Majstri svojho remesla: Fujary i drevené holubice oprašujú tradície

Denník Pravda prináša letný seriál Majstri svojho remesla. Každý týždeň postupne predstaví pôvod, históriu deviatich remesiel a výnimočných slovenských ľudových výrobcov pokračujúcich v tradíciách našich predkov. Seriál spojený so súťažou o ceny dnes pokračuje druhou časťou o spracovaní dreva.

04.08.2018 06:00
Jiří Stoklasa, drevené holubice Foto: ,
Jemné drevené holubice ľudového výrobcu Jiřího Stoklasu.
debata (2)

Mesiace, ba i roky precíznej prípravy. Až potom sa kus dreva môže premeniť na píšťalku alebo fujaru, ktoré od nepamäti patrili k neodmysliteľnej výbave valachov, bačov, pastierov. Trpezlivosť a kumšt stoja aj pri zrode jedinečných ozdôb zo štiepaného dreva, jemných holubíc.

Prvú píšťalu opatruje dodnes

Ľudová hudba mu prirástla k srdcu už v mladosti. S partiou kamarátov radi chodili na folklórne festivaly do Detvy a Východnej. "Bratia mali vlastnú dedinskú kapelu, podučil som sa od nich hre na gitare, dokonca vo vlastnej skupine som hrával na džezovú trúbku. Stále ma to však ťahalo inam.

Zlom nastal, keď som prvýkrát na folklórnom festivale počul hrať skupinu fujaristov v Detve. Bolo to niečo také skvelé, že som si povedal: skúsim vyrábať píšťalky a tieto úžasné nástroje," spomína 75-ročný ľudový výrobca Jaroslav Škoda z Banskej Bystrice, rodák z Dubovej pri Brezne, kde prežil svoju mladosť.

Začínal s koncovými a šesťdierkovými píšťalami. Ich výroba bola oveľa jednoduchšia, ako vyrobiť fujaru. „Nech som robil, čo som robil, nešlo mi to. Dospel som k názoru, že bez dobrého učiteľa výrobu píšťaly, tobôž fujary, jednoducho sám nezvládnem,“ pokračuje. Trpezlivo a so záujmom počúval rady známeho výrobcu a interpreta Matúša Nosála z Vígľaša. Od neho získal základy, na ktorých mohol ďalej stavať, ba neskôr aj inovovať technologické postupy výroby kvalitných píšťal a fujár.

Jaroslav Škoda sa venuje výrobe píšťal a fujár. Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Jaroslav Škoda, píšťala Jaroslav Škoda sa venuje výrobe píšťal a fujár.

Prvú hrajúcu píšťalu vyrobil v roku 1981. Dodnes si ju opatruje ako najvzácnejšiu cennosť. Ornamenty píšťaly koncovky síce ešte neboli také vycibrené, ale už to bol dobre hrajúci hudobný nástroj. Neskôr sa pustil do šesťdierkových píšťal a napokon do fujár. Na ich výrobu používa tradičné bazové drevo.

Fujare svedčia vlastné piesne

Spočiatku sa svojej záľube venoval popri práci, na penzii sa stala jeho každodennou náplňou. V zamestnaní ako zámočník pracoval s kovom, doma ho menil za drevo. „Je poddajnejšie, lepšie sa opracováva, je teplejšie na dotyk a nádherne vonia,“ zdôvodňuje svoj vzťah k drevu Jaroslav Škoda.

Samotnej výrobe týchto ľudových dychových nástrojov predchádza dlhá príprava. Po odpílení bazového kmienka či konára, ktoré sa robí výhradne v zime a v mrazoch, je potrebné hneď ich prevŕtať a vytvoriť vnútornú dutinu. Konce sa namažú vazelínou, aby neoschli. Takto upravené drevené tyčky v prípade fujary musia voľne schnúť najmenej štyri roky. Až potom príde na rad ozvučenie, ladenie a vyvŕtanie troch hmatových dierok. Čím je fujara kratšia, tým vyššie tóny vydáva. Na ozvučenie a ladenie má Jaroslav Škoda vlastný gríf. Najmenšia fujara má necelý meter, najväčšia takmer dva metre, ladenie G.

