky. Jedna je ešte voľná. „Tú prvú a poslednú nikdy nepredám, za žiadne peniaze. Je to pre mňa vyslovene srdcová záležitosť,“ dodáva pán Holík.

Rezbárstvo zavesil na klinec asi pred troma rokmi pre zhoršený zdravotný stav. Svoje výrobky prezentoval na viacerých regionálnych i celoslovenských výstavách. Mnohé poputovali do rôznych kútov sveta z ľudových remeselníckych jarmokov a folklórnych festivalov, kde boli veľmi žiadané.

Nikdy nechcel robiť nič iné

Rezbárčinu má takpovediac v génoch. Tie sa dedia v rodine Kanalošovcov už najmenej štvrtú generáciu. Marek má 36 rokov, základnú a otcovu školu. Drevu sa venuje naplno. Počas týždňa vo svojej dielni v Prenčove vyrába svoje výrobky, cez víkendy ich chodí predávať na jarmoky a festivaly.

Dvor plný kmeňov stromov a hlučná veľká píla, ktorá ich reže na polená. „Niekto sa pozrie na drevo a v mysli sa mu vybavia dosky, ja sa naň pozerám inými očami, hneď viem, čo z neho urobím. Toto je orechové drevo a spravím z neho točené misky,“ ukazuje a vysvetľuje, aký farebný odtieň má čerešňové, slivkové, osikové drevo…

„Nikdy som neuvažoval, že by som robil niečo iné. Bol som ešte veľmi malý, keď som prvý raz chytil sekerku, dlátko a pustil sa s nimi do polienka. Zostala mi na to aj pamiatka,“ pozerá na jazvu na dlani..

Najväčšou relikviou Mareka Kanaloša je náradie...
Najväčšou relikviou Mareka Kanaloša je náradie po otcovi, s ktorým pracuje. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Skôr, ako s ním začne pracovať, musí sa poriadne vysušiť, aby bolo kvalitné a výrobok trvácny a držal tvar. Drevo nechá schnúť aj dva-tri roky vonku, potom ešte pár mesiacov v sušičke. Podstatu jeho ľudového remesla tvorí ručná práca. Takto vydlabáva väčšie i menšie korytá alebo taniere. Pri iných výrobkoch si pomáha sústruhom, vŕtačkou, frézkami.

Z pokolenia na pokolenie

Marek Kanaloš sa sústreďuje na výrobu klasických zabíjačkových korýt, vahanov, mís, tanierov či potrieb do kuchyne ako varechy, dosky na krájanie alebo lyžice. " Drevo mám veľmi rád, aj celý ten proces, keď sa mení na výrobok, v ktorom nechávam kus seba. Síce je to neraz namáhavá práca, ale výsledok stojí za to," vyznáva sa.

A čo považuje za svoj osobný remeselnícky klenot? Odpovedá bez zaváhania: „Nie je to zatiaľ nijaký konkrétny výrobok, ktorý by som nepredal. Sú to nástroje po mojom otcovi, aké sa už dnes nedajú kúpiť. Súprava dlátok a motyčiek. Každý kus má inú veľkosť a iný sklon. Sú špecifické, zvlášť na tanier, zvlášť na vahanec, zvlášť na koryto. To sú moje relikvie.“

Rezbárčine sa venujú aj dvaja z jeho štyroch bratov, Martin a Peter, na východnom Slovensku. „Bol by som rád, keby sa aspoň jeden z mojich dvoch malých synov venoval drevu, aby bola zachovaná naša rodinná tradícia, ktorá sa presúva z pokolenia na pokolenie už niekoľko generácií. Všetko ukáže čas,“ uzatvára Marek Kanaloš.

Zo zákulisia remesla

Drevo bolo najdostupnejším materiálom, preto sa objavuje vo viacerých oblastiach tradičnej ľudovej kultúry. V staviteľstve, domácnosti, poľnohospodárstve či v pastierstve. Oddávna sa u nás hovorilo: „Človek našich krajov ovládal veľa materiálov, najviac však rozumel drevu.“ Z neho mali domy, šindeľ na strechy, nábytok. Keď sa narodil malý človiečik, uložili ho do drevenej kolísky a keď opustil tento svet, vložili ho do drevenej truhly, po pohrebe mu postavili nad hlavu drevený kríž. Pri výrobe používali sekeru, pílu, strúhací stolec s obojručným nožom, nôž, hoblík, dláto, nebožiec vrták.

