Ľudská zručnosť a predstavivosť dokážu zmeniť obyčajné prúty a prútiky na umelecké dielka. Na úžitok i potešenie. Košíky na chlieb, na huby, koše na drevené polienka, opletané demižóny na víno, nábytok aj vkusné doplnky do bytu alebo chalupy.
Ku košikárstvu prilipol po úraze
Nešťastná náhoda pripútala 24-ročného mladíka na invalidný vozík. Cestou z práce na bicykli spadol do odkrytého kanála. Život sa mu v okamihu obrátil naruby. „Bol som mladý, nemohol som sa len tak odovzdať osudu. Hľadal som niečo, čo by som mohol robiť. Raz som sa bol pozrieť na predvádzanie pletenia košíkov. Veľmi sa mi to páčilo. Stačia na to len prúty, trochu vody a predstavivosť, ako má výrobok vyzerať, keď bude hotový. Tak som sa do toho pustil,“ hovorí dnes 45-ročný Martin Jasenovec zo Slovenskej Ľupče.
Pre svoje zdravotné obmedzenie sa rozhodol pliesť z pedigu. Ten je vyrobený z palmy (Calamus rotang). Ide o dužinu jej vzdušných koreňov, zbavenú lesklej kôry. Rastie v subtropickom pásme Južnej Ameriky a Číny. Pedigové prúty sú strojovo upravené do podoby, v akej ich možno vidieť v košikárskych výrobkoch a dajú sa u nás kúpiť. Odrezávanie lieskových či vŕbových prútov v prírode a ich príprava na výrobu by pre Martina Jasenovca boli namáhavé.
Na košikárskom kurze sa naučil urobiť základný kôš. „Na začiatku mi to veru nešlo od ruky. Prvých päť či šesť košíkov išlo rovno do pece a veľmi dobre to horelo,“ smeje sa.
Rýchlo sa však dostal do remeselníckej formy, vypracoval si vlastný štýl. Jeho špecialitkou sú košíky s vyrezávaným dnom z preglejky s rôznymi motívmi. „Je to pre ľudí zaujímavejšie. Povedal by som, také určité osvieženie. Jednoducho, niečo iné,“ prezrádza košikár.
Pomáhal pacientom v rehabilitácii
Pedigové prútiky majú rôznu hrúbku, ktorá sa pohybuje v milimetroch. Pri práci s nimi nesmie chýbať nádobka s vodou. Prútiky sa totiž musia do nej namáčať, aby boli mokré, v opačnom prípade by sa lámali. Po upletení výrobok prirodzene vyschne a drží tvar. Aby dlhšie vydržal a dal sa aj umývať, remeselníci ho zvyknú jemne prelakovať.
Spočiatku Martin Jasenovec košíky plietol zo záľuby a pre svoju zábavu. Časom sa z neho stal ľudový výrobca živnostník. Na objednávku vyrába okrem košíkov napríklad stojany na noviny, zvončeky ako ozdoby na vianočný stromček, opletá poháre a fľaše. Niekoľko rokov pôsobil ako inštruktor košikárstva v stolárskej dielni v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, kde pacienti v rámci rehabilitácie majú možnosť podučiť sa rôznym ručným prácam. Vlani si založil vlastnú firmu na čistenie interiérov áut. Košikárstvu sa preto už venuje popri zamestnaní.
Na remeselnícke jarmoky cestoval iba sporadicky, nie všetky miesta totiž vyhovovali potrebám jeho telesného postihnutia. Rád si z toho obdobia spomína na veselú príhodu, keď na jarmoku v Piešťanoch neplánovane predal svoj najškaredší košík. „Vyrobil som si ho pre seba, na vydávanie peňazí. Snažil som sa upliesť čo najškaredší, aký sa dá, aby ho nikto nechcel. Každý oblúk bol inej farby. Padol však do oka jednej pani, ktorá ho hneď chcela kúpiť. Schválne som nadsadil cenu na 50 eur, aby som ju odradil. Zamyslela sa, vraj dá 25. Bola v ten deň za mnou osemkrát. Nakoniec ma svojou vytrvalosťou zlomila. Predal som jej ho za osem eur,“ spomína s pobavením.
Za svoj najzaujímavejší výrobok považuje miniatúrny košíček s rozmermi tri krát tri centimetre. Uplietol ho z tenučkých pedigových prútikov s hrúbkou jeden a 1,5 milimetra. Putoval do Kanady.
Dobrý učiteľ, šikovný žiak
Prútené výrobky upútali Jána Dobrotu z Malachova už v detstve. Zrejme aj preto, že jeho prastarý otec kedysi plietol klasické lieskové chrbtové koše. Ku košikárstvu sa však dostal až po dvoch tvrdých ranách osudu. Mal len 24 rokov, keď pri frézovaní v stolárskej dielni nábytkárskej firmy prišiel o prsty pravej ruky. Zostal mu len palec a ukazovák, ku ktorému mu prišili prostredník. Takmer na deň presne o desať rokov neskôr si pri páde zlomil chrbticu. Akoby zázrakom neochrnul. Doliečiť sa išiel do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Tam sa stretol s inštruktorom školiteľom Martinom Jasenovcom, ktorý sa stal jeho učiteľom.
„Som stolár, tak som si v rehabilitačnom centre vybral stolársku dielňu. Keď som vošiel prvý raz dnu, uvidel som tam chlapíka na vozíku, ako učí pacientov pliesť košíky. Hneď mi to padlo očí. Zašiel som za ním, že či aj by som sa to mohol učiť. Pozrel na moju postihnutú pravú ruku a povedal, že to asi nepôjde. Ubezpečil som ho, že ruku mám zdravú, ďalej pracujem ako stolár a nič ma pri tom neobmedzuje. Tak sme to spolu skúsili,“ začína svoj príbeh 42-ročný malachovský košikár.
S radami a pomocou svojho učiteľa uplietol prvý košík z pedigu, potom druhý a ďalší. Po rehabilitačnom pobyte bol ešte pol roka na maródke. „Mal som veľa času, tak som plietol a plietol. Veľmi ma to bavilo a baví doteraz. Keď už každý z rodiny mal odo mňa košíky, rozhodol som sa ponúknuť svoje výrobky na ľudových jarmokoch. Ľuďom sa páčili, a to ma posúvalo dopredu,“ pokračuje.
Chce nasledovať kumšt pradeda
Ján Dobrota pletie košíky rôznej veľkosti, vyrába podnosy s dreveným dnom, opletá fľaše a demižóny. Všetko z pedigových prútikov. „Toto je pre mňa len začiatok. Postupne sa chcem prepracovať k tradičnému pleteniu z prútov vŕby a liesky. Mojím cieľom je pokračovať v šľapajach prastarého otca a robiť klasické koše na drevo či veľké chrbtové koše. Jeden z pradedových košov sa v rodine zachoval. Urobím si podľa neho kópiu a pôjdem ďalej,“ naznačuje svoje plány.
Košikárstvu sa venuje popri zamestnaní stolára. Vyrába už len na objednávky, na nedostatok práce sa teraz nesťažuje. Hoci začiatky boli ťažké, so svojim hendikepom sa naučil žiť. Má rodinu a malú dcérku, ktorej sa pletenie zapáčilo a robí v ňom prvé kroky.
„Dôležité je urobiť dobrý základ, s tým mi ešte pomáha manželka. Pri pletení je dôležité sústredenie, aby som sa nepomýlil vo vzore a mokrý pedig sa pekne ohýbal. Záleží mi na každom jednom kúsku, aby dobre vyzeral. Vtedy som spokojný,“ vysvetľuje. Svoje skúsenosti rád odovzdáva mladým ľuďom na kurzoch.
Úprimne priznáva, že košikárstvu sa venuje pre potešenie, nie pre peniaze, lebo zbohatnúť sa na ňom nedá. „To musí mať človek v srdci. Robím to pre zábavu, relax a pre ten úžasný pocit, že niečo pekné vytvorím a ľuďom sa to páči,“ uzatvára Ján Dobrota.
Zo zákulisia remesla
Košikárstvo patrí k najstarším remeslám na svete. Výrobe z prútia sa u nás venovali celé dediny. Možno tak usudzovať z ich názvov, napríklad Vrbov, Vrbové či Vrbovka. Postupne začali vznikať košikárske cechy, neskôr aj školy. Tovariši odchádzali do sveta na skusy, aby priniesli nové tvary a vzory. Prútené koše mali veľa pomenovaní: trávňaky, ohrabky či uhláky.
Zruční majstri opletali aj sedliacke vozy. Neskôr plietli koše na cestovanie, prútené kufre, kufríky i detské kočíky. V najlepších dielňach, ktoré svoje výrobky vyvážali do sveta, sa vyrábali stolíky, stoličky, vešiakové steny a kvetináče.
V tradičnej ľudovej kultúre sa prevažne používalo zelené prútie. Na Slovensku bolo niekoľko centier, a to v Bardejove, Seredi, Šintave a v Novom Meste nad Váhom. Nasledovali centrá Dolná Súča, Lutiše a Malé Borové. Tu vyrábali aj z ľahko štiepateľných viacročných korienkov borovice, agátu alebo borievky. Tento štýl pletenia bol známy najmä na Kysuciach.
Prvý cech košikárov založili v 17. storočí v Pukanci. Začiatkom 20. storočia začínajú vznikať aj prvé košikárske školy, prvá v Beluši. Tradičným predmetom zhotoveným z vŕbového prútia bol veľkonočný šibák. Každý mládenec mal svoj malý korbáč. Ak chodila väčšia partia po šibačke, nosili so sebou aj veľký prútený korbáč, nazývaný kocar. Úlohou dievky bolo po šibačke naň uviazať peknú stuhu.
Slamienkarstvo
Predstavuje výrobu slameníc, nádob okrúhleho alebo podlhovastého tvaru. Išlo o zásobnice, včelie úle a rohože. Najvhodnejšia bola ručne vymlátená ražná slama. Zväzok stebiel sa špirálovite ovíjal tenšími pásikmi traviny a lyka a takto sa prišívali k ďalšiemu ovinutému zväzku. Ako pomôcku používali slamienkari koženú alebo drevenú trubičku, ktorou steblá prevliekali.
Použitie slamy v živote roľníka bolo však oveľa širšie. Slama bola výbornou krytinou, obaľovali sa ňou stromy, slamené povriesla používali pri žatve. Niektorí starší ľudia zo slovenských dedín považujú slamu aj dnes za najlepšie postlanie do postelí.
Osobitnou technikou spracovania slamy je výroba dekoratívnych a zvykoslovných predmetov, napríklad fašiangová postava Slameník či dožinkový veniec. Drobné kúsky nastrihanej slamy používajú na zdobenie krasličiari, ktorí nimi oblepujú vajíčka.