Ročne vytvorí priemerne tridsať šesťdierkových píšťal, päť koncoviek a šesť až osem fujár rôzneho ladenia. Zdobí ich typickými podpolianskymi motívmi alebo ich necháva bez vzorov a iba namorí hnedým moridlom, čo vytvára vzhľad ebenového dreva.

Majster Škoda patrí k známym muzikantom v hre... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Jaroslav Škoda, Fujara Majster Škoda patrí k známym muzikantom v hre na fujare.

Je prirodzené, že majster Škoda na svojich píšťalách a fujarách aj hrá. Patrí k interpretom so širokým repertoárom. „Mám veľa piesní pre píšťalu. Zahrám, čo príde. S fujarou je to oveľa zložitejšie. Pesničiek pre tento nástroj nemám až tak veľa. Nedá sa ňom zahrať hocičo, musí to byť muzika, ktorá je špeciálne napísaná pre fujaru. V opačnom prípade to potom znie ako trápny gýč,“ hovorí.

Svoje umenie predvádza na každoročných tradičných stretnutiach výrobcov fujár a interpretov v Korytárkach a v Čičmanoch. Jeho výrobky poznajú takmer v celej Európe, kde ich prezentoval na výstavách. Do sveta sa dostali ako typický slovenský symbol v podobe darčekov alebo prostredníctvom našich folklórnych súborov, pre ktoré ich vyrába. Jaroslav Škoda získal viacero ocenení, chodí na besedy a rád predvádza výrobu píšťal a fujár aj žiakom v školách.

Učarovalo mu štiepané drevo

Vždy mal blízko k prírode a drevu. Ako malé chlapča sa rád tmolil v otcovej dielničke, kde ho pohlcovala vôňa čerstvých pilín. Rád sa prizeral, ako otec zručne opracovával drevo na štiepané šindle. "Z času na čas zo štiepaného dreva vyrábal aj holubice. To sa mi veľmi páčilo. Je to práca, ktorá si vyžaduje trpezlivosť, presnosť a cit.

Dvoch mladších bratov viac oslovila výroba šindľov, ale robia aj štiepané holubice a drevorezbu, a tak zostali verní rodinnej tradícii," začína svoj príbeh 63-ročný drevársky inžinier Jiří Stoklasa, rodák z Moravy, dlhé roky žijúci v Banskej Bystrici.

Otec podporil záujem syna, vybavil ho špeciálnym náradím, ktoré si vyrábal sám. „Viedol ma od základov. Dokonca vymyslel vlastný spôsob výroby holubíc zo štiepaného dreva. Sú na prvý pohľad iné ako ostatné, také ,stoklasovky’,“ pokračuje s úsmevom.

Záujem prerástol do záľuby, ktorej venoval voľný čas popri zamestnaní. Penziu si bez dreva a nožíka sotva vie predstaviť. „Je to moja srdcová záležitosť. Stále niečo zlepšujem a zdokonaľujem. Toto je pre mňa, ako sa hovorí, to pravé orechové,“ dodáva.

Jiří Stoklasa sa špecializuje na výrobu holubíc... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Jiří Stoklasa, drevené holubice Jiří Stoklasa sa špecializuje na výrobu holubíc zo štiepaného dreva.

Malé, väčšie holubice, aj dve spojené zobáčikmi, vytvára z jedného kusa. Tenučké, priam milimetrové drevené pierka do nich zakladá otcovou metódou. Na začiatku je hranolček z jedľového alebo zo smrekového dreva s rozmermi zhruba jeden krát päť centimetrov a dĺžkou dvanásť až pätnásť centimetrov. Potom vstupuje do procesu obojručný nožík, malé dlátko a tenký nožík na štiepanie. Tenké doštičky na pierka štiepa z klátika.

Holubica je symbolom tradícií

Štiepané drevo je výnimočné originálnym opracovaním. „Podstata tejto techniky je odvodená od výroby štiepaného šindľa, čo znamená, že skôr ako drevo začnem tvarovať, musím ho opracovať tak, aby som neporušil sled vláken. Tie musia byť rovné, aby sa drevo pekne štiepalo,“ približuje Jiří Stoklasa.

Profesionálne sa výrobe holubíc venuje od začiatku 90. rokov minulého storočia. Koľko ich vlastne vyrobil? „Nikdy som to nerátal, vôbec mi to nenapadlo. Odhadoval by som to rádovo na tisícky, za rok priemerne vyrobím asi tisíc. Maličkých ako ozdoby na vianočný stromček, väčších, ale aj párikov spojených zobáčikmi. Na prvý pohľad možno vyzerajú všetky rovnako, ale nie je to tak. Líšia sa, hoci aj v malých detailoch, takže každá je originál,“ dopĺňa.

Proces výroby jedného kúska trvá do päť dní. Drevo sa najprv musí namočiť, až potom je možné s ním pracovať, a znova musí prirodzene vyschnúť. Za roky práce Jiří Stoklasa už nadobudol takú zručnosť, že samotnú holubicu dokáže vyrobiť zhruba za tri hodiny. Priznáva, že kedysi mu to trvalo oveľa dlhšie. „Stoklasovky“ prezentuje nielen na slovenských ľudových jarmokoch a folklórnych festivaloch, ale aj v zahraničí.

Najväčšou cennosťou zo všetkých výrobkov je preňho prvá holubička, ktorú vyrobil. Dodnes ju má zavesenú na lustri ako svojho patróna. „Je to v podstate zachovanie tradícií. Holubica je kresťanským symbolom Ducha Svätého, kedysi ju mali v každom dome zavesenú nad stolom. V novodobej histórii sa stala symbolom mieru, lásky a pokoja. Aj preto mi je výroba holubičiek taká blízka,“ uzatvára Jiří Stoklasa.

Zo zákulisia remesla

Ďalšou oblasťou ľudovej tvorby, ktorá používa drevo, je výroba zvukových a hudobných nástrojov. Súčasťou pastierskeho života boli trúby, píšťaly, fujary a gajdy. Popri zvukovej stránke venoval výrobca veľkú pozornosť aj výzdobe a výtvarnému spracovaniu. Píšťalky ako jeden z najstarších hudobných nástrojov používali deti aj dospelí.

Píšťaly

Známym ľudovým dychovým nástrojom je bezdierková píšťala zvaná koncovka. Jedinou dekoráciou bolo zdobenie, kde sa striedala tmavšia čerešňová a bledšia brezová kôra, ktorými sa píšťalka omotávala. Na severozápadnom Slovensku sa zachovala goralská píšťala. Šesťdierková pastierska píšťala sa vyskytuje na celom Slovensku. Voľakedy sa nezdobila, no dnes sa na nej objavuje výzdoba vytvorená pomocou morenia, vyrezávania či vybíjaním mosadznými plieškami.

Fujara

Fujara je nepochybne najdlhším slovenským dychovým nástrojom. Zhotovuje sa z bazového dreva vŕtaním. Skladá sa z dlhej píšťaly s troma dierkami a pomocnej trubice – vzduchovodu. Prvá výzdoba v podobe reliéfnej rezby sa objavuje na začiatku 20. storočia. Popri rastlinnom ornamente sa na nej vyskytujú zvieracie, figurálne a geometrické motívy. Niektoré fujary majstri zdobia vypaľovaním kyselinou. Približne od 30. rokov minulého storočia začali používať na výzdobu aj zvlnený mosadzný pliešok, ktorým lemujú obrysy motívu.

Fujara dostala zaslúžený prívlastok kráľovná slovenských ľudových nástrojov. Na svetlo sveta ju priviedli pastieri na prelome 17. a 18. storočia. Za jej kolísku sa považuje najmä Podpoľanie. Svetové uznanie si získala nielen svojou jedinečnou farbou zvuku, ale aj pôsobivým vzhľadom a umeleckým opracovaním. V roku 2008 bola zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Už v roku 2005 fujaru vyhlásili za majstrovské dielo ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Vojtech Majling

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 2 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #fujara #Leto s Pravdou #Majstri svojho remesla