Korytárstvo

Domácka remeselná výroba korýt, vahanov, lyžičiek, variech a iného dreveného riadu. K najstarším technikám spracovania dreva patrí kresanie a dlabanie. Hlavným nástrojom bola sekera, k nej neskôr pribudli aj rôzne druhy motyčiek so zaobleným ostrím. Do 19. storočia nebolo korytárstvo na Slovensku známe. Jeho rozvoj nastal príchodom rumunských Cigánov – korytárov zo Zakarpatskej Ukrajiny. Centrami boli osady v Budkovciach a Pavlovciach nad Uhlom. Neskôr vznikli ďalšie, napríklad Podhoroď, Tušice, Beluj, Papín, Stropkov či Kravany.

Výrobou korýt sa zaoberali spravidla muži. Hrubo opracované výrobky prinášali z hory domov, kde ich dokončovali. Na vzdialenejších pracoviskách si vybudovali provizórne obydlie, nazývané koverga. V ňom počas spracovania dreva bývala celá rodina. Hotové výrobky predávali alebo ich ženy v okolitých dedinách vymieňali za potraviny. Podľa podrobného zápisu z roku 1913 sa v Uhorsku korytári nachádzali najmä v Gemerskej, Zemplínskej, Abovskej a Šarišskej župe.

Ani dnešná doba nezostala bez korytárov. Chodia na miesta, kde sa vyrubujú topole. Korytárstvo sa v niektorých rodinách aj v súčasnosti prenáša z otcov na synov. Príkladom je už spomínaná rodina Kanalošovcov. Na odkaz svojho otca Ladislava z Podhorode nadväzujú jeho traja synovia Marek, Martin a Peter. V roku 2017 sa dokonca zapísali do Slovenských rekordov, keď na Trhu ľudových remesiel v Banskej Bystrici zhotovili koryto s dĺžkou 615 cm, šírkou 80 cm a hĺbkou 60 cm.

Debnárstvo

Ide o výrobu sudov a podobných výrobkov. Na našom území na to poukazujú aj názvy zaniknutých lokalít, napríklad Bežník, Bočár alebo Kadár v Tekove. Zachovali sa tiež rôzne formy priezvisk: Debnár, Bednárik, Bodnár, Bodnárik. Podstatou debnárskej výroby je skladanie stien nádoby z plochých driev – dýh, dúžok, ktoré zapadajú do žliabka v dne a spojenie nádoby obručami z prútia, drevenej dyhy alebo z kovu.

Debnárske výrobky slúžili na transport a uchovávanie vody či vína. Široké uplatnenie mali v mliekarenskom hospodárstve, pri kvasení, solení, pri prácach kožušníkov a garbiarov. Najstarší zápis o debnárskom cechu pochádza z 15. storočia. K vybaveniu dielne patrili obojručný nôž, rovné a krivé nože na strúhanie a vyhladzovanie dýh, kružidlo, dláta a dierkovače. Majstrovskými kusmi profesionálov boli obrovské vínne sudy, ktoré skladali priamo v pivnici.

Vareškárstvo

Vareškári vyrábali drevené predmety dennej potreby, ako sú lyžice, varešky, tĺčiky, habarky, lopáriky. Zoťaté stromy spracúvali priamo na rúbanisku. Boli to najmä buk, dub, lipa, jaseň a jelša. Okresané kláty dopravili domov, osekali a okresali sekerou. Potom ich strúhali na stolci obojručným nožom. Konečný tvar predmetu dosiahli vyhladzovaním. Vareškárstvo bolo blízke struhárstvu, ktoré sa zaoberalo výrobou tanierov a mís. Varechári a struhári od Veľkej noci pracovali buď priamo v lese, kde si stavali prístrešok a stružňu, alebo vyrábali doma. Toto ľudové remeslo sa koncentrovalo na západnom Slovensku v oblastiach Stará Turá, Lubina či Selec pri Trenčíne. K ďalším centrám patrili napríklad Zázrivá, Žaškov, Liptovská Teplička, Kojšov, Žehra.

Vojtech Majling

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Martin Holík #Marek Kanaloš #Majstri svojho remesla #Leto s Pravdou #drevo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
22,99
Sweet ružové ruže a alstromérie

Sweet ružové ruže a alstromérie

